Články: Pre študentov
O projekte


 
 

Pomôžme si navzájom

Darina Vranová
Autor článku

  

V našom svete je tak veľa príkazov, zákazov, trestov a ovládania. Napriek tomu je svet stále viac a viac chaotickejší. Deti sa napriek tomuto nestávajú takými, akými by sme ich chceli mať a pribúdajú deti, ktoré majú rôzne diagnózy ako napríklad ADHD a ak aj nemajú túto diagnózu, sú „živšie a impulzívnejšie“, než sú naše predstavy o tom, aké by mali deti byť .Chaos vzniká v neprijímaní a v nepochopení. Chaos vzniká, keď nedovoľujeme ostatným byť samým sebou. Chaos vzniká , keď druhých pretvárame a ignorujeme skutočnosť, že každý človek vie najlepšie, čo potrebuje, pretože má v sebe určitý navigačný systém v podobe pocitov, potrieb a schopností, ktorý ho môže priviesť k jeho osobnému šťastiu.  Je smutné,  ak deti  ktoré nezapadajú do starých „škatuliek“, berieme ako problém a nie ako výzvu, ktorej riešenia nás môžu posunúť ďalej v tolerancii a rešpekte. Brať náročnejšie situácie ako výzvu je ukážkou našej sebaistoty, ktorú dokážeme poskytnúť všetkým. Brať ich ako problém je ukážkou určitého pohodlia a nechuti meniť to, čo nefunguje.

Je mi smutno, keď čítam na internete slová rodičov, kde všade sa cítia nepochopení. Patrím k nim. Som matkou „živšieho“ dieťaťa a zároveň učiteľkou, ktorá vidí, že systém nefunguje a zlyháva.

Nedávno som sa prihlásila do jednej facebookovej skupiny Hyperaktívne deti-ADHD. Diskutujú tu rodičia hyperaktívnych detí, pretože potrebujú hľadať oporu a byť si vzájomne nápomocní, keďže v bežnom živote  podporu okolia pociťujú málo. Rozumiem im veľmi dobre. Dlho som si prechádzala a prechádzam podobnými situáciami. Moje dieťa sa od malička prejavovalo ako veľmi temperamentné. Vždy som mala pocit, že skrotiť jeho emócie bude nemožné. Už v  prvom roku jeho života, keď pobehoval v „pavúku“ ako malé tornádo, museli sme doma odstrániť všetky prahy. V druhom roku chytil „amok“, keď som nedokázala správne pomenovať slovo, ktorým detsky a skomolene pomenúval stavbu z lega. Tým slovom bolo „kokuník“, čo v skutočnosti bolo „vrtuľník“.  Až keď som pochopila, čo mi hovorí a slovo správne zopakovala, zázračne sa upokojil a hral sa ďalej. Vtedy sa mi v hlave intuitívne objavila myšlienka: „Keď dieťaťu porozumiem, upokojí sa.“  

Moje dieťa sa nebojácne stavalo proti mne, keď vycítilo z mojej strany nerešpektujúci prístup. Ja som zrazu videla pred sebou silnú osobnosť, partnera, ktorý si je vedomý svojej hodnoty. Vonku medzi ostatnými deťmi sa jeho silný hlas ozýval  najviac a keďže každú nespravodlivosť silno vnímal, konflikty a nedorozumenia sa mu nevyhýbali. Rovnako sme si zvykli na to, že ľudia hovoria, že „je nevychovaný a drzý.“ Jeho drzosť spočívala v tom, že sa bránil bez ohľadu na svoj vek voči dospelým ľuďom, ktorí ho urážali a boli k nemu arogantní.  Keď bol na 1. stupni ZŠ poslaný na vyšetrenie do pedagogicko-psychologickej poradne, po prečítaní názvu na budove, vyliezol na plot a kričal na celú ulicu, že tam nepatrí. Ostatní ľudia tak videli vtipný obraz matky, ktorá strháva svojho syna z plota pred poradňou. Akoby som vtedy dostala od života facku. V tom okamihu som si jasne uvedomila jeho vážnu potrebu rozhodovať o svojom živote. Uvedomila som si, že ak je moje dieťa v škole  flegmatické a nesústredené, treba ho zaujať a moja snaha pracovať s ním doma nebude postačovať.

