Pred pár dňami sa i dostala do rúk úžasná kniha, ktorá zaujímavým spôsobom opisuje slobodu vo vyučovaní. Kniha sa volá Sloboda učiť sa.
Píše sa v nej o základných podmienkach, aby sa zo škôl stali ľudskejšie inštitúcie, ktoré by dbali na slobodu detí. Autor knihy Carl R. Rogers hovorí o troch základných podmienkach, ktoré by mali byť napĺňané, aby sa deti cítili v školskom systéme šťastnejšie. Ide o autentickosť, úctu a empatiu.
1) Autentickosť
Tú vidí autor v tom, že učiteľ spontánne a otvorene prejavuje svoje postrehy, pocity, názory aj potreby a to isté rešpektuje u detí. Podľa tohto sa pocity a emócie stávajú dôležitou súčasťou vzájomnej komunikácie. Pri takomto vyučovaní a prístupe je možné byť celistvou osobnosťou. Pri tomto spôsobe vyučovania učiteľ dáva slobodu deťom vybrať si v rámci nejakého učiva tému, ktorá ich zaujíma a ktorú spracujú svojím spôsobom napríklad formou úvahy, projektu, dramatizácie alebo ankiet a spracujú to pre ostatné deti danej školy.
Pri tomto poňatí učenia majú veľmi dôležité zastúpenie aj pocity. Ide o otvorený spôsob vyučovania, kde nechýbajú pocity netrpezlivosti, obáv, pochybností, neistoty z reakcií svojho obecenstva a na druhej sú strane pocity vnútornej motivácie, radosti, nadšenia a sebapoznávania, keď deti prekonávajú svoje strachy v podobe verejného prezentovania svojej práce.
Ani žiaci a ani učiteľ nevie, aké postrehy, aké myšlienky a aké otázky sa tu v budúcnosti vynoria. Každý z nich ide do určitej neistoty.
Autor zdôrazňuje učenie k samostatnému mysleniu, hľadaniu otázok, tvorivosti a bádaniu. V súčasnej dobe my sami nevieme, aké vynálezy nás prekvapia zajtra či o rok, pretože všetko ide dopredu, takže aj v celkovej spoločnosti vládne neistota. Mali by sme sa na ňu pripraviť práve prostredníctvom schopností samostatnosti, skúmania a tvorenia. Za technickou revolúciou však zaostáva vnútorný rozvoj, kde porozumenie vlastnému vnútru je o veľa krokov pozadu. Učenie podľa tejto knihy obsahuje aj pocity a prvky sebapoznávania. Pocity zdieľajú všetci spoločne a tým mizne odstup, ktorý sa nachádza v tradičnom školskom systéme. Vytvára sa tu sebadisciplína a zodpovednosť, pretože deti spracúvajú témy, ktoré si vyberú na základe vlastnej vnútornej motivácie a tento spôsob odporúča pre všetky stupne vzdelávania.
2) Úcta
K úcte by som rada prispela svojimi úvahami, pretože som ich tu spracovala vo viacerých blogoch aj vo svojej knihe Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným. Úcta k druhému človeku sa nedá rozvíjať bez toho, aby človek neobjavil najprv úctu k sebe- sebaúctu. Úcta k dieťaťu znamená rešpektovať jeho názory, potreby, pocity. Veľa krát som počula, že dieťa nemá povedať určité slová autorite a nemá prejavovať emócie. Tým mizne autentickosť a túto vlastnosť v nás pestujú staré prístupy v školách, ktorých znakom je nerešpektovanie a využívanie sily autority. Tieto prístupy vytvárajú človeka s nízkou sebaúctou, ktorý sa prejavuje správaním, ktoré obsahuje neotvorenosť a využívanie sily. Dieťa sa nemôže naučiť rešpektujúcemu správaniu a rozvíjať úctu k druhým, ak toto konanie nezažíva a nevidí. Vychádzať z vnútorných potrieb dieťaťa je veľmi dôležité, ak chceme mať v školskom systéme lepšie vzťahy.Je dôležité zaujímať sa o to, čo zaujíma samotné dieťa, aby sa pri učení zohľadňovali jeho záujmy, potreby a vnútorná motivácia.
Ak je dieťa zapojené do činnosti aj s jeho vnútornou motiváciou, potrebami a pocitmi, sebadisciplína aj zodpovednosť vytvára prirodzeným spôsobom.
Disciplína sa musí používať len tam, kde deti učenie nezaujíma, a preto je potrebné používať prostriedky, ktorými sa ich snažíme ovládať spôsobom vo forme vonkajších donucovacích prostriedkov v podobe trestov a odmien.
3) Empatia
Ako bolo uvedené v knihe Sloboda učiť sa, deti si neprinášajú do školy len perá, zošity a knihy, ale aj smútky, strachy, radosti, zážitky a škola svojím pôsobením ďalej vplýva na ich vnútorný život. Hľadať preto chyby iba vo vonkajších podmienkach, napríklad v rodičoch, je veľmi alibistické, pretože sa ako učitelia a pedagogickí pracovníci zbavujeme zodpovednosti za prácu na sebe a na systéme. Bez empatie a vnímania druhého človeka sa nedajú pestovať vzťahy, ktoré obsahujú súcit a láskavosť. Bez týchto schopností sa nedá vytvoriť lepšia spoločnosť, po vytvorení ktorej teraz tak voláme.
Aj vďaka tejto knihe som premýšľala, ako vytvoriť slobodné prostredie na prvom stupni na našej škole. Uvedomila som si, že pri odovzdávaní nejakej témy je veľmi dôležité podať dieťaťu celkový obraz danej témy, a potom poskytnúť zážitky, možnosť výberu a voľby, aby sa zapojilo do vyučovania celou svojou osobnosťou. Zároveň som pochopila, že aj pri určitej slobode potrebujú mať deti nejaký rámec, z ktorého môžu vychádzať. Takže deti majú mať slobodu v tom, že si vyberajú z daných možností a neskôr ich zrejme napadnú aj ich vlastné návrhy. Teda nie učiť od malých časti k celku, ale opačne od CELKU K ČASTIAM, aby si deti mohli vyberať cvičenia a témy podľa úrovne svojich schopností v danom učive.
V knihe Sloboda učiť sa je krásna myšlienka, ako je potrebné rozvíjať intuíciu. Intuícia je potrebná na celkové pochopenie niečoho. Následne prostredníctvom logiky je dôležité informácie získané intuíciou doložiť faktami. Toto je spôsob, podľa ktorého zrejme pracovali ľudia, ktorí svojimi nápadmi posúvali dobu dopredu.
Príklad z praxe:
Uvediem vám príklad hodín slovenského jazyka a literatúry v 2. ročníku v téme „Samohlásky a spoluhlásky“. Na začiatku hodín s danou témou poviem deťom rozprávku. Skrátene ju tu uvediem: V ústach žijú hlásky. Niekedy sa rozhodnú, že cez ústa vyskočia von do sveta. Pri niektorých hláskach sa SAMOotvorili iba ústa krátko alebo dlho a vyskočili SAMOhlásky a pri niektorých SPOLUpracovali pery, zuby, jazyk a hrdlo a vyskočili SPOLUhlásky. V podčiarknutých častiach poukazujem deťom pomocou slovnej hry na súvislosť názvu pojmov „samohlásky a spoluhlásky“ s výslovnosťou.
Rozprávku sme si potom s deťmi zdramatizovali. Na koberci ich čakali dva výkresy s nadpismi SAMOHLÁSKY a SPOLUHLÁSKY. Na jednom boli nakreslené iba otvorené ústa a na druhom ústa, ktoré mali prikreslené pery, zuby, jazyk, hrdlo. Ja som bola v strede a predpaženými rukami, ktoré som otvárala, som vypúšťala deti von z úst. Deti mali v ruke kartičkou s písmenkom a zisťovali podľa vnímania výslovnosti, ku ktorému výkresu sa majú postaviť. Keď už stále za výkresom, pýtala som sa ich, prečo si vybrali svoje miesto ich vysvetlenia zneli: „Som samohláska e, lebo sa pri mne ústa iba SAMOotvorili. Som spoluhláska b, lebo pri mne SPOLUpracovali pery. Som spoluhláska h, lebo pri mne spolupracovalo hrdlo. Som spoluhláska k, lebo pri mne spolupracoval jazyk.“...atď.
