Články: Pre študentov
O projekte

 

Majú súčasné deti slobodu?

Darina Vranová
Autor článku

  

Úpadok detskej slobody sa stáva vážnym sociálnym problémom. Myslím si, že je zodpovedný za dramatický rast detských depresií a samovrážd. Ľudia v každom veku túžia po slobode a trpia, ak im je odobratá. 
- Peter Gray

 

K téme slobody je myslím veľmi podnetné zverejniť aj názory Ericha Fromma, ktorý sa touto témou podrobne zaoberá vo svojej knihe „Strach zo slobody“. Podľa Ericha Fromma existujú dva druhy slobody: pozitívna sloboda a negatívna sloboda.

V pozitívnej slobode sa jedinec stáva svojím nezávislým ja, ktorý sa napriek tomu necíti izolovaný, ale zjednotený s celým svetom. Na základe spontánnej aktivity (sponte-latinské slovo=z vlastnej slobodnej aktivity) realizuje slobodne svoju osobnosť aktívnym vyjadrovaním citových aj intelektuálnych schopností.

V negatívnej slobode sa podriaďuje okolitému svetu, stráca sám seba, cíti sa od sveta vzdialený, nedôverčivý, jeho „ja“ je slabé a stále ohrozené a tým trpí aj jeho duševné zdravie. Veľmi zaujímavo tu neguje názory, ktoré súvisia so strachom dať jedincovi slobodu, pretože by mala nastať anarchia a chaos. Zaujímavo vysvetľuje, že ak sa človek môže plne a dôsledne realizovať, základná príčina po asociálnom konaní mizne a nebezpečný bude len chorý človek. Jedine človek, ktorý trpí pochybnosťami, pocitmi osamelosti, bezmocnosti, koná deštruktívne a asociálne. Človek, ktorý žije podľa druhých, nežije spontánne, žije ako automat, niekedy siaha po rôznych spôsoboch vzrušenia- alkohole, drogách a iných závislostiach. Keď je osobnosť, podľa Ericha Fromma, automatizovaná, táto skutočnosť  sa stáva živnou pôdou pre nebezpečné ideológie.

V spoločnosti  sa ozývajú názory, podľa ktorých majú deti toľko slobody, že nevedia, čo s ňou.  Ako som si všimla v diskusiách, v téme slobody detí  predpokladáme, že keď sú deti odvážnejšie v názoroch voči dospelým a  keď sa nesprávajú podľa predstáv dospelých, automaticky majú slobody dosť a sú „drzé a nevychované“.  Ak však potláčame ich názory, pocity a potreby, už pri takýchto postojoch sa učíme vytvárať deti neslobodné.  Vnútorná nesloboda sa prejavuje strachom zo spontánnosti a otvoreného konania ostatných. Toto je základom neznášanlivých a vzťahovačných postojov,  ktoré vznikajú  pri inom názore druhého človeka a ktoré vznikajú aj vtedy, ak sa vyskytne problém, ktorého riešenie je náročné, ako napríklad aj pri pôsobení na deti, ktoré v súčasnosti odolávajú starším prístupom. V súčasnosti ich je veľa a nesvedčia o slobode v našom myslení a ani konaní voči sebe a voči druhým.

 

Môj názor je, že ak sa deti prejavujú problémovo, slobodné nie sú. Slobodné dieťa nemrhá energiou na boje s dospelými, ak sú rešpektované jeho pocity, potreby, názory a schopnosti. Práve naopak. Neslobodné dieťa mrhá energiou na konflikty a boje s dospelými. Zažila som osemročné dieťa, ktoré sa vyjadrilo, že sa „teší až vyrastie, lebo ho nik nebude ovládať.“ Bola som prekvapená, že už také malé dieťa má takýto názor. Áno, súčasné deti sú sebavedomejšie a majú podľa mňa vyššiu sebaúctu. Naozaj si však myslíme, že im napĺňame v súčasnom školskom systéme všetky ich intelektuálne a citové  potreby, ak sa správajú spôsobom, ktorým sa správajú? Nie je náhodou ignorovanie ich citového života dôvodom ich problematického správania? Naozaj rešpektujeme ich jedinečnosť? Viem, že pri množstvách detí, ktoré sú v triedach, je to málo možné až nemožné. A preto nehovorme, že v súčasnom školskom systéme sa môžu plne realizovať a cítiť sa slobodne. Nie je smutné, ak dieťa povie, že škola mu neodovzdáva skúsenosti, ktoré mu dávajú zmysel a ktoré v živote využije? ÁNO, človek potrebuje všeobecný prehľad, ale ešte viac si potrebuje vytvoriť nejaký postoj k tomu, čo sa okolo neho deje. V tejto dobe potrebujeme naliehavo rozvíjať rešpekt, toleranciu, spoluprácu, znášanlivosť, samostatnosť a tvorivosť. Staré prístupy posilňujú medzi deťmi nespokojnosť. Všetko sa mení a chce sa rozvíjať. Už Komenský povedal, že ak deti v škole nepracujú, má sa zmeniť systém a nie deti. Deti zrejme starý systém prerastajú  a nedáva a nenapĺňa im ich potreby po sebapoznaní, samostatnosti, spolupráci, tvorivosti a bádaní.

 

Uvediem vám ďalšie myšlienky z knihy Strach zo slobody od Ericha Fromma, ktoré podporujú názor, že deti nemajú priveľa slobody, ako si to niektorí učitelia myslia.

„Väčšina detí prejavuje určitú mieru nepriateľstva a odporu. Je to výsledok konfliktu s okolitým svetom, ktorý má snahu blokovať ich rozpínavosť, ktorému musia ako slabší odporcovia ustúpiť. Jedným z podstatných cieľov výchovy je tieto nepriateľské reakcie odstrániť. Metódy môžu byť rôzne – od vyhrážania k trestom, podplácaniu, vysvetľovaniu,  ktoré dieťa mätú a spôsobujú, že sa nepriateľstva vzdá. Prestane však dávať najavo svoje city, prestane mať pravé pocity. Rozum je nadradený pocitovej stránke a výsledkom je zmrzačený citový život. Deti majú schopnosť spozorovať u ostatných záporné vlastnosti a nedajú sa len tak oklamať. Deti sú zvedavé, nemajú rady hotové myšlienky. Oslabuje sa odvaha a schopnosť samostatne myslieť. Keď sa kladie hlavne dôraz na znalosti faktov,  je tu veľmi malý priestor na myslenie. Myslenie sa vyvinulo z potreby zvládnuť život.“ Podľa týchto myšlienok  deti intuitívne cítia, kedy nie sú rešpektované a preto ani slobodné a tu je podľa môjho názoru neraz príčina ich problematického správania, ktoré si mylne zamieňame za príliš slobodné správanie.

Čo znamená pomáhať dieťaťu byť slobodným?

Jedine to, keď vie, že je hodnotným človekom a keď sa dospelí dokážu vyvarovať výčitiek, manipulovania, vyhrážania, množstva kritiky na jeho adresu a komunikáciu smerujú k väčšej otvorenosti. Slobodné dieťa nemôže vyrastať so strachom, to sa bije s princípmi slobody. Aj v súčasnosti sa  však používa  niekedy strach pri výchove prostredníctvom výčitiek a iných donucovacích prístupov, ak dieťa nenapĺňa  očakávania. V podstate tam patria aj známky, z ktorých majú niektoré deti strach, pretože tlak od učiteľov a zároveň rodičov im spôsobuje stres a strach z neprijatia.  Mozog, aby prijímal informácie, potrebuje cítiť zmysel.  Ako napísal Erich Fromm, myslenie sa vyvinulo z potreby zvládať život. Tam patrí zvládanie nielen vonkajšieho, ale aj vnútorného  života a preto iné deti,  ktoré nevidia zmysel v informáciách, ktoré sa im v škole ponúkajú, sa odmietajú podriadiť a výsledkom sú  horšie známky.

