ANJA SERFONTEIN je certifikovaná koučka, konzultantka odolnosti a momentálne aj učiteľka nemeckého jazyka pre deti imigrantov v Nemecku. Prežila niekoľko veľkých tragédií - krátko po pôrode jej zomrela prvorodená dcéra a neskôr pri nehode aj manžel. V roku 2004 na vlastné oči videla peklo, ktoré za pár minút dokázala spôsobiť ničivá vlna tsunami v Thajsku. Aj vďaka týmto bolestivým skúsenostiam našla svoje poslanie - pomáha iným stať sa odolnejšími. Anja je neuveriteľne pozitívny človeka a to, o čom hovorí, skutočne žije.
Dokáže byť človek po takýchto životných skúsenostiach optimistom?
Každý človek je raz hore a raz dole. Môj život mal niekoľko momentov, ktoré boli skutočne ťažké, no keď narazíte na dno a prežijete obrovskú tragédiu, jediná cesta je ísť znovu hore. Vždy som bola veľmi optimistická, a preto som hľadala spôsoby, ako sa vrátiť späť a byť opäť šťastná. Od kedy som sa začala venovať koučingu, vyhľadávam najlepšie stratégie, ako pomôcť ostatným.
Ako vám osobne pomohlo posilňovanie svojej odolnosti?
Mne veľmi pomohlo štúdium a hľadanie informácii o odolnosti. Keď pochopíte základné koncepty, stanete sa svojim vlastným detektívom. Ľahšie si uvedomíte, čo vám v živote chýba. Napríklad viem, či mi chýbajú riešenia, potrebujem akceptovať danú situáciu alebo je v tom niečo úplne iné.
Ako by ste definovali odolnosť?
Existuje veľké množstvo rôznych definícii odolnosti. Veľa ľudí začne s názorným obrázkom. Môže to byť bambus, skala s narážajúcimi vlnami alebo teflónová panvica, na ktorú sa nič neprilepí. Nie všetky však skutočne vysvetľujú, čo odolnosť vlastne je. Napríklad skala v mori sa môže po čase zlomiť. Navyše nie je vôbec flexibilná, skôr tam tvrdohlavo stojí. Odolnosť je viac o flexibilite a schopnosti adaptovať sa na danú situáciu.
Kolujú aj nejaké nedorozumenia ohľadom odolnosti?
Áno, že odolnosť je o tom, byť stále silný. Ja však verím, že je to presný opak. Čím viac si dovolíte byť zraniteľní a dokonca nechať sa zraniť, tým viac dokážete posilniť svoju vlastnú odolnosť a žiť naplnený život.
Zvyčajne sa k odolnosti dostaneme až v čase krízy. Ako z nej môžeme čerpať v každodennom živote?
Odolnosť potrebujeme v každodennom živote, nielen v traumatických momentoch. Napríklad, keď idete do práce a chcete zaparkovať, no niekto vám zoberie miesto. Vaša reakcia na tú situáciu prakticky znamená, či ste sa rozhodli zraniť sám seba alebo si pomôcť. Vaše myšlienky v tomto momente dokážu dlhodobo ovplyvniť váš život. Dobrým príkladom sú aj deti, ktoré dostanú zlú známku z testu. Ako zareagujú? Zahodia test do kúta, napadnú slovne učiteľa? Alebo pochopia túto situáciu v širšom kontexte a možno sa z toho čosi naučia?
Ako teda ľudia dokážu posilniť svoju odolnosť?
Existuje skutočne veľké množstvo techník a nástrojov. Základom je schopnosť reflektovať, čo sa v našom živote vlastne deje. Čo funguje a čo naopak nie. Množstvo ľudí si za celý život nenájde trochu času, aby sa zastavilo a zamyslelo nad tým, čo sa v ich živote deje. Skúste sa zamyslieť nad tým, aké sú vaše vlastné presvedčenia. Ak ste prirodzene pesimistická osoba, priznajte si to. Keď sa nabudúce prichytíte, ako začínate myslieť negatívne, skúste si pomyslieť čosi pozitívne. Zastavte sa, keď vaša myseľ začne prichádzať s najhoršími možnými scenármi.
Ďalšie skvelé nástroje sú napríklad pravidelná meditácia a dýchacie techniky. Precíťte svoje telo, pomôže vám napríklad Jacobsonova progresívna relaxácia svalov. Ľahnite si na zem a postupne sťahujte a uvoľňujte jednotlivé časti svojho tela. Alebo jednoducho zoberte ceruzku a dajte si ju na moment medzi zuby. Vaše telo nespozná rozdiel, či sa usmievate úprimne alebo nie.
Dokáže podľa vás aj rodič, ktorý sám nie je odolný, naučiť odolnosti svoje deti?
