Článok vznikol v rámci projektu „Školstvo je spolupráca“ na základe online debát na pôde Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní, ktorá vzniká v rámci projektu „Deti nepočkajú!“. Záznamy z debát sú dostupné na YouTube kanáli Deti nepočkajú.
22.12.2020 - Koronakríza obnažila vzťahy v školách – a dá sa povedať, že aj v celom školstve. Čo nás o vzťahoch naučila? Ako môžeme zlepšiť vzdelávanie detí po návrate do škôl? Čo užitočné prináša spolupráca všetkých aktérov? Ako by sme mali dobré vzťahy vytvárať a udržiavať?
Úspech býva výsledkom zapojenia širšieho okruhu ľudí. „Vzťahy sa nesmú obmedzovať iba dovnútra školy. Otvorenosť dáva priestor aj rodičom, zriaďovateľom, neziskovým organizáciám či zamestnávateľom. Tiež môžeme preberať inšpirácie zo zahraničia. Nečakáme na pokyny zhora, ale princípy nastavujeme podľa potrieb detí, najlepšie každého jedného žiaka. Práve takéto vlastné riešenia môžu posúvať školu ďalej. Veľa závisí od osobnosti a rozhľadenosti riaditeľa. Vzťahy majú byť na prvom mieste preto, aby deti mohli v škole rásť, objavovať, čo ich baví a zorientovať sa vo svete,“ hovorí Viera Grohová, predstaviteľka Fóra proaktívnych škôl a bývalá riaditeľka úspešnej Spojenej školy na Letnej ulici v Poprade.
Riaditeľka ZŠ M. R. Štefánika v Budimíri pri Košiciach Jana Bavoľárová pripúšťa, že po takmer šiestich mesiacoch absencie prezenčného vyučovania museli vzťahy v septembri 2020 nastavovať odznova. Využili na to – okrem iného – starostlivo vybrané skupinové aktivity. No hlavne stavali na pravidlách, ktoré si vybudovali už predtým. „Boli sme hrdí na to, že ani jedno dieťa z našej školy, a to ich máme aj nemálo rómskych, nezostalo počas prvej vlny pandémie bez kontaktu so školou.“
Čo je v pozadí tohto obdivuhodného výsledku? „V prvom rade vzájomný rešpekt. Máme školského psychológa, špeciálneho pedagóga, logopéda. Všetci si prirodzene dôverujeme. Učitelia sa aj pred krízou dobrovoľne raz do týždňa neformálne stretávali a pokračovali v tom aj online cez pandémiu. Všetky situácie sme zvládali spolu ako tím a veľmi nás potešila spätná väzba od rodičov. Oceňovali trpezlivosť kolegov, hodiny navyše, doslova tú starostlivosť o ich deti.“
Aj koučovanie má v škole svoje miesto
Nebolo by to možné bez vzdelávania samotných učiteľov. „Prirodzene, absolvovali školenia na zlepšovanie digitálnych zručností, ale snažíme sa ich viesť aj k mentoringu a koučingu. To všetko preto, aby škola reflektovala požiadavky doby a pritom zostala jedinečná,“ dodáva Jana Bavoľárová.
Už takmer 30 rokov sa o vytváranie autenticky kvalitných vzťahov snažia na 1. súkromnom gymnáziu v Bratislave. „Vzťahy, to nie sú len učitelia a deti, ale aj učitelia navzájom, škola a rodičia. Dokonca sa zaujímame aj o vzťahy detí s rodičmi a ak je to vítané, pomáhame ich riešiť,“ približuje riaditeľka Mária Smreková. Jej kolega Ľubomír Král z Katolíckej spojenej školy v Nemšovej poznamenáva, že počas prvej vlny pandémie prišli na to, že niektoré deti nechceli spolupracovať s inými deťmi.
Čo podľa Márie Smrekovej deti iniciuje, aby sa chceli učiť? Motivácia by mala vychádzať zvnútra. Kvôli tomu rozvíjajú rôzne nástroje. „Na začiatku školského roka máme pohovor s každým učiteľom. Hovoríme aj o tom, ako si predstavuje vlastný rozvoj, vzdelávanie, aktivitu v školskom prostredí. Na predmetových komisiách sa venujeme aj problémom, ktoré sú nielen o učení ako takom.“
Zmenou kurikula k lepšiemu vzťahu k učeniu
Mária Smreková odporúča, aby sa rozvíjali aj medzipredmetové vzťahy. „Žijeme v dobe hľadania súvislostí. Aj prírodovedne vzdelaní ľudia sa zaoberajú spoločenskými vedami. Je čas skúmať aj na iný pohľad na svet, nielen ten môj. Často sa stáva, že pri medzipredmetovom vyučovaní sa učitelia veľa naučia práve od študentov.“
Pedagógovia na tomto gymnáziu absolvovali napríklad workshop o učiteľovi ako lídrovi v triede a o hľadaní prirodzených lídrov medzi žiakmi a spolupráci s nimi. „Už Platón povedal, že začiatkom každého filozofovania je údiv, úžas, zaujatie – takéto niečo chceme deťom čo najviac sprostredkovať,“ doplňuje Mária Smreková na margo motivácie.
Viera Grohová súhlasí. „Ideálne je, ak aj deti majú možnosť hovoriť do vyučovacieho procesu. Dávať si ciele, otázky, akoby písali príbeh školy svojou prácou a energiou. Lepšie ako vypočuť si 40 príbehov bez kontextu, ktoré si beztak žiak nezapamätá, je vtiahnuť ho do samotného písania príbehov. Témy by mali byť prierezové, tiahnuť sa ako niť viacerými predmetmi.“ Žiak sa potom cíti nie ako cestujúci vo vlaku, ale ako aktér s volantom vo svojich rukách, ktorý preberá zodpovednosť za svoj život. Podobný prístup už niekoľko desaťročí uplatňujú napríklad v Austrálii a ďalších vyspelých krajinách.
Keď sa obsah učiva, kurikulum, zredukuje na podstatné veci, vytvorí sa viac priestoru na vznik spoločne učiacej sa komunity. Žiaci si zdieľajú zážitky, vidia, čo im robí radosť a kde sa ešte môžu zlepšovať. „Pri učení sa tak vytvárajú artefakty ich myslenia. Tam dieťa vložilo svoju energiu a takéto výsledky priam lákajú k pozitívnemu hodnoteniu, ktoré študenta motivuