Vo svojom poslednom článku som písala o tom, ako sa v minulosti zaviedlo vyžadovanie poslušnosti a podriaďovania chudobnejších más a táto potreba sa prejavila aj vo výchove. Vyžadovanie poslušnosti znamená potlačiť osobnosť druhého človeka a viesť ho k tomu, aby ju aj on potláčal vedome. Dalo sa to dosiahnuť jedine vštepovaním strachu, na ktoré slúžili-spomeniem súčasné často používané slovo-sankcie. Výsledkom bolo a aj v súčasnosti je, strach prejaviť prirodzenosť vo forme pocitov a emócií a spontánnosť vo forme otvorených názorov.
Šťastná osobnosť však môže byť jedine otvorená osobnosť, ktorá žije v integrite čiže v súlade so sebou a nič nepotláča. Vyjadruje schopnosti, potreby a pocity. To ako sa správame k sebe, vďaka integrite vyjadrujeme aj smerom von. Ak ako deti nemôžeme voľne vyjadrovať pocity a emócie, budeme mať problém vyjadrovať ich aj v dospelosti a smerom navonok to bude znamenať, že ich budeme potláčať aj u druhých, pretože v nás vyvolávajú neistotu. Nevieme, ako ich riešiť u seba a zároveň nevieme, ako ich riešiť u druhých. Ak ako deti nemôžeme spontánne vyjadrovať svoje názory, budeme mať problém otvorene ich vyjadrovať aj v dospelosti a smerom von sa to prejaví spôsobom, že ich budeme potláčať aj u druhých. Náš strach z otvorenosti u ostatných vzájomnú komunikáciu obmedzí potom na útoky, ignorovanie alebo zľahčovanie názorov od ostatných, prípadne v horšom prípade sa náš strach z otvorenosti premení na posmech z názorov od iných, ak sú pre nás nepríjemné. Prečo útoky? Ak ako deti nemôžeme vyjadrovať názory, veľmi to ovplyvní našu sebaúctu, pretože získavame presvedčenie, že o naše názory nie je záujem, prípadne že je nebezpečné pre naše vzťahy, ak ich vyjadrujeme. Naši rodičia a iné autority to často od nás brali ako drzosť, ktorá sa všeobecne považovala za útočné správanie voči nim. Do dospelosti prichádzame so strachom vyjadriť svoj názor a so strachom vypočuť si otvorené názory ostatných, ktoré sme sa naučili aj vďaka príkladu dospelých považovať za útok. Nižšia sebaúcta, ktorá sa vytvára neschopnosťou byť otvoreným, spôsobuje u nás ako reakciu na otvorenosť od ostatných útočné reakcie. Tu vidíme problém, že ak deťom nedovolíme otvorenosť, do dospelosti to ovplyvní ich komunikáciu negatívnym smerom - strachom z otvorenosti u seba a strachom otvorenosti od iných. Lenže bez otvorenosti nie je možne plnohodnotným spôsobom riešiť nedorozumenia. Nevypovedané pocity a potreby, útoky, ignorovanie, zľahčovanie názorov spôsobujú odstup.
Deti vraj klamú. Ich klamanie však často spôsobujú nerešpektujúce prístupy k nim. Z minulosti si nesieme presvedčenie o tom, ako by mala osobnosť dieťaťa vyzerať. Ak však máme pevné presvedčenie a predstavy ohľadom konania dieťaťa, nedávame deťom priestor na ich osobnostný rozvoj a za chyby ich niekedy trestáme a zhadzujeme.
Do osobnostného rozvoja však patrí aj robenie chýb. Než sa naučíme chodiť, veľa krát spadneme. No sú to chyby? Nie sú. Práve tieto „chyby“ v podobe pádov nútia deti neustále sa stavať na nohy a skúšať ďalšie kroky, než budú v chodení úplne isté. Než sa naučíme čítať, počítať, písať, trvá nejaký čas a chyby, ktoré popritom urobíme, logicky k tomu patria takisto, ako pády pri učení sa chodenia.
Sú známky naozaj spravodlivé, ak je každé dieťa jedinečné a potrebuje svoj čas na vytvorenie určitých nervových spojov, vďaka ktorým pochopí veci svojím tempom a vo svojom čase?