Začnem asi so sebou. S tým, čo ma zatiaľ môj život naučil a čo som sa naučila zo štúdia odolnosti, mám tendenciu porovnávať. Pozerám sa na deti a všímam si ich správanie, ktoré nenasvedčuje odolnosti a z dlhodobého hľadiska z neho nemôžu mať nijaký benefit. Problém je, že rodičia a učitelia sa dnes až príliš sústredia na správanie a aktivity dieťaťa a vôbec pri tom neriešia svoje vlastné správanie. Zabúdajú, že sú to práve oni, kto im dáva príklad.
Samozrejme, sú techniky, ktoré ich môžete naučiť. Meditácia napríklad, dýchacie techniky, ako rozoznať pozitívne a negatívne myslenie. Stále si však myslím, že najdôležitejšie je ísť príkladom. Ďalšia vec je známe príslovie z angličtiny „where attention goes, energy flows”. V preklade to znamená, kde ide vaša pozornosť, tam prúdi aj vaša energia. Ak sa budete sústrediť len na správanie, ktoré nenasvedčuje odolnosti, čo z toho dostanete? Ešte viac takéhoto správania. Najlepšie riešenie je zastaviť sa a zamyslieť sa, ako sa vy môžete správať odolnejšie.
Ďalšou mimoriadne dôležitou vecou je spojenie a súzvuk s dieťaťom. Aj deti majú toho občas na tanieri priveľa. Čo potrebujú je vaša pozornosť a vzájomné spojenie. Je jasné, že asi nemáte celý deň na aktivity s deťmi. No nájdite si aspoň hodinku denne, kedy sa budete venovať len dieťaťu. Odložte telefón, laptop a všetku technológiu. Je naozaj neslušné, ak sa zhovárate s dieťaťom a držíte v ruke telefón. Vaše dieťa sa s vami možno okamžite nespojí. No keď sa tak stane, môžete skúsiť napríklad cvičenie vďačnosti. Spýtajte sa ho, za čo je v ten deň naozaj vďačné.
Aké techniky robíte vy so svojou dcérou?
My máme večerný rituál, kedy sa navzájom pýtame, za čo sme vďačné. Nie je to každý večer, ale aspoň každý druhý. Niekedy sa ma dokonca sama spýta: „Mami, za čo si dnes vďačná?“
Keď sa pozriete na moderných rodičov, aké sú najčastejšie chyby vo výchove, ktoré vidíte?
Priveľmi sa sústreďujú na dieťa. Zabúdajú na seba a svoj vlastný život. Vôbec ho nereflektujú. To, ako sa správajú, ovplyvňuje deti. Pre mňa bola skutočným príkladom odolnosti moja stará mama. Bola mladá vdova so štyrmi deťmi a aj napriek tomu, že mala ťažký život, nikdy jej nechýbal úsmev na perách a radosť zo života.
Kedy je vhodný čas začať pracovať na detskej odolnosti?
Hneď od začiatku. Deti sa rodia odolné. Batoľatá sa učia chodiť a neustále padajú. No nepovedia si po prvom páde, že to asi nemá zmysel a radšej budú do konca života loziť po štyroch. Neskôr však začnú prichádzať obmedzenia z okolitého prostredia a nastupujú pochybnosti a strach. Obmedzujúce presvedčenia sú neskôr živnou pôdou správania, v ktorom absentuje odolnosť.
A čo učitelia? Aká je ich úloha v rozvíjaní odolnosti detí?
Učitelia trávia s deťmi veľké množstvo času. Niekedy majú viac príležitostí na vzájomnú interakciu ako rodičia. Teda ich rola je mimoriadne dôležitá pre rozvoj dieťaťa. Dobrý učiteľ by sa mal zamýšľať aj nad správaním detí. Sú veselé? Ako sa im darí? Zlepšujú sa? V triede mám jedno dievča, ktorému vôbec nejdú jazyky, ani matematika. Malo by byť v piatej triede, no zaradili sme ju do tretej. Matematikou by možno mala patriť aj do prvej. Všetci učitelia sú v strese, čo s ňou bude. Ona je však mimoriadne šikovná v ručných prácach. Má bábiku Barbie, ktorej vyrába krásne kostýmy. Podľa mňa je úlohou učiteľa nájsť silné stránky každého dieťaťa a podporovať ich v rozvoji.
Máte nejaký tip, ako by mohli učitelia zvládať komunikáciu s deťmi lepšie?