Jeho známky začali prudko kolísať, keď nastúpil na 2. stupeň. Stres sa jednoducho premenil na fyzické príznaky chorôb. Začal byť stále častejšie chorľavým. Prišla som postupne na to, že tlakom na zmenu jeho osobnosti nám budú pribúdať vzájomné konflikty a bude sa mi iba vzďaľovať.

 

Na svojej ceste stretol učiteľov, ktorí sa mu snažili rozumieť a učiteľov, pre ktorých bola jeho osobnosť problematická. Vážim si všetkých jeho učiteľov, pretože to máme tu na svete vo svojich každodenných životoch všetci náročné.  Aby som však nestratila svojho syna a náš vzájomný vzťah, prestala som posudzovať jeho výsledky a začala viac vnímať jeho skutočnú osobnosť. To sa mi našťastie podarilo zachrániť včas. Sme si  blízki a čoraz viac a viac si uvedomujem, že je pre neho dôležité, aby cítil doma atmosféru prijatia a bezpečia. Jeho výsledky v škole nie sú  podľa predstáv, ktoré by som mala, ak by som ho posudzovala len podľa nich alebo podľa predstáv jeho učiteľov.

Nezastávam si ho, ak svojím temperamentom a flegmatickosťou prekročí určité hranice. Nechám ho prejsť si následkami svojho konania, aj keď ma občas bolí srdce.  Naučil ma však odpútavať sa od názorov iných a vnímať jeho osobnosť s rešpektom. Naučil ma byť silnejšou, pretože som sa vždy bála negatívnych názorov iných ľudí a trpela som nimi. Mávala som chuť skrčiť a byť neviditeľnou. Moja sebaúcta bola nízka a on bol tým základným spúšťačom k práci na mojej vyššej sebaúcte. Moje dieťa nikdy nebolo neviditeľné vďaka svojmu temperamentu. Ja som sa musela popri ňom naučiť prejavovať sa otvorenejšie a postaviť sa aj za vec, keď šlo o necitlivosť voči nemu.

Rovnako som sa učila otvorene prejavovať pocity k nemu, ak prekročil moje hranice. Niekedy sa nevyhnem ani ja obviňovaniu, keď zabudnem na sebaovládanie. Som však schopná ospravedlniť sa a hľadať asertívnu komunikáciu a empaticky reagovať. Stále  cítim strach z názorov iných, ale pracujem so svojím strachom a staviam sa za rešpekt ku  všetkým deťom bez ohľadu na rôzne rozdiely medzi nimi. Áno, zažívam úsmevné názory typu, že môj syn nie vzorovým dieťaťom rodiča učiteľa. Je to však škatuľkovanie, ktoré spôsobuje samotným učiteľom, ktorí majú deti s rôznymi problémami, trápenia. Môj syn nevedomky vytvára  zo mňa človeka, ktorý je viac samým sebou. Vďaka tomu som začala písať knihy. Život s mojím synom mi pomohol k nachádzaniu úprimného súcitu, ktorý cítim, keď stretnem rodiča s podobným dieťaťom a s podobným trápením, ktoré prežíva vďaka nepochopeniu a odsudzovaniu zo strany druhých. Snažím sa o súcit k rodičovi a o začlenenie sa impulzívnejších či hyperaktívnych detí do kolektívu prostredníctvom rozvíjania sebapoznávania, keď týmto deťom pri nedorozumeniach pomáham pomenúvať ich pocity a nachádzať myšlienky, na základe ktorých prudko reagovali. Trpezlivo hľadám s nimi iné riešenia nedorozumení, poučenia, učíme sa komunikáciu, ktorá obsahuje empatické reakcie a ja- výroky. Tiež sa k nim snažím byť otvorená, keď im vyjadrujem svoje pocity, ktoré mám z ich konania. Aj keď riešime nepríjemné veci, snažím sa, aby dieťa cítilo aj potom, že ho naďalej  prijímam a teším sa z ďalšej vzájomnej komunikácie.

 Vzťahy vyzerajú, že nie sú jednoduché. To z nich však robia naše očakávania, predsudky a predstavy. Život nechce, aby sme tieto situácie brali ako problém, ale ako výzvu.

