Chudoba môže ovplyvniť vývin dieťaťa už v ranom veku a poznačiť ho na celý život. Nezisková organizácia Cesta von preto učí mamy v rómskych osadách, ako sa venovať svojim deťom a poskytovať im vhodné podnety, aby boli jedného dňa schopné naplniť svoj skutočný potenciál. Zamestnávajú na to rešpektované Rómky, tzv. omamy, ktoré sú na prácu s mamičkami špeciálne vyškolené. O problémoch chudobných detí a programe Cesta von sme sa porozprávali s programovou manažérkou Oľgou Shaw.
Ako vplýva chudoba na vývin detí?
Existuje množstvo výskumov, ktoré sa zaoberajú práve touto otázkou. Harvardská univerzita vytvorila celé expertné centrum, ktoré sa zaoberá tým, ako sa nedostatok vhodných podnetov vo veku 0 - 3 rokov odráža na detskom mozgu. Ich mozog sa vyvíja omnoho pomalšie. Deti žijúce v chudobe tiež často zažívajú tzv. toxický stres, teda sú hladné, žijú v zime, zažívajú domáce násilie, alebo vyrastajú v prostredí, kde sú obaja rodičia alkoholici. To všetko vplýva na rozvoj mozgu, ktorého najväčšia plasticita je práve v období 0 - 3 rokov.
Aký je rozdiel medzi chudobnými deťmi a deťmi zo strednej vrstvy?
Deti v rómskych osadách majú iné podnety, nakoľko zažívajú iné okolnosti. Tieto podnety ich učia reagovať na bežné životné situácie, nie však na povinnosti, ktoré ich budú čakať v škole. To znamená, že osemročné dieťa z týchto podmienok dokáže narúbať drevo, ísť samo von po vodu, postarať sa o mladšieho súrodenca, vie prežiť. Ale keď má prísť do školy, kde má sedieť niekoľko hodín, sústrediť sa, počúvať, používať ceruzku alebo pero, na to nie je pripravené. Nikto sa s ním od malička nehral, zároveň vyrastajú v nevyspytateľnom prostredí. Ak sa napríklad valí voda osadou, prepadla sa strecha a podobne, musia vedieť rýchlo reagovať.
Ako im v tomto pomáhate vy?
Náš program im aj v tomto nevyspytateľnom prostredí prináša istý stupeň stability. Dieťa vie, že omama k ním príde raz za týždeň a bude sa mu spolu s mamkou aktívne venovať. Je to jednoducho čas len pre to dieťa. Tento pocit stability je veľmi dôležitý a neskôr pomôže dieťaťu lepšie sa v škole sústrediť. Toto vnímame ako jeden z najväčších prínosov nášho programu. Aj deti, ktoré je normálne ťažko zabaviť, dnes dokážu spolupracovať.
Ako funguje vaša organizácia?
Sme v troch rómskych komunitách. V Zborove, v Keceroviach a v Moránskej Dlhej Lúke. Teda v banskobystrickom, prešovskom a košickom kraji, kde žijú práve tie najchudobnejšie komunity. V nich sme vyselektovali štyri ženy, dve v Zborove, jednu v Kacerovciach a jednu v Muránskej Dlhej Lúke. Všetky štyri sú rešpektované vo svojej komunite, samé majú deti, majú skúsenosti s deťmi a vidia zmysel v tejto práci. Tieto ženy sme vyškolili v metóde „Play Wisely“ alebo v jej prispôsobenej verzii, ktorá vychádza z Montessori pedagogiky. Používame veľa pomôcok a hračiek, ktoré si sami vyrábame.
Okrem lekcií, organizujeme rodičovské kluby, kde sa mamičky stretávajú spoločne aj s omamami. Zároveň sa stretávajú s odborníkmi a rozprávajú sa na témy, ktoré si samé vyberú. Napríklad sme mali témy ako dojčenie, šatkovanie, domáce násilie, ako psychicky zvládať stres z chudoby, rasizmus na úradoch a podobne.
Čo robia omamy s mamičkami a deťmi v rómskych osadách?
Omamy navštevujú mamičky s deťmi od 0 do 3 rokov raz týždenne, hodinku strávia s mamičkou a dieťaťom. Lekcia je štruktúrovaná, má jasný začiatok a jasný koniec, aby dieťa vedelo, čo má očakávať. Zameriavame sa na štyri oblasti: kognitívny rozvoj, jemná motorika, hrubá motorika, citový a sociálny rozvoj. Vždy to končí s čítaním.