Profesorka Jutta Heller napísala knihu „So bin ich stark“ (v preklade: Takto som silný). V knihe navrhuje zamyslieť sa, aké zvieratá máme radi a prečo ich máme radi. Zamyslite sa, aké silné stránky týchto zvierat sa reflektujú vo vašom vlastnom živote. Toto cvičenie môžete robiť s deťmi. Vďaka tomu sa dajú viesť diskusie o určitom správaní naozaj jemným spôsobom. Dnes je bežné povedať ľuďom do očí, čo nám na nich vadí. My máme naše decká v škole radi a keď riešime určité správanie, nezhadzujeme dieťa ako osobnosť, ale upriamujeme pozornosť na určité správanie. Nepovieme im, že vždy meškajú. Namiesto toho im povieme, že sa správajú ako pandy, ktoré sú stále unavené. Ak pôjdu spať skôr, ráno sa ľahšie zobudia.
Predpokladám, že školský systém v Nemecku a na Slovensku je trochu iný. Snažia sa učitelia v Nemecku komunikovať s deťmi týmto spôsobom alebo skôr upozorňujú na slabé miesta?
Stále je veľké množstvo učiteľov, ktorí neradi počúvajú o pozitívnej psychológii a veria, že trest je jediný spôsob. Často vidím rodičovské alebo učiteľské stretnutia, kde sa všetci sústreďujú len na negatíva. Všetko, čo nefunguje, je predostreté na stole. Na druhej strane sa o pozitívach nepovie vôbec nič. Musíme sa však pozerať na obe strany mince. Určite treba upozorniť aj na to zlé, ale ak sa zameriame len na to, nebudeme schopní nájsť riešenia.
Myslíte si, že sú potrebné systematické riešenia alebo je to na individuálnych učiteľoch, ktorí to chcú veci robiť inak?
Myslím, že momentálne je to o jednotlivých učiteľoch. Minimálne v Nemecku. Áno, existujú kurzy ponúkané vládou, ktoré sa usilujú ísť týmto smerom. No je to stále na učiteľoch, či majú záujem sa na tom zúčastniť alebo nie. Niektoré školy majú dokonca predmet šťastia v rámci svojich vyučovacích hodín. Je to však skôr výnimka než pravidlo.
Čo môžu učitelia robiť na svojich hodinách, aby podporili deti?
Osobne si myslím, že odolnosť a radosť zo života idú ruka v ruke. Prekvitanie v rámci svojho života je súčasťou odolnosti. Alebo možno lepšie povedané, odolnosť je cesta k radosti zo života. Učitelia majú na to veľký vplyv a môžu túto cestu s deťmi spoločne vybudovať. Väčšina učiteľov má flexibilitu a slobodu v rámci svojich vyučovacích hodín.
Existuje tzv. ABC ľudských potrieb, z angličtiny Autonomy - autonómia; Belonging - pocit, že niekam patríte; Competence - spôsobilosť. Počas hodín môžu učitelia zistiť, či sa deti cítia autonómne v rámci svojich rozhodnutí alebo majú pocit, že je im všetko nanútené. Sú v triede deti, ktoré nezapadajú do kolektívu? Môže to byť aj jedno alebo dve deti. Zoberme si dosť extrémny prípad z amerických škôl, kde žiaci strieľali na svojich spolužiakov. Evidentne, tí mladí strelci nemali žiadnu odolnosť. Postavili sa na zlú stranu, nedokázali upraviť svoje myslenie a nájsť cestu von. Kvôli mimoriadne obmedzenému mysleniu videli len jedinú možnosť. Myslím, že zodpovednosťou učiteľa je identifikovať deti, ktoré nezapadajú, a pomôcť im nadobudnúť pocit, že niekam patria.
Ak by ste mohli vybrať tri cvičenia, ktoré posilnia detskú odolnosť. Čo by to bolo?
Určite dýchacie cvičenia, praktizovanie vďačnosti a tretia by bolo možno pýtanie sa na ich obľúbených superhrdinov. Ak malo vaše dieťa zlý deň skúste zmeniť jeho nastavenie mysle a spýtajte sa, ako by sa Superman alebo Catwoman zachovali v danej situácii. Sedeli by celý deň pred televízorom a jedli čipsy alebo by s tým čosi spravili?
Myslíte si, že by sa svet stal lepším, ak by sme naše deti viedli k odolnosti?
Áno, myslím si, že by to malo pozitívny vplyv na svet.
Akí dospelí môžu vyrásť z odolných detí?
Dúfajme, že odolní. Jednoducho ľudia, ktorí dokážu odolnosť šíriť ďalej a pomôcť svojim priateľom a rodinám. Nikdy sa nám nepodarí zničiť traumu a tragédie. Zlé veci sa budú diať vždy, či už ide o prírodné katastrofy, vojny alebo choroby. No stále dokážeme žiť pozitívny život a naplniť ho vďačnosťou a empatiou.
Ak vás téma budovania odolnosti zaujala, viac sa o nej dozviete aj na Anjinej webovej stránke The Bounce Back Coach.
