Články: Pre študentov
O projekte

 

Psychologička Susan David: Nepotláčajte svoje skutočné emócie!

Eliška Herinková
Autor článku
Foto: Pexels
Mnohí ľudia svoje emócie potláčajú, odkladajú na neskôr alebo ich nešťastne vydávajú za niečo iné. / Foto: Pexels

Mnohí ľudia svoje emócie potláčajú, odkladajú na neskôr alebo ich maskujú za niečo iné. Podľa psychologičky Susan David, však iba ľudia, ktorí dokážu svoje emócie prijať také, aké sú, dokážu byť skutočne šťastní.

 

Už malým deťom podsúvame stereotypy ako „chlapci neplačú.“ Avšak je to skutočne pravda, že chlapci neplačú? Alebo je to úplne normálne, no kvôli prevládajúcim názorom v spoločnosti veľmi ťažké priznať, že je to v poriadku? Tomu, čo všetko si vyžaduje zvládnutie našich emócií a ako našim vnemom odpovedáme, sa venuje aj psychologička Susan David z Harvard Medical School. Zameriava sa na psychológiu emócií. Tvrdí, že je dôležité, ako ľudia vnímajú sami seba a to, ako zvládajú svoj vnútorný svet - svoje emócie, ako žijú, milujú, akými rodičmi sú. Sama si ako dieťa prešla komplikovanou stratou otca a to ju neskôr priviedlo k hlbšiemu skúmaniu problematiky emócií.

 

Ani emócie nie sú čierno-biele

Emócie sú tradične vnímané ako dobré a zlé, pozitívne a negatívne. Žiadna iná možnosť neexistuje. Avšak emócie nie sú také jednoduché. V skutočnosti sú omnoho komplexnejšie. Ľudia im potrebujú viac porozumieť a precítiť ich, aby sa stali odolní a mohli sa cítiť v živote dobre.

Susan po smrti otca potláčala vlastné pocity. Tvárila sa, že je v poriadku, no doma sa ako rodina trápili, najmä emocionálne a finančne. Jej učiteľka vo ôsmom ročníku Susan povedala, nech skúsi napísať, ako sa skutočne cíti. Susan nazýva túto chvíľu momentom, kedy sa pohla vpred od zapierania svojich emócií.

Krása života nie je oddeliteľná od jeho krehkosti. Sme mladí, pokým už viac mladí nie sme. Máme deti, avšak deti jedného dňa odídu z rodičovského domu. Sme zdraví, pokým nie sme chorí. Jediná istota v živote je, že je neistý. Napriek tomu, že Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje na to, že depresia vedie ku znevýhodneniu a chorobám, ako srdcovo-cievne problémy či rakovina, tvárime sa, že sa nás to netýka. A svoje emócie zamykáme vo svojom vnútri na kľúč. Je pre nás typické skrývať svoje emócie. Ukazujeme len tie pocity, ktoré považujeme za legitímne. Potom sa strácame vo svojich hlavách a stávame sa obeťami samých seba.

 

Potláčané emócie nezmiznú

Susan vytvorila anketu, ktorú zodpovedalo viac ako 70 000 ľudí. Zistila, že až tretina ľudí buď súdi samých seba za zlé emócie ako smútok či hnev, alebo sa tieto pocity snaží schovávať. Avšak toto nerobia ľudia len sami sebe, ale aj svojim najbližším - vnímame ich pocity ako negatívne, snažíme sa preskočiť k riešeniu, a popritom zlyhávame, pretože nevnímame ich pocity ako cenné. Byť pozitívny je v dnešnej spoločnosti akousi normou. Ideálne by bolo, aby boli všetci pozitívni. Avšak táto tyrania pozitivitou je krutá a neefektívna. Ak je niečo, čo sa ľudstvo môže naučiť z pádu apartheidu, je to fakt, že popieranie nefunguje. Je neudržateľné pre jedincov, rodiny, spoločnosť, aj našu planétu.

Výskum popierania emócií zistil, že keď sú emócie potláčané alebo ignorované, tak v nás iba silnejú. V psychológii sa to nazýva rozširovanie. Čím viac sa to snažíte ignorovať, tým viac na to myslíte. Možno si myslíte, že máte kontrolu nad vlastnými emóciami, ale v skutočnosti je to presne naopak a kontrolujú vás vaše emócie. Bolesť vždy vyjde najavo, a vy a vaše okolie za to platíte. Keď schovávame svoje emócie, prichádzame o schopnosť vyrovnať sa s realitou. Často sa ľudia niečomu vyhýbajú, pretože sa boja. A len mŕtvi ľudia nemajú nikdy zlomené srdce, necítia stres, a nezažijú sklamanie, keď zlyhajú. Náročné emócie sú súčasťou ľudského života a nekonformnosť je cena, ktorú platíme za život, ktorý má zmysel.

 

Ako začať vyjadrovať svoje emócie?

Podľa Susan výskum ukazuje, že akceptovanie vlastných emócií, aj tých zložitých, je základom k odolnosti, úspechu a skutočne autentickému šťastnému životu. Avšak emocionálna agilita je viac než len akceptovanie emócií. Susan vo vlastnom výskume zistila, že slová sú nevyhnutné. Ľudia veľmi často používajú rýchle a jednoduché nálepky na opísanie svojich pocitov. Často napríklad všetko pripisujeme stresu, aj keď sa za touto výhovorkou môže schovávať omnoho viac, aj uvedomenie si, že máme vlastne nesprávnu kariéru a ťahá nás to úplne opačným smerom. Ak dokážeme presne označiť svoje emócie, dokážeme aj lepšie určiť ich príčinu.

Naše emócie sú dáta a informácie, ktoré mozog vyhodnocuje. Emócie máme však iba k tomu, na čom nám záleží. Ak pre nás niečo nič neznamená, nemáme k danej veci žiadne emócie. Avšak až keď sa dokážeme otvoriť ťažkým emóciám a prijať ich, až vtedy môže mozog vytvoriť odpovede, ktoré sú v súlade s našimi hodnotami. Napriek tomu, že emócie sú dáta, neukazujú smer, ani príčinu.

Je nutné uvedomiť si, že my sami vlastníme svoje emócie a naše emócie nevlastnia vás. Keď tvoríte rozdiel medzi tým, ako sa cítite, a tým, čo robíte, vytvárate svoju cestou k vášmu najlepšiemu ja pomocou emócií. Keď cítite emóciu, ktorú je ťažké zvládnuť, nesnažte sa utiecť. Postavte sa tomu čelom, snažte sa zistiť, čo sa vám snaží povedať, identifikovať príčinu problému.

Susan sa vo svojom výskume pozrela aj na to, čo pomáha ľuďom nájsť to najlepšie v sebe. Zistila, že keď si ľudia dovolia cítiť skutočné emócie, začne prekvitať ich kreativita a inovatívne myslenie. Rôznorodosť nepredstavujú len ľudia, ale aj to, čo je v ich vnútri. Tí najsilnejší jedinci sú otvorení skutočným ľudským emóciám.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.