Po skončení lekcie nasleduje rozhovor medzi omamou a mamičkou, kde rozoberajú, čo sa na lekcii prebralo, čo sa naučili a ako môžu mamičky tieto aktivity robiť v domácom prostredí. Či už ide o motoriku a prekladanie fazuliek, hranie sa s cestovinami a podobne. Paradox je, že v chudobných osadách deti neštvornožkujú. Nemajú ani veľmi kde, podlaha je pre deti nevhodná. Aj preto často vynechávajú takýto dôležitý míľnik v živote dieťaťa. Ak dieťa neštvornožkuje, niektoré zručnosti sa jednoducho nevyvinú dostatočne, napríklad grafomotorika. Omamy so sebou nosia hracie deky a povzbudzujú mamičky, aby ich naučili štvornožkovať.
Omamy u vás zamestnávate?
Každá omama pracuje na polovičný úväzok a týždene pracuje s 15 deťmi. Niektoré majú aj viac, ale nechceme, aby mali viac detí. Je to totiž emocionálne náročná práca a nechceme, aby nám vyhoreli. Okrem omám zamestnávame aj mentorky, ktoré fungujú ako ich opora v tomto procese. Ide totiž o ženy, ktoré predtým nikdy nepracovali a chýbajú im pracovné návyky. V každej komunite majú mentorku, teda podporu zo strednej vrstvy.
Ako je to so slovnou zásobou a slovenčinou rómskych detí?
Veľa týchto detí po slovensky doma nerozpráva a so slovenčinou sa stretáva až v škole. Teda okrem toho, že sa trápia s učivom, trápia sa aj s jazykom. U nás sa nevyučuje po rómsky, tak naše omamy s nimi rozprávajú vyslovene po slovensky a knižkami im jazyk ešte viac predstavujú.
Každá omama má sadu kníh, ktorú sme dostali od spoločnosti Martinus. Knižky sú špeciálne vybrané na to, aby pomáhali v rozvoji dieťaťa a jeho slovnej zásoby. Po tom, ako sme ich vyškolili, tieto knižky používajú s mamičkami. Stáva sa nám už aj to, že deťom na lekcii čítajú práve ich mamičky a dokonca si knihy požičiavajú aj domov. Pre 99 % týchto rodín je to prakticky prvýkrát, čo majú doma knihu.
Aké sú najväčšie výzvy pre deti a matky v tomto prostredí?
Riešia úplne základné potreby. Žijú v zime, niektoré chatrče nemajú okná, nemajú oblečenie, nemajú topánky. Ich fyzické potreby nie sú naplnené, no a potom je to aj nedostatok vhodných podnetov. 99 % týchto detí nemá doma hračky alebo knižky, pretože to nie je priorita pre rodičov. Sú pohybovo zdatné, no pre vývoj mozgu sú dôležité aj iné podnety. Ďalším problémom je slovenčina. Naše školstvo nie je pripravené pracovať s deťmi z extrémnej chudoby, rómskym deťom nevychádza v ústrety ani jazykom. Deti sú v školskom prostredí často vyčleňované. To všetko vedie aj k tomu, že v šiestich rokoch majú niekedy až trojročný sklz oproti rovesníkom.
Ako vašu prácu vníma komunita?
Nevedeli sme, ako to bude fungovať v týchto komunitách. Ako to celé príjmu. Veľmi nás prekvapil záujem a taký ten hlad po informáciách. V Zborove sa nám napríklad v rodičovskom klube stretáva 20 mamičiek. Zrazu zisťujú, že byť matkou znamená aj venovať sa dieťaťu. Majú to tam skutočne ťažké. Keď sa vy vrátite domov, prídete do tepla, zohrejete si večeru. Tieto ženy musia ísť po drevo na zakúrenie, po vodu, nemajú niekedy ani wc a o práčke ani nehovorím. Jednoducho nie je ľahké venovať sa ešte aj dieťaťu. Mamičky v strednej vrstve niekedy už aj ročné deti rozvážajú po krúžkoch a aktivitách. Tieto ženy na to nemajú ani čas ani kapacitu.
Všimli si však, že dokážu s týmto dieťaťom predísť trápeniu, ktorému možno čelí v škole staršie dieťa, ak sa mu budú venovať od malička. Ďalšia vec je, že to vnímajú z dlhodobého hľadiska. Vedia, že im to neskôr pomôže v škole a ak sa im tam bude dariť, tak môžu v budúcnosti získať aj zamestnanie. Práve zamestnanie je v rómskych komunitách veľká méta. A to aj napriek tomu, že sa vraví, že Rómom sa do roboty nechce. Oni sami s tým bojujú. Ak by som teraz prišla do osady a ponúkla im prácu, veľká väčšina by za to bola naozaj šťastná. Lenže oni nemajú vzdelanie, často majú problém so slovenčinou, nemajú zručnosti, ktoré zamestnávateľ potrebuje, a na Slovensku máme aj rasizmus. Oni tomuto všetkému čelia a je skutočne ťažké zmeniť dospelého človeka, ktorého rané detstvo bolo zanedbané. Z mojej skúsenosti sú rómske deti veľmi šikovné, ak majú tie správne podnety. V Zborove sme pracovali so štvorročným dievčatkom, ktoré sa krásne vedelo sústrediť, odpovedalo na otázky, riešilo úlohy. Verím, že aj takéto deti by boli v škole úspešné. Chceme, aby aj oni mali rovnakú šancu ako deti zo strednej vrstvy.
