Dnes mi sedemročné dievčatko opísalo príhodu, ktorá je možno bežná, no vo mne spustila lavínu myšlienok. Dieťa mi opísalo príhodu, v ktorej trojročné dieťa skoro vbehlo na ceste pod auto a ako to toto dieťa zveličene opísalo...dostalo veľkú bitku. Nesnažila som sa situáciu hodnotiť, pretože som si vedela predstaviť strach rodičov a ich impulzívne konanie na základe strachu o život svojho dieťaťa. Dieťa mi však opísalo príhodu slovami, podľa ktorých si vraj to trojročné dieťa zaslúžilo tú bitku. Určite si vypočulo opis tejto príhody z úst dospelých, pretože samo by k tomuto presvedčeniu neprišlo. Moja odpoveď znela: „Také malé dieťa ešte nevie, čo sa mu môže stať.“
Po tejto odpovedi som si uvedomila, že chceme deti naučiť, aby sa lepšie k sebe správali, ale my im nedávame vždy príklad, ktorý by im to lepšie správanie ukázal. Dáme im rodičovskú facku a potom im tvrdíme, ak sa pobijú, že biť sa nemá. Čo ich všetko naučíme v takejto situácii? Že klameme seba aj ich. Chceme ich naučiť tolerancii, ale pritom z našich úst často počúvajú odsudzujúce slová na adresu iných, ktorí sa podľa našich slov „hrozne“ správajú. Čo ich naučíme v takejto situácii? Že odsudzovanie patrí k bežnej komunikácii a potom sa nemôžeme čudovať, ak v internetových diskusiách vidíme naše pôsobenie, ktoré sa prenieslo aj na mladých ľudí v podobe ich konverzácií, v ktorých sa ponižujú. Učím dlho a v priamom prenose som videla, ako sa deti učia tým, čo okolo seba vidia. Ak sa na ne kričí, kričia na seba. Ak je medzi nimi dospelými obviňované dieťa, strácajú k nemu porozumenie odrazu aj ony.
Mala som raz dieťa, ktoré malo diagnostikované poruchy ohľadom slovenského jazyka. Moje presvedčenie znie už dávno: „Každá ľudská bytosť túži byť rešpektovaná. To znamená vnímaná, prijímaná, vypočutá. Byť vnímanou ľudskou bytosťou znamená byť videnou. Aj keď nie som dokonalým v niečom, chcem byť videný a cítiť sa rovnako hodnotným aj ako iní, ktorým idú určité veci ľahšie ako mne. Byť prijímanou ľudskou bytosťou znamená byť prijímaným aj vtedy, keď zažívam zlé chvíle a moje správanie nie je veľmi pozitívne. Chcem, aby moje negatívne správanie bolo chápané ako reakcia na nejakú situáciu a aby ostatní vedeli, že moje vnútro aj tak obsahuje napriek rôznym slabostiam citlivosť a zraniteľnosť. Byť vypočutou ľudskou bytosťou znamená byť dôležitou pre ostatných, ktorí si nájdu čas, aby si vypočuli všetko, čo ma v mojom vnútri tlačí a chce von. Tieto tri potreby, ak by boli napĺňané, porozumenia by bolo oveľa viac.“
Ale aby som sa vrátila k tomu dieťaťu a prečo som spomenula tieto moje presvedčenia. Snažila som sa mu vždy pomôcť v rámci svojich a jeho možností. Aby sa necítilo vystrašené, sedela som v drepe pri ňom a pomáhala. Cez jednu prestávku som uvidela deti, ako sedia v drepe okolo neho a pomáhajú mu. Je to naše slniečko a ja viem, že v tejto dobe sú pre mňa vzťahy ku každému dieťaťu oveľa dôležitejšie ako výkony. Deti, ktoré sú nadané v určitých predmetoch, sa v nich aj rady a ľahko rozvíjajú. Popri rozvíjaní ich výkonov je dôležité im dávať najavo, že každé z nich je veľmi dôležité. Len takýmto pôsobením sa učia rozvíjať pozitívnejšie vzťahy. Porovnávaním vzbudzujeme naopak nevraživosť a závisť.
Chceme lepšie vzťahy a zabúdame, že to bude vyžadovať aj prácu na sebe. Ak chceme, aby sa deti nebili, nemôžeme im výchovnými fackami potvrdzovať opak, že bitka je tolerovaná. Ak chceme, aby sa medzi sebou menej obviňovali a ponižovali, mali by sme vnímať svoje odmietajúce a odsudzujúce myšlienky, aby sme ich nevyslovovali pred deťmi nahlas. Vždy by sme mali povedať vetu, prostredníctvom ktorej by sme hľadali porozumenie aj tam, kde prišlo k nedorozumeniu. Ak chceme deti učiť tolerancii, mali by sme sa k ľuďom okolo seba správať s rešpektom. Všetko naučíme deti len svojím príkladom. Preto ukončím tento článok slovami, že vidieť chybu len v tých druhých je pohodlnosťou pracovať na sebe.