 

Prikladám vám názor rodiča zo spomínanej  verejnej skupiny na FB  „Hyperaktívne deti – ADHD“. Bola by som rada, keby do nej vstúpili aj učitelia, ktorí  tiež hľadajú vzájomné pochopenie a citlivé riešenia, ktoré sú znakom spoločnosti, ktorá chce rásť v rešpekte, tolerancii a ľudskosti. Vnímajte ich bez posudzovania, odsudzovania, skúste sa vžiť do toho, žeby ste tieto situácie a pocity mali prežívať vy. Niektoré samozrejme obsahujú hnev. Za hnevom sa však ukrýva bezmocnosť, ktorú rodičia zažívajú vďaka nepochopeniu , neprijímaniu a necitlivým reakciám.

 „Cítime  smútky, pocity nepochopenia, nespravodlivosti i nedostatočný záujem o prežívanie našich detí. Tieto naše pocity pramenia v nesprávnej informovanosti spoločnosti o hyperaktívnych deťoch, často z nesprávnych  prístupov pedagógov k týmto deťom, čo problémy ešte prehlbuje a dieťa chodí zo školy stále viac vystresované. Vidíme  vylučovanie hyperaktívnych detí z kolektívov a aktivít organizovaných školou. Vidíme  malý až žiadny záujem príslušných inštitúcií o vzniknutú situáciu. Miesto porozumenia sme často obviňovaní z nedbanlivosti a zlých výchovných prístupov , čo nám na sebavedomí tiež nepridáva. Máme to  ťažšie ako rodičia bežných detí a miesto pochopenia a pomoci zažívame  len neopodstatnené karhanie a osočovanie. Pritom sme  to práve my, čo sa vo svojom voľnom čase vzdelávame, vyhľadávame pomoc psychológov, pedagogicko– psychologických poradní, ktoré nám venujú čas, učia správnych prístupom k dieťaťu a dajú nám papier s odporúčaniami  do školy, ako k našim deťom pristupovať. Ak však  škola nechce alebo nevie brať do úvahy odporúčania, s týmto prístupom  nič neurobíme  a trpí dieťa aj trieda. Trávime so svojim deťmi viac času ako bežní rodičia. Odkladáme kariéry, platíme súkromných asistentov alebo rovno súkromné školy, v ktorých je personál ochotný veci riešiť a nie zametať pod koberec. Berieme svoje deti ako dar a problémy, ktoré nám život hádže pod nohy, sa snažíme brať ako výzvu a rásť vďaka nej. Takúto možnosť by sme chceli dať  aj učiteľom, ktorý by boli ochotní sa naučiť s týmito deťmi pracovať a profitovať z ich budúcich úspechov. Snažíme  sa o vzájomnú spoluprácu.

 

Vyžadovať výkony od detí a zabezpečovať technické prostriedky do škôl  je len polovičnou snahou pri rozvíjaní spoločnosti. Ďalšou a veľmi dôležitou ak nie dôležitejšou  snahou by malo byť  vytváranie zdravých vzťahov, v ktorých sa zbavujeme predsudkov, obviňovania, odsudzovania a ovládania. Tieto deti sú impulzívne, nesústredené a otvorené. Každá táto vlastnosť môže byť kladom, ak si uvedomíme jej podstatu. Impulzívne dieťa všetko precitlivene prežíva, prudko reaguje. Je treba mu pomôcť s hľadaním emocionálnej rovnováhy, aby sme zachovali jeho citlivosť a korigovali množstvo hnevu. Hnev je dôležitá vlastnosť , ak je podávaná asertívnym spôsobom, lebo je hnacou silou k zmenám. V spoločnosti sú citliví ľudia dôležití, pretože dopĺňajú racionálne uvažujúcich ľudí a tak môžu spoločne vyhľadávať citlivé a zároveň logické riešenia rôznych problémov.  Nesústredenosť a nepokoj týchto detí   je skôr tým, že ich zaujíma množstvo vecí a podnetov s potrebou pohybu. Tieto  vlastnosti sú kladnými  v tom zmysle, že sa staviame k životu s neustálou zvedavosťou a nadchýnaním, aby sme žili v prítomnom okamihu. Otvorenosť týchto detí  je dôležitou takisto.  Prečo si myslíme, že na vytváranie vzťahov a toho, čo sa deje v spoločnosti, prispievame iba my dospelí? Deti  sú tiež členmi rodiny, školy, spoločnosti, a preto ich musíme brať vážne. Sú  učiteľmi našej sebaistoty a sebaúcty, ktorú do sveta premietame v podobe istoty a dôvery, ktorú dokážeme poskytnúť ostatným, keď hľadajú  svoju cestu a keď im pomáhame objatím pri tom, keď ich trápia vlastné chyby. Ich otvorenosť je pre nás základom vytvárania si vyššej sebaúcty, sebaistoty a hlbších vzťahov namiesto odstupu. Všetky tieto vlastnosti napovedajú, že keď týmto deťom pomôžeme , prinášajú nám pravdivosť, úprimnosť, upozornenie na život v prítomnom okamihu a na nekonečné objavovanie sveta aj v bezprostrednej blízkosti, vnímanie pocitov svojich aj ich, hravosť, potrebu pohybu, tvorivosť, zdravú kritickosť, prirodzenosť, uvedomenie si, že máme byť samými sebou...atď. Tieto deti nám naozaj pomáhajú rásť, ak sme otvorení k ich vlastnostiam.