Aj pri učení písania, čítania, počítania majú právo deti „padať“, kým si nebudú pri týchto činnostiach isté. Pri učení sa chodenia existuje jedna výhoda. Všetci sa raz naučíme chodiť aj keď nie v rovnakom čase a nikto nás nehodnotí nejakou známkou. Naučíme sa to, pretože to chceme a potrebujeme k životu. Pri učení je však treba brať ohľad aj na schopnosti a dary dieťaťa a najistejšie by sa malo naučiť „chodiť“ v tom, čo mu ide ľahko, čo robí s nadšením, čo má predurčené ako dar, pretože tento jeho dar sa môže neskôr stať darom pre ostatných. Takisto ako chodiť, písať, čítať, počítať, sa učíme spoznávať, ako to funguje v našich vzťahoch a chyby k tomu tiež patria. Potrebujeme aj urobiť chyby, aby nás vlastné nepríjemné pocity zo svojho konania nakopli k lepšiemu správaniu. Potrebujeme urobiť chyby, aby sme videli spätnú väzbu v podobe vzťahov, ktoré začnú upadať. Takisto ako pri učení, kde by sme mali brať ohľad na dary dieťaťa, pri učení sa vo vzťahoch je treba brať ohľad na dôstojnosť dieťaťa, pretože len tak rastie sebaúcta dieťaťa a jej rozvíjanie ovplyvňuje to, aby dieťa k vzťahom pristupovalo pozitívnejším spôsobom, čo je základom rozvíjania asertivity. Život nám nedal pri narodení návod. Život nám však venoval otvorenosť, spontánnosť a prirodzenosť, ktoré máme využívať vo vzťahoch, samozrejme asertívnym spôsobom. Nejasnosti, nedorozumenia, nevypovedané slová nás od seba vzďaľujú. Tým, že ich dusíme v našich vnútrach, spôsobujú napätie a napätie už ovplyvňuje správanie smerom von negatívnym spôsobom.
Deti sú na začiatku spontánne, prirodzené a otvorené. My ich časom naučíme uzatvárať sa a aj klamať používaním nerešpektujúcich prístupov. Ak sa cítia ohrozené a majú strach, že sa im ublíži, nepriznajú chybu alebo klamú. Odstraňovať klamstvá znamená rešpektovať, pochopiť pocity, pohnútky, neodsudzovať, oceňovať pravdovravnosť, súcitiť, odpustiť, dať možnosť na nápravu a priznať, že aj my sme urobili veľa chýb. Ak chceme, aby si deti priznávali chyby a neklamali, vytvorme im prostredie, v ktorom budú cítiť rešpekt
1. Snažme sa pochopiť situáciu, pohnútky a pocity, ktoré ich viedli k chybe a klamstvu.
2. Vysvetlime deťom, že ak nepriznajú chybu a klamstvo, dusia v sebe niečo, čo ich bude ťažiť.
Vysvetlime im, že naše ústa sú dvierkami, kadiaľ vychádzajú trápenia von. Keď sú vonku, uľaví sa nám.
3. Oceňme deti, keď si priznajú chybu alebo klamstvo a zdôraznime im , že to považujeme za odvahu.
K nášmu životu nepatrí hra na dokonalosť, ale snaha vidieť otvorene realitu v sebe a aj v okolí. Priznanie si chýb je odvahou, lebo si uvedomujeme, že sme urobili niečo nesprávne. Byť pripravený prevziať následky je preukázanie veľkej odvahy.
4. Povedzme im, že chceme cítiť vo vzťahu k nim blízkosť.
Vysvetlime im, že blízkosť znamená nielen zdieľanie príjemných zážitkov, ale aj zdieľanie všetkého, čo nás trápi a k tomu patrí aj zdieľanie priznania si chýb. Zatajovanie chýb a klamanie u dieťaťa je prejavom strachu.
5. Dávajme im najavo, že naša láska k nim sa nezmení, ak urobia chybu. Pri napĺňaní týchto bodov deti pochopia, že lepšie a bližšie vzťahy si vytvoria pravdovravnosťou. Potom už nebude hroziť, že miesto priznania chyby zaklamú. Odrazu uvidia pozitíva blízkeho vzťahu plného prijatia, súcitu, tolerancie, ocenenia otvorenosti, odpustenia a vytvárania možností na nápravu chýb. Zároveň sa učia toto naše konanie napodobňovať.
Ak dieťa zažíva často strach a vytvorí si sebaochranné postoje formou klamania, ktoré používa často, stanú sa jeho súčasťou. V dospelosti zmeniť toto jeho konanie je už nemožné alebo veľmi ťažké. Ako teda zamedziť klamstvám, manipuláciám, vyhýbaniam sa zodpovednosti?
Neberme tak vzťahovačne, ak nám dieťa otvorene vyjadrí svoj názor a komunikujme. Dieťa sa učí argumentovať a utvára si k otvorenosti konštruktívny prístup. Zároveň sa učí, že je dôležité a pomáha mu to rozvíjať jeho sebaúctu. Do dospelosti si neodnesie strach z otvorenosti svojej a ani strach z otvorenosti ostatných. Otvorenosť u ostatných nebude brať ako útoky, bude vedieť i kritiku prijímať vo svoj prospech a pri odlišných názoroch bude schopné argumentovať. Učme ho už v detstve byť partnerom a zabudnime na predsudky, že určité veci by nemali deti vysloviť. Je to len strach z minulosti, ktorý nás brzdí a nedovoľuje sa približovať k sebe a dokonca niekedy ani k deťom. Rozlišujme, kedy ide o drzosť a kedy o otvorenosť. Postarajme sa o to, aby sa deti cítili pri nás tak bezpečne, že chyby budú priznávať nie so strachom, ale s odvahou vďaka tomu, že budú chápať, že keby nebolo chýb, neprišli by sme na to, ako môžu nielen stroje a iné predmety ale aj vzťahy fungovať lepšie. Ak je zmyslom nášho života rast, tak chyby sú jeho dôležitou súčasťou.
Foto: wjlta.files.wordpress.com