 

Nízka až nulová  vnútorná motivácia je dôvodom nechuti k učeniu. Nechcem však, aby to pôsobilo ako zovšeobecňovanie. Existuje veľa učiteľov, ktorí napriek tomu,  že ich práca  je ťažká a súčasná doba im nič neuľahčuje,  rozvíjajú vo svojom vnútri nadšenie, ktoré vkladajú do myšlienok, na základe ktorých si hľadajú cesty k detským dušiam a vytvárajú nové prístupy, pri ktorých dbajú aj na citový život detí. Dokážu sa postaviť aj za staršie deti, ktoré im svojou nedôverou a flegmatickosťou  tiež prácu neuľahčujú,  a napriek tomuto si k nim aj vo chvíľach bezmocnosti  otvárajú svoje srdcia. Hľadajú prístupy, ktorými chcú deti zaujať a viesť k porozumeniu.

 

 

Ako pracovať s deťmi, aby bola rešpektovaná jedinečnosť i sloboda dieťaťa?

Prístupov, ktoré rozvíjajú záujem detí o učivo a ktoré rozvíjajú ich sebaúctu a porozumenie medzi nimi, je v súčasnosti  veľa. Niektoré tu vymenujem, niektoré (o ktorých píšem vo svojich blogoch) pridám:

 

-nižší počet detí v triede, čo je v súčasnosti vďaka nedostatku financií väčšinou nemožné a to je smutné, pretože budúcnosť novej generácie by mala byť pre štát dôležitá,

 

-vytvoriť si k deťom  prijímajúci postoj, za problémovým správaním vidieť problematické pocity, ktoré vznikajú ignorovaním a nenapĺňaním potrieb po prijatí, rešpekte a  pozornosti , nezáujmom o prežívanie dieťaťa, nedôverou dieťaťa voči svetu dospelých a nízkou vnútornou motiváciou, ktorá vzniká vtedy, ak dieťa nevidí zmysel v práci na sebe,

 

-pri vyučovaní využiť  a zapojiť všetky zmysly dieťa aj pohyb, aby sa napĺňala potreba dieťaťa objavovať, bádať, skúmať a pohybovať sa,

 

-zážitkové vyučovanie, aby sa k rozvíjaniu ľavej hemisféry pripojilo aj rozvíjanie pravej hemisféry, pri ktorej sa rozvíja pocitová stránka dieťaťa, aby sa rozum a cit rozvíjali v rovnováhe,

 

-práca s tvorivým denníkom, aby malo dieťa možnosť skúmať svoj vnútorný svet, vďaka ktorému sa učí samo seba prijímať a tým rozvíja svoju sebaúctu,

 

-pri nedorozumeniach používať vysvetlenia prostredníctvom sebapoznávania, konflikty by sa nemali brať ako problémové správanie, ale ako možnosti, aby dieťa poznalo seba vo všetkých situáciách, vysvetľovať mu logickým spôsobom následky nevhodného správania a hľadať spoločne s dieťaťom prejavy vhodnejšieho konania, tým sa učia spoznávať aj hranice vo vzťahoch,

 

-chyby podávať deťom nie ako ich zlyhania, ale ako možnosti, pri ktorých hľadáme nové cesty, vďaka čomu vznikajú nové myšlienky, pretože len odvaha ísť do neznáma a chuť riskovať, pri čom sa nedá zaobísť  bez chýb, posúva spoločnosť dopredu,

 

- s rodičmi si vzájomne rozvíjať rešpektujúce a tolerantné vzťahy.

