Bolo to už dávno. Deň, ako každý druhý. Dali sme si s mojimi deťmi skvelé raňajky a plánovali, čo v ten deň spolu podnikneme. Len my traja... Takmer ideálne ráno, škoda len, že to všetko bolo trošku inak...
Presne, ako to už každý druhý deň u 3 ročných drobcov v kombinácii s novorodencami býva, ani tento náš sa nezačal práve podľa predstáv rodiča. Práve naopak. Vlastne začal oveľa skôr. Ešte v noci, kedy sa môj syn rozhodol, že proste nebude spať. Prečo? Dodnes neviem. Možno preto, že ani jeho sestra nespáva a budí sa na dojčenie aj tri krát za noc. Možno preto, že sme stretli deň predtým pomaľovaných šašov s červenými nosmi na návšteve na lôžkovom detskom oddelení na Kramároch, z čoho dostal hysterický záchvat a možno preto, že vidieť rozprávku Spiderman v tom veku naozaj nebol dobrý nápad. Každopádne nespal on a ani ja. No a určite to poznáte. Tieto dni bez spánku majú málokedy skvelý priebeh.
Pohádali sme sa už pri raňajkách, keď Marek nechcel raňajkovať a hodil lyžičku od jogurtu už tretí krát na zem, druhý raz, keď si odmietol na ihrisko v takmer 30 stupňoch obliecť niečo iné, ako vatou vystlaný kostým Spidermana. „Toto nemôže skončiť dobre,“ hovorila som si. Samozrejme som tušila, že v ňom bude po 15 minútach na ihrisku zúrivý ako besný pes, ale povedať si nedal. Tak sme odišli. Šťastné dieťa, zatiaľ nenáročný novorodenec a permanentne vyčerpaná a vystresovaná mama.
Na ihrisku bolo v kostýme Spidermana skvele. Všetky deti Marekov príchod okamžite zaregistrovali. V okamihu bol obklopený obdivovateľmi, ale i budúcimi Spidermanovými protivníkmi. „Ale veď fajn,“ hovorila som si, „aspoň bude chvíľu zábava.“ Na moje prekvapenie Marek v kostýme vydržal takmer 30 minút, kým veci začali mať rýchlejší spád. Keď sa po pár náznakoch strhla reálna bitka, zavelila som na odchod. „A dosť! Je čas ísť sa schladiť,“ oznámila som do nitky spotenému hrdinovi v maske, ktorá mala utajiť jeho skutočnú identitu.
„Ty vždy všetko pokazíš! Nikam nejdem!!!“ Kričal z plného hrdla na celé ihrisko tento malý človek s veľkými plánmi.
Snažila som sa ho upokojiť, ale evidentne mu už bolo v tento horúci letný deň naozaj priteplo. Trhal sa a kopal. Môj hlas naberal na intenzite a začala som ho ťahať z bojiska domov. Zrazu som sa pristihla, ako vrieskam na celé ihrisko ja: „Okamžite s tým prestaň. Ideš bez debaty domov, keď sa nevieš pekne hrať.“ Vliekla som ho za ruku smerom k autu. Marek sa trhal a jačal, ako zmyslov zbavený. Upokojiť sa nedal. Zrazu sme boli vynervovaní a spotení do nitky obaja. Vlastne už traja, pretože Ela v kočíku sa prebudila tiež. Bolo iba 11:00 a pred nami takmer celý krásny slnečný deň. „Nič nie je stratené, naobedujeme sa, pospíme a začneme zase od znova,“ prebleslo mi mysľou. Vlečúc sa smerom k autu s kočíkom s plačúcou Elou, kolobežkou, taškou a jedným dieťaťom „v koncoch,“ pokračovala som vo svojom pláne.
V tom sa stalo niečo, z čoho mi zovrelo žalúdok. Marek sa mi vytrhol z ruky a utekal parkom smerom k ceste. Nikdy pred tým to neurobil. Jačiac som bežala za ním s kočíkom, aby okamžite zastavil, že je tam cesta. No Spiderman sa neotočil. Nepočúvol. Stratil sa mi z očí rýchlosťou blesku. Prebehol cez cestu a zmizol mi z dohľadu. Kričala som ešte viac. Hrdlo som mala zovreté tak, že som nemohla ani plakať. Tento pocit bezmocnosti som nikdy predtým nezažila. Zrazu mi jedna staručká pani na lavičke ukázala na neďaleký strom. A tam som ho uvidela. Učupeného za stromom. Uplakaného malého človeka v koncoch, ktorému sa v očiach zrkadlila výčitka, prečo je to všetko také ťažké... prečo mu nerozumiem. Kľakla som si k nemu a držala som ho v objatí tak silno, ako nikdy predtým. Bol to zvláštny okamih (ne)pochopenia a lásky zároveň. Plakali sme spolu. A v duchu som sa modlila, aby som tento pocit už NIKDY viac nezažila. Pocit, že môžem prísť o to najdôležitejšie, čo v živote mám...
Cudzia pani nás ticho obďaleč ďalej pozorovala. Zrazu sa vybrala naším smerom. Podišla ku mne, pohladila ma po ramene a povedala:
„Si dobrá mama. Všetko bude dobré. Určite.“
Nezmohla som sa na nič. Zostala som zaskočená, že ma neprišla odsúdiť, aká som mizerná matka. V tichu z mojich úst zaznelo len strohé: „Ďakujem.“ Opäť sa mi v očiach zaleskli slzy. No tento krát ma zaplavil aj pocit nádeje, že to všetko naozaj „bude dobré“....
...že raz moje deti pochopia, že som chcela pre ne vždy len to najlepšie...
... že každá moja rada im mala pomôcť cítiť sa lepšie...
....že každá moja výčitka im mala pomôcť stať sa lepšími ľuďmi...
...každé zvýšenie hlasu bolo iba prejavom môjho vyčerpania v tejto misii nájsť v mojich deťoch to najlepšie...
Byť láskavou mamou, akou som vždy chcela byť, vôbec nie je ľahké....
Ďakujem tejto cudzej žene, ktorá sa pristavila, hoci nemusela. Ďakujem za to pohladenie plné pochopenia. Ďakujem, za tých pár slov, lebo často na ne myslím. Prestala som toľko kričať. Prestala som brať veci tak vážne. Prestala som organizovať program, ktorý v trojici jednoducho nezvládame....
Niekedy stačí tak málo, aby sme mali opäť NÁDEJ. Tá cudzia žena na sklonku života to vedela.
„Som tiež mama," dodala s láskavým úsmevom plným pochopenia a kráčala ďalej.
