ANNA SYMINGTON-MAAR študovala vo Francúzsku, v Singapure získala francúzsku maturitu, vyštudovala filozofiu a fyziku na King’s College v Londýne a napokon získala titul Master’s z medzinárodného vzdelávania na Oxforde. Počas svojej kariéry učila deti zo znevýhodnených rodín v Nepále, Kolumbii, Thajsku či v chudobnej štvrti Londýna. Bohaté skúsenosti z medzinárodného vzdelávania dnes využíva v rámci programu Teach for Slovakia, kde pôsobí ako programová riaditeľka.
S Annou sme sa rozprávali o jej skúsenostiach s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia zo škôl v zahraničí, čo vieme urobiť pre slovenské deti, ktoré nemajú v živote ideálne podmienky, čo je kľúčové v triede skôr, ako začne učiteľ učiť a kde sa môžeme inšpirovať.
Kedy ste si začali uvedomovať, že sa chcete venovať školstvu a vzdelávaniu?
Pre mňa to bol jeden konkrétny zážitok. Mala som 19, študovala som fyziku a filozofiu na univerzite v Londýne, nemala som ešte žiadnu predstavu, čo by som chcela robiť. Dostala som úplne náhodou možnosť ísť na 4 mesiace učiť do školy v Nepále. Škola bola na vidieku uprostred ničoho priamo pod Himalájami. Táto škola trpela chronickým nedostatkom učiteľov. Deti síce do školy chodili, ale niekedy v nej neboli žiadni učitelia. Toto bol práve zážitok, ktorý ma sformoval a nasmeroval. Tie deti ma naučili veľmi veľa, mali síce obrovský potenciál, no prakticky žiadnu šancu dostať sa z kruhu chudoby, do ktorého sa narodili. Tu som si uvedomila, že chcem byť učiteľkou a chcem pomáhať deťom, ktoré pochádzajú zo znevýhodneného prostredia.
Máte osobnú víziu, ktorú by ste chceli v tejto oblasti dosiahnuť?
Chcela by som výrazne prispieť k tomu, aby znevýhodnené deti na Slovensku mali šancu uspieť. Aby sa tá situácia zmenila natoľko, že tu nebudú také obrovské rozdiely a nerovnosti medzi deťmi, ktoré sa narodia do bohatších a chudobnejších rodín. Systémový cieľ by boli asi výsledky PISA, ktoré by dokázali, že sa táto nerovnosť zmenšuje. Taký individuálny cieľ je, aby som pomohla naštartovať viacero komunít, ktoré väčšina ľudí na Slovensku odpisuje.
Študovali ste a pracovali na viacerých školách v zahraničí. V akom stave je Slovensko oproti iným krajinám v otázke nerovnosti?
Podľa dát PISA sme na tom veľmi zle. V roku 2015 sa robilo posledné meranie PISA a boli sme ako jediná krajina, ktorej výsledky prudko klesali. V našej krajine má na výsledky v škole veľký vplyv práve sociálne zázemie žiakov. To, či žiak prepadne, nemusí znamenať, že má slabšie vedomosti. Žiaci, ktorí pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia, majú až päťkrát väčšiu šancu prepadnúť ako iní žiaci, aj keď majú presne tú istú úroveň čitateľskej gramotnosti. Mohli by sme si nahovárať, že krajiny ako Bulharsko či Rumunsko sú na tom horšie, no väčšinou nie sú. Aj v rámci V4 sme na tom najhoršie a stále klesáme.
Sú aj iné faktory, okrem sociálnej nerovnosti, ktoré môžu za tieto zlé výsledky slovenských žiakov?
Narastá nám počet žiakov, ktorí majú slabšie výsledky, a zároveň klesá počet žiakov s výbornými výsledkami. Nemáme tu teda žiadnu „elitu“, ktorá by sa rozrastala. Keď sa pozrieme 10, 20, 30 rokov do budúcnosti, toto sú práve tí ľudia, ktorí by mali zabezpečovať chod tejto krajiny a platiť dane. To sa ale pravdepodobne nebude diať pre približne 35 percent žiakov, práve tých, ktorí aktuálne v testovaniach nemajú ani základné zručnosti. Myslím si, že hlavným problémom je práve nerovnosť a tiež celková kvalita školstva, ktorá sa nezlepšuje. Nie je tu zatiaľ náznak hocijakej reformy, ktorá by dávala nádej na pozitívnu zmenu. Máme tu množstvo vynikajúcich odborníkov a motivovaných ľudí, ktorí robia výborné veci, no ich aktivity zatiaľ zasahujú malé množstvo ľudí.