Nemali by sme si my- učitelia a rodičia diskutovať oddelene ohľadom problémov, ktoré sa týkajú detí.  Mali by sme sa stretávať alebo vytvárať diskusné fóra, kde budú učitelia a rodičia vzájomne medzi sebou konštruktívne diskutovať bez posudzovania, tlaku a s pozorným vnímaním skúseností a pocitov toho druhého. Nie sme „ja“ a „ty“. Sme „my“ a toto je veľmi dôležité si uvedomiť najmä vtedy, keď ide o dieťa, ktoré by malo byť v strede spoločného záujmu. Deti by sa nemali stať tými, kto rozdeľuje učiteľov a rodičov na „vy“ a „my“. Väčší výskyt týchto živších a hyperaktívnych detí má zrejme hlbší  zmysel v tom, že  aby sme riešili ich situáciu citlivo, musíme sa spojiť a byť empatickými jeden k druhému. Odložme brnenia v podobe nedôvery , neprijímania a útočnosti. Vnímajme. Odložme predstavy, predsudky a dovoľme  druhým byť tým, kým sú.  Dovoľme druhým vyjadriť sa bez komentovania.  Dovoľme druhým byť  zraniteľnými, aby mohli  vyjadriť  svoje pocity. Vnímajme ich pocity  spolu s nimi.

 

Na záver vám pridávam jeden citlivý názor otecka zo spomínanej skupiny rodičov detí s ADHD. Aj toto je dôkaz, že osudy ich detí im nie sú ľahostajné a chcú spolupracovať:

 Áno, nie je ľahké vychovávať dieťa s ADHD...už 6 rokov sa s tým pasujeme - úspechy, pády, výhry...aj keď to nie je príjemný pocit ako na rodičov týchto detí pozerajú pedagógovia, ale aj rodičia iných tzv. "zdravých detí", nikdy by som nemenil... Dnes sme už v 8. ročníku ZŠ, tretia vymenená škola ako aj práca so súkromným CPP nám momentálne dávajú pocit, že ideme tým správnym smerom... Držme si palce navzájom.:):). My dospeláci máme ešte veľa práce pred sebou, aby tieto deti našli porozumenie, mier a pocit bezhraničného prijatia v našom systéme školstva... My dospeláci si viac a viac musíme klásť otázku "čo všetko týmto deťom dlhujeme. Bolo by fajn, aby títo "naši bojovníci" mali raz možnosť predstúpiť pred pedagógov, svojich spolužiakov a mohli o svojich pocitoch, svojom príbehu, aký zažili na samom začiatku svojej cesty životom aj prehovoriť...ľady by sa lámali rýchlejšie...srdcia spájali ľahšie...“

 


Autori: Mgr. Vranová Darina,Mgr. Lenka Ivančíková a skupina rodičov hyperaktívnych detí  // Foto: Bigstock

 

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.