Niektoré rómske deti posielajú do špeciálnej školy automaticky, budú vôbec mať o ne naše základné školy záujem?
To je taká veľká systémová debata. Nie je to len o tom, že pohoria na testoch. Stáva sa to aj deťom, ktoré sú šikovné. Jednoducho špeciálna škola má kvóty a oni tam skončia práve kvôli tomu. My sme otvorení tejto debate. Chceme vedieť, čo bude s týmito deťmi, keď absolvujú náš program a predškolskú prípravu. Minimálne budeme mať v rukách dáta, kedy budeme môcť dokázať, že tieto deti do špeciálnej školy nepatria. Ak budeme vedieť, že dieťa je pripravené na školu, budeme to riešiť. Rodičia často na to nemajú žiadne páky, alebo podpíšu niečo, čomu sami nerozumejú. Napríklad vyhlásenie, že dieťa je nezrelé. Aby sa dieťa neocitlo v špeciálnej škole, je ďalšou métou rodičov z osád. Chcú, aby ich deti chodili do normálnej školy a ich deti boli integrované. Vedia, že zo špeciálnej školy ich žiadna dôstojná budúcnosť nečaká.
Aké máte zatiaľ výsledky?
Meriame progres detí už od začiatku. Máme manuál, s ktorým omama pracuje a ohodnotí, akú aktivitu s deťmi robili a ako deti reagovali. Robíme to zatiaľ len štyri mesiace, tak o dlhodobých výsledkoch zatiaľ nemôžeme hovoriť. No máme prípady, kedy deti, ktoré vôbec nehovorili po slovensky, zrazu vedia pomenovať farby alebo tvary. Vieme, že opakujú slová z knižiek. Tiež štvornožkujú. Omamy nám hovoria, že cítia ich veľký progres. Najväčší úspech je, keď si mamičky uvedomia, čo všetko sa tie deti naučili a menia svoju motiváciu k podpore vzdelávania. Začali sme spolupracovaťaj s Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie, ktorý bude dlhodobo merať úspešnosť našich aktivít. Za ukazovateľ považujeme napríklad schopnosť sústrediť sa, udržať pri niečom dlhšie pozornosť, čo veľmi pomôže neskôr v škole. Aktuálne zároveň pracujeme s odborníkmi z Brnenskej univerzity na oblasť psychometrie, aby sme tieto pokroky vedeli správne zmerať.
Slováci často očakávajú od Rómov, aby sa zmenili sami od seba. Prečo by mal byť takýto projekt zaujímavý aj pre bežných Slovákov?
Výskumy ukazujú, že každé euro investované do veku 0 až 3 sa vráti niekoľkonásobne. My môžeme o 20 rokov investovať do podpory v nezamestnanosti, dávok v hmotnej núdzi, do programov venovaných dospelým ľuďom bez pracovných návykov, ktorí stále žijú v týchto podmienkach a bude nás to stáť veľa peňazí. Alebo môžeme začať v ranom veku a vychovať ľudí, ktorí budí neskôr s vyššou pravdepodobnosťou vzdelaní, budú sa vedieť a chcieť zamestnať a teda benefit pre spoločnosť bude vyšší. Existuje tzv. Heckmanova krivka, ktorá dokazuje efekt investícií do detí v ranom veku na celkovú ekonómiu. Ak sa pozrieme na to len finančne, ako spoločnosti sa nám to skutočne oplatí.
Mali ste príklad zo zahraničia?
Nechali sme sa inšpirovať programom Reach up and Learn, ktorý funguje na Jamajke a je vo svojej podstate veľmi podobný. Namiesto omám sú to zdravotné asistentky z komunít, ktoré boli vyškolené v starostlivosti o deti v ranom veku. Robia to už 20 rokov a majú celé štúdie o dopade programu a ako sú títo dospelí, ktorí vyrastali v týchto ťažkých podmienkach, na tom lepšie finančne či vzdelanostne a majú lepší psychický stav oproti ich rovesníkom, ktorí túto intervenciu nezažili. Čísla ukazujú, že tento systém funguje.