Čo by sa malo podľa vás zmeniť, aby sa táto situácia zlepšila?
Je tu množstvo fungujúcich projektov, ktoré majú preukázateľný dopad. Pripravujú učiteľov, podporujú školy, usilujú sa o inklúziu a lepšie vzdelanie pre všetky deti. Práve takéto iniciatívy by mali získať podporu od štátu dlhodobo, aby mohli svoju cieľovú skupinu rozširovať. Pomohli by aj stálejší ministri školstva, tí sa u nás menia príliš často. V ideálnom stave by bola aj nejaká nadpolitická školská reforma, ku ktorej by sa zaviazali všetky hlavné politické strany na ďalších 10 - 20 rokov.
Poďme späť k nerovnosti. Aké sú podľa vás najväčšie výzvy detí zo sociálne slabších rodín?
Asi by som to rozdelila na dve skupiny detí. Prvá skupina je malá, približne 10 - 20 percent všetkých detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. To sú deti, ktoré vyrastajú v extrémne nepriaznivom prostredí – napríklad zažívajú fyzické alebo emocionálne týranie, chronické zanedbanie, sú vystavené násiliu, závislosti alebo vážnym duševným ochoreniam rodiných príslušníkov. Bez adekvátnej podpory môže toto prostredie v nich vyvolať takzvanú reakciu toxického stresu, ktorá ovplyvňuje ako funguje ich nervový a hormonálny systém. Tieto deti sa správajú a rozmýšlajú inak, ako by to od nich v škole bežne očakávali, lebo ich nervový a hormonálny systém je nastavený na prežitie vo vysoko nepredvídateľnom a nebezpečnom prostredí. Ich rýchle reakcie typu „boj alebo únik“ sú len jedným z typických prejavov.
S takýmto deťmi sa dá pracovať. V Anglicku a Amerike poznám niekoľko skvelých príkladov, kde s týmito deťmi školy pracujú a majú výborné výsledky. Takéto deti ale potrebujú inteznívnu podporu psychológov, kvalitných pedagágov, a nadovšetko priateľské, konzistentné a bezpečné prostredie v škole.
A tá druhá skupina?
Tá je oveľa väčšia, to je tých zvyšných cca 80 percent detí zo sociálne slabších rodín. Tieto deti väčšinou nevyrastajú v tak stresujúcom prostredí, ktoré by zásadným spôsobom ovplyvňovalo ich hormonálny a nervový systém. Potrebujú ale konzistentnosť a školu, ktorá im dáva motiváciu, vysoké očakávania a pocit, že tam patria. V spoločnosti budú často kvôli svojmu zázemiu diskriminované a práve škola by mala byť miestom, kde cítia podporu a doženú hocijaké sklzy, ktoré môžu mať.
Špecifická kategória detí, sú deti, ktoré chodia do školy, kde sa hovorí iným jazykom ako ich materinským. Neexistujú na to presné oficiálne dáta, ale podľa mojich odhadov chodí do našich škôl približne 8 - 10 percent takých detí. Školy však nie sú pre takéto deti pripravené. Je šialené, že neexistuje kvalitná metodológia a školenia, ktoré by podporili učiteľov v práci s týmito deťmi. Na Slovensku tieto deti zaostávajú viac ako tri roky za svojimi rovesníkmi, v porovnaní s priemerom OECD len niečo cez rok. Táto „jazyková pokuta“ je u nás najväčšia zo všetkých 70 krajín v testovaní PISA 2015.
Keď spomínate jazyk, vy ste sa v detstve presťahovali do Francúzska. Ako tento jazykový problém riešili tam?
Toto bola pre mňa veľmi silná skúsenosť. Do Francúzska som prišla, keď som mala 12 rokov. Nevedela som po francúzsky vôbec nič a musela som fungovať v bežnej francúzskej škole. Pre mňa a ďalších štyroch žiakov pripravili špeciálne hodiny francúzštiny. V stredu sa vo Francúzsku nevyučuje, ale my sme chodili na kurz francúzštiny pre začiatočníkov v rámci školy – robila ho naša bežná učiteľka francúzštiny. Zvyšok času sme boli kompletne v našej triede. Prvý polrok som nerozumela skoro ničomu. Občas ma z tých hodín vytiahli na špeciálne hodiny. Každú stredu sme sa mohli pýtať učiteľky na čokoľvek, čo sme počas týždňa nerozumeli a to nám veľmi pomohlo. Po roku som sa už vedela vyjadrovať a po dvoch som už mala najlepšie známky z triedy. Všetky deti cudzincov, ktoré prišli na školu vedeli maximálne do roka plnohodnotne fungovať a jazyk im nebol bariérou.