Na ďalších hodinách ich čakali v okne krabičky, ktoré obsahovali rôzne úlohy podľa náročnosti. Jedna písmenká na papieri a dva zmenšené obrázky s ústami jednoducho nakreslenými a s ústami s perami, zubami, jazykom a hrdlom. Úlohou dieťaťa či dvojice bolo správne zaradiť písmenko do správneho obrázku s ústami aj s nadpismi „Samohlásky“ a „Spoluhlásky“. Ďalšia krabička obsahovala písmenká a slová „Samohláska“ a „Spoluhláska“. Úlohou dieťaťa či dvojice bolo k sebe priradiť k písmenu správne názvy. Ďalšia krabička obsahovala len písmenká, ktoré si dieťa mohlo zobrať k sebe, napísať do zošita a pripisovať, či je to samohláska a spoluhláska. Ďalšia krabička obsahovala úlohy už náročnejšie napríklad: „Napíš slovo, ktoré má jednu, dve, tri, štyri samohlásky alebo spoluhlásky a môžeš si pomôcť aj prostredníctvom knihy .Vytvor podobné úlohy.
Deti si vyberajú cvičenia z krabičiek podľa toho, ako vnímajú seba, čo si potrebujú precvičiť, alebo náročnejšie úlohy, ak tému pochopili a chcú bádať a tvoriť. Vyberajú si aj možnosť pracovať ako jednotlivec alebo v dvojici. Keď nejaké dieťa alebo dvojica prácu dokončí, zavolajú si ma k sebe, aby sme spoločne našli chyby a vysvetlili správne riešenie. Chyby a rovnako aj nedorozumenia berieme na našej škole ako indikátory rastu a nie niečo negatívne. Chyby spoločne hľadáme a nedorozumenia si vysvetľujeme prostredníctvom sebapoznávacich úvah a svojich rozprávok „Škriatkovia pomáhajú deťom“.
Na ďalších hodinách deti čakajú ďalšie rozprávky: Dlhé a krátke samohlásky. Tvrdé a mäkké spoluhlásky a písanie i, í, y, ý a na parapete sa vymenia krabičky s krabičkami s úlohami pre ďalšie témy. Na chodbe máme vystrihnutého škriatka Chytráčika, pod ktorým si vystavujeme projekty, ktoré robíme na slová s i, í, y, ý, ktoré deti zaujmú. Napríklad, keď ich zaujalo slovo jaskyňa, ich projekt obsahoval kresbu, ako vzniká jaskyňa, obrázok vytlačený z internetu, kde si vyznačili stalaktity a stalagmity, v texte v projekte farebne vyznačili slabiky s y, ý po tvrdej spoluhláske. Deň, v ktorom si deti vyberú slovo s i, í, y, ý a pracujú nad projektom nazývame „Deň so škriatkom Chytráčikom“. Jeden deň v týždni pracujeme s tvorivým denníkom, kde deti píšu jednoduché úvahy k vlastnému sebapoznávaniu, čo im pomáha prijímať seba a spolužiakov.
hľadať cesty k novému systému, ktorý má zapojiť deti a rešpektovať ich osobitosti, nebude zrejme ľahké. Deti vám však vždy dajú najavo, čo cítia. Nedokážu sa ešte tak ovládať. Živšie deti vedia otvorene povedať, čo ich nebaví, iné to skôr dávajú najavo nepokojným sedením v lavici. Každopádne však ako učiteľ, žiak i rodič vidíme, že staré prístupy v našich školách viac nefungujú.
Naprávať veci starými spôsobmi je pomalá sebadeštrukcia, kde pocity nespokojnosti budú stále narastať či u detí, u učiteľov alebo rodičov. Preto si myslím, že každú knihu, ktorá ponúka metódy, pri ktorých sa nám ponúkajú iné náhľady, prístupy a metódy, je potrebné čítať veľmi pozorne. Nikdy nevieme, kde nájdeme ten kľúč k vyriešeniu či zlepšeniu súčasnej situácie, v ktorej žijeme i my.
Zdroj: Carl R. Rogers a H. Jerome Freiberg: Sloboda učiť sa // Shutterstock
