Sedím nad klávesnicou a premýšľam o tom, ako začať rozprávanie o najúžasnejšom poznaní vo svojom živote. Neviem hneď nájsť tie správne slová, no dúfam, že sa mi to podarí. Chcem byť zrozumiteľný, s úctou a vážnosťou pristupovať k tomu, čo som za posledných päť rokov prežil. Chcem vám priblížiť Prístup zameraný na človeka ( PCA - person centered approach) tak, ako ho prežívam ja.
Často počúvam, ako máme byť pripravený na život, že je ťažký, skúša nás a my musíme obstáť. Úspešní vraj udávajú smer, ktorým treba ísť. Netrúfam si definovať úspech. Nechám to na vás. Viem si predstaviť, že pre každého môže byť tá pravá definícia odlišná. Neviem určiť, kto je úspešný a kto zas nie. Pripadá mi to ako hovoriť o tom, čo je pravda, láska, šťastie, či krása.
Viem však, kedy sa cítim spokojný. Naproti tomu poznám aj pocit, ktorý mi signalizuje, že niečo nie je v poriadku. Som presvedčený, že toto viete s istotou definovať aj vy. Zdá sa mi logické, že smerujeme za uspokojením svojich potrieb a vyhýbame sa situáciám, v ktorých si nedokážeme naplniť svoje potreby. Túto tendenciu vnímam ako základ toho, o čom chcem ďalej písať.
Mám za to (moje tvrdenie podporujú myšlienky mnohých humanistických psychológov), že existujú “iba” štyri fenomény na vytvorenie priaznivej atmosféry pre úspešnú zmenu smerujúcu k plnohodnonému a spokojnému životu (aktualizácia; kongruencia; nepodmienené pozitívne prijatie; empatické porozumenie). Čo teda treba urobiť, aby sa niekto (ja sám) zmenil? Odpoveď je, na prvý pohľad možno až príliš jednoduchá. Skutočnosť je však, ako inak “trošku” zložitejšia.
Dôverovať vo vnútorný potenciál pre zmenu k “vyššiemu stupňu”
V podstate je jedno ako to nazvem. Carl Rogers v jednej zo svojich kníh popisuje dôveru v tento proces ako dôveru v naliehavú potrebu, ktorá je zrejmá u všetkých foriem organického a teda aj ľudského života. Ide o potrebu rozvíjať sa, rásť, zrieť, tendenciu aktivizovať sa, rozpínať sa, stávať sa nezávislým, aktivizovať všetky kapacity organizmu smerom k zvýšeniu hodnoty organizmu, alebo osobnosti. Najbližšie a najzrozumiteľnejšie k takto popísanej teórii aktualizácie mi príde príklad klíčiaceho zemiaku. Nech vytvoríme pre zemiak tie najnevhodnejšie podmienky pre rast, takmer vždy vyženie klíčky. Ak vychádzame z toho, že človek sa vie sám dostať do “vyššieho životného (existenčného) levelu”, máme splnenú prvú podmienku - dôveru v spontánnu aktualizáciu človeka.
Nehodnotiaci postoj
V nadväznosti na to, naša potreba poúčať, radiť, navádzať, či manipulovať iných, stráca svoje opodstatnenie. Načo, ak má každý v sebe hnaciu silu dostať sa ďalej? Chcem na tomto mieste aspoň spomenúť otázku moci. Potrebujeme mať moc nad inými? Riadiť niekoho život? Určovať kto má čo robiť? Nie je to pre nás vyčerpávajúce? Nie je jednoduchšie dôverovať a uľahčovať iným snaženie stať sa autonómnou bytosťou? Nie je jednoduchšie správať sa k ostatným ako rodič, ktorý podporuje dieťa pri snahe naučiť sa chodiť? Dovolím si tvrdiť, že ak to dokážeme, približujeme sa k nehodnotiacemu postoju - nepodmienenému pozitívnemu prijatiu. Je to postoj, kedy nesúdime, nepodmieňujeme a prijímame človeka takého, aký v skutočnosti je.
Empatické porozumenie
Oslobodenie sa od všetkého toho, čo a ako majú urobiť iní, ako by sa mali správať, čo je správne a čo nie, určite uľahčuje snahu porozumieť tomu, ako partner vníma svoj svet. Odkladáme svoje hodnoty a vytvárame priestor pre porozumenie iným. Stávame sa pre iných zaujímavejší. Ak je to tak, potom existuje predpoklad, že ľudia v našom okolí nás môžu vnímať ako niekoho kto im rozumie. Zvyšujú sa šance na empatické porozumenie tomu ako iní prežívajú svoj svet. Najviac ako je to len možné existujeme pre druhých, aby nám uverili, že sme tu pre nich.
Kongruencia
Samozrejme, že tendencia organizmu aktualizovať sa, existuje aj v nás samých. Veľmi zjednodušene si dovolím tvrdiť, že ak veríme vo vlastný potenciál, nepotrebujeme hodnotenia iných, ani tie naše voči sebe samým. Tento druh dôvery určite uľahčuje odložiť fasádu, za ktorú často skrývame vlastnosti, o ktorých si iní (často aj my sami) môžu myslieť, že sú nedokonalé. Bez fasády sa stávame kongruentným (existujeme v súlade s tým, čo prežívame a komunikujeme to navonok). Sme takým, ako sa skutočne cítime.
Moja skúsenosť je taká, že teoreticky pochopiť vyššie uvedené, nie je tak náročné. Za umenie pokladám aspoň čiastočne žiť tieto podmienky.
Ak sa nám to podarí, vieme vytvoriť prostredie, ktoré je nehodnotiace, chápajúce a smerujúce k autenticite nás, ale aj ľudí v našom okolí. Existujú exaktne podporené hypotézy, že práve v takomto prostredí je pre zmenu facilitujúce. O tom, ako prakticky realizovať vyššie popísné myšlienky, budem písať v nasledujúcom článku.