Okrem jazykov, sú podľa vás slovenskí učitelia pripravení na prácu so sociálne znevýhodnenými deťmi?
Myslím, že nie sú. Mala som rozhovory s mnohými učiteľmi a zatiaľ mi ani jeden nepovedal, že sa cítil byť pripravený na prácu s deťmi zo znevýhodneného prostredia. Kvalita školstva nikdy nepresiahne kvalitu pedagógov. No náš systém sa dlhodobo nesnaží o kvalitu pedagógov, naopak – tých najlepším len hádže polená pod nohy.
Čítala som, že máte plán, ako spraviť zo školy pri osade za päť rokov ideálnu školu. Viete mi o tom povedať viac?
To mi dali do úst trochu novinári. Nemám plán, ale mám skúsenosť zo školy v Londýne, kde som učila a kde sa niečo také podarilo. Učila som v jednej z najchudobnejších štvrtí Londýna. Asi 90 percent detí v tejto škole bolo zo sociálne slabších rodín zmiešaného pôvodu, viac ako 50 národností. Dva roky predtým, ako som tam začala učiť, sa táto škola zásadne začala meniť a za 5 rokov urobila obrovský posun. Šestnásťroční žiaci vo Veľkej Británii robia GCSE testy. Na začiatku tohto procesu len 15 percent žiakov v tejto škole malo známky A - C, na konci to bolo až 85 percent žiakov dosiahlo výsledky A - C. To bol len jeden z ukazovateľov.
Celková stratégia by bola na niekoľko strán textu. Základom bolo, že sa škola nastavila inkluzívne. Verejné školy v Anglicku nemôžu odmietnuť nikoho. Museli teda prijať všetky deti s ich špecifickými potrebami a zariadiť, aby boli naplnené. Mali sme oddelenie pre špeciálne potreby, kde boli špeciálni pedagógovia – priblizne tretina našich žiakov mala nejakú identifikovanú špeciálnu potrebu. Deti trávili čas v kolektívoch, občas boli vytiahnuté na špeciálne hodiny. Učitelia boli podporovaní, výber učiteľov bol veľmi prísny a tiež boli na nich kladené vysoké nároky. Mali sme výbornú spoluprácu s rodičmi. Riaditeľ navštívil rodinu každého jedného žiaka predtým, než bol prijatý. To isté robili aj triedni učitelia pred začiatkom školského roka. Celkovo bola škola nastavená na pokrok, išlo nám o to, aby sa žiaci zlepšovali. Ak sa niekto zlepšil z F na E, oslavovali sme to rovnako, ako keď sa niekto posunul z B na A. Namiesto známok sme dávali indikátory pokroku.
Je rozdiel, ako rodičia spolupracujú s učiteľmi v zahraničí a na Slovensku?
Podľa mojej skúsenosti nie je. Nevidím zásadný rozdiel medzi tým, akí sú žiaci alebo rodičia v rôznych krajinách. Dáta ukazujú, že vzťah medzi rodičmi a učiteľmi na Slovensku je nadpriemerný v porovnaní s inými krajinami OECD. Mám skúsenosti so školami, kde toto funguje veľmi dobre. Myslím, že školy by mohli byť v tomto proaktívnejšie a čerpať z týchto pozitívnych vzťahov.
Na Slovensku nemáme toľko etník ako v Anglicku. Sú deti, ktoré vyrastajú v prostredí s mnohými národnosťami tolerantnejšie?
Podľa mňa áno. V anglických školách, kde sa s touto rôznorodosťou pracuje dobre, je úžasná inkluzívna atmosféra. Určite vyskytujú sa aj konflikty medzi deťmi na základe rasovej alebo národnostnej odlišnosti. Napríklad medzi deťmi z Bangladéša a Pakistanu na našej škole vznikali konflikty. Na druhej strane som učila triedu, ktorá bola úplne dúhová a bolo to naozaj krásne vidieť, ako tie deti tú odlišnosť naozaj ako keby ani nevnímali. Myslím, že raz z nich vyrastú lepší ľudia, než som napríklad ja. Oni si so sebou nebudú nosiť tie zakorenené stereotypy a môžu dosiahnuť väčšie veci.
Vieme niečo z tohto aplikovať u nás na Slovensku?
Určite. Ako som už spomínala tá spolupráca rodičov a učiteľov je kľúčová. Škola môže vystupovať ako mediátor v prípade, že majú skupiny rodičov navzájom konflikty. Dôležitá je aj podpora a trénovanie učiteľov pri riešení šikany a nastavovaní vzťahov s deťmi. Obrovská časť mojej prípravy na učiteľstvo bola o tom, ako budem budovať vzťahy so svojimi žiakmi, ako budem podporovať vzťahy medzi žiakmi, ako im budem pomáhať riešiť konflikty, ako nastaviť pozitívnu atmosféru v triede, kde sa vzájomne rešpektujeme. Toto bolo gro môjho výcviku a podľa mňa to tu veľmi chýba. Keď robím tréningy pre učiteľov na Slovensku, práve toto má najväčšiu odozvu.
O toto sa usilujete aj v rámci Teach for Slovakia?
My máme dvojročný program, ktorý spočíva v 6-týždňovej príprave, ktorá je veľmi silno zameraná na to, ako manažovať triedu, ako nastavovať kultúru a ako učiť deti. Počas dvoch rokov, keď už naši účastníci učia, majú prideleného mentora, ktorý im pomáha rozvíjať sa a dáva im spätnú väzbu. Myslím, že takýmto cyklom - teória, ročná až dvojročná prax a hlavne spätná väzba - by mal prejsť každý učiteľ. Teda, keď mám 10 rokov praxe, nemalo by to znamenať, že som 10 rokov robila to isté. Dôležitá je podpora a neustále rozvíjanie sa.
Aké máte zatiaľ výsledky?
Pozorne sledujeme výsledky študentov, ktorých učia naši účastníci. Vidíme pokrok v rámci čitateľskej i matematickej gramotnosti, celkovej klímy a toho, ako žiaci vnímajú učiteľa. Ďalší dôležitý výsledok je, že sa nám do programu hlási každý rok veľa ľudí a že naši účastníci po skončení programu v školstve zostávajú. Niektorí ľudia zmenili svoje kariérne plány a namiesto toho sa venujú školstvu. Rozhodli sa bojovať za práva detí, ktoré za seba bojovať nemôžu, a znížiť medzi nimi nerovnosť.
Mali ste niekedy chuť to celé so školstvom vzdať?
Áno, po prvom roku učenia. Prvý rok je úplný masaker. To bolo maximálne 6 hodín spánku, každý deň nervové výkyvy, lebo konflikty a vy sa ich len učíte riešiť. Mne vyhadzovali učebnice z okien, zbili ma. Aspoň raz za týždeň bol nejaký väčší konflikt. Spracovávate to ako obrovské zlyhanie. Vtedy som zvažovala, či to má zmysel. Po roku som už začala viac vnímať tých pár úspechov a niekoľko detí a rodičov, ktorí mi dali pozitívnu spätnú väzbu a videla som ich pokrok, to za to stálo. Potom sa to už len stupňovalo a ten vplyv učiteľa rokmi rastie. Prvý rok potrebujú učitelia naozaj nesmiernu podporu.
Sú aj nejaké iné iniciatívy a školy, ktoré vnímate a z ktorých by sme si mohli brať príklad?
Mňa inšpirujú štátne školy, ktoré majú vedenie alebo skupinu učiteľov, ktorí sa snažia veci meniť zdola. To sú pre mňa napríklad učitelia a riaditelia, ktorí sú zapojení v Komenského inštitúte. Zároveň školy, ako napríklad Základná škola Nováky. Je to bežná škola, ktorá na sebe maká a snaží sa zlepšovať. Organizácia ETP robí tiež výborné veci, skúšali zavádzať Feuersteinovu metódu, ktorú sa rozhodli aplikovať s rómskymi deťmi. Vyzerá to tak, že táto metóda deťom pomohla zlepšiť výsledky a dochádzku. Aj Detstvo deťom je vynikajúca iniciatíva, je to prakticky predškolská výchova pre deti od 0 - 6 rokov, ktorá pomáha chudobným rodinám.
Ak by ste mali vybrať niečo zo školského systému krajín, kde ste učili alebo študovali, a mohli to preniesť na Slovensko. Čo by to bolo?
Vo Francúzsku dôraz na kritické myslenie. Je tam aj veľa bifľovania a zlých vecí, ale dôraz na kritické myslenie je úžasné. Čokoľvek povie učiteľ, žiak môže protiargumentovať. Deti sa učia vyhodnocovať informácie, debatujú a diskutujú. V Anglicku je to tímová spolupráca. Veľký dôraz na to, že si pomáhame a nie sme tu sami. Deti robia naozajstné projekty, ktoré dlho trvajú a musia spolupracovať. V Singapure je inšpirujúca dlhodobá vízia pre školstvo, ktorá sa redefinuje každých 10 rokov. A je jasné, na čo sa tých ďalších 10 rokov sústredia.