 

Učitelia často pripisujú vinu za negatívnejšie správanie dieťaťa rodičovi. Dieťa je však osobnosť, ktorá k životu a k rozvoju potrebuje svoju jedinečnú cestu a niekedy tá cesta nemusí byť bez prekážok. Je podľa mňa chybné každé konanie dieťaťa spájať s rodičom a jeho nezvládnutím výchovy. Rodič sa dieťaťu venuje doma, učiteľ v škole. Doma v rodine sa dieťa učí vzťahom cez príslušníkov rodiny a v škole sa učí vzťahom cez pracovníkov a žiakov školy, ktorú navštevuje. Rodičia tiež niekedy  kriticky nazerajú na prácu učiteľov, majú strach o to, aby sa dieťa v škole cítilo rešpektované a bezpečne. Ako docieliť lepšie vzájomné vzťahy?

 

Vzájomnou nevraživosťou to určite nepôjde. Treba rozvíjať rešpektujúce vzťahy. Treba vidieť náročnú situáciu na oboch stranách. Na strane učiteľov treba vidieť náročné finančné podmienky, neskutočne ťažkú psychickú námahu, množstvo „živších detí“ a vyčerpávajúce riešenia  konfliktov  medzi deťmi. Na strane rodičov je treba vidieť tlak v podobe  napätia kvôli myšlienkam, či dieťa napĺňa predstavy školy ohľadom známok i správania. Často tlačia na svoje deti kvôli strachu z toho, že svoje neúspechy vo výchove spájajú s neúspechmi detí. Aj to je psychicky stresujúcim faktorom. Opakujem, dieťa je síce dieťaťom svojich rodičov a samozrejme sa na ňom podpisuje vplyv rodiny, ale stále je oddelenou bytosťou, ktorá má svoj život a svoju cestu.  Dieťa ovplyvňujú všetky vzťahy, do ktorých sa dostane nielen v rodine,  ale aj v škole a dokonca vzťahy, ktoré pozoruje v spoločnosti okolo seba. Problémové správanie môže vzniknúť z rodinných dôvodov,  rovnako aj z dôvodov v škole a v spoločnosti. Ak majú rodičia „živšie deti“,  sú vystavení oveľa väčšiemu osobnému napätiu a väčším tlakom, pretože časté nepochopenie, náročnejšie prijímanie týchto detí, s ktorými sa problém hyperaktivity či vyššieho a impulzívnejšieho temperamentu ťahá veľmi dlho a niekedy celý život, sa ich bytostne dotýka. Samozrejme sem patria aj deti s inými poruchami nielen správania, ale aj učenia. Tu je namieste cítiť voči nim súcit, ak je ich záujem o dieťa úprimný. Ako je vidieť, obe strany to majú ťažké a je veľmi smutné, ak sú medzi nimi vzťahy  plné nepochopenia. Riešenie je v odstraňovaní vzájomnej nedôvery a vo väčšom prijímaní a rešpektovaní jedinečnosti každého dieťaťa. Minulosť v mnohých príkladoch ukázala, že  ľudia v dospelosti dokážu byť úspešnými napriek známkam. Takže nie známky, ale sebapoznanie, sebaobjavovanie, sebaúcta pomáha dieťaťu riešiť svoj život pozitívnym smerom.

 

Môžeme prstom ukazovať na všetky možné dôvody, ak sa deti nesprávajú tak, ako by sme si predstavovali.  Ak ich však používame ako podnety na útoky, riešenia  nenájdeme. Riešenia sa vždy ukrývajú v rešpekte a je jedno, či ide o rešpekt rodiča a učiteľa k dieťaťu alebo o rešpekt učiteľa k rodičovi a rodiča k učiteľovi. Dieťa sa rešpektu učí napodobňovaním. Ak sa má naučiť správať sa rešpektujúco, musí rešpektujúce konania prežívať a okolo seba vidieť.  Naše slová musia byť o to viac v súlade  s naším konaním, inak sa menia iba na prázdne  moralizovanie, ktoré sa míňa účinkom.

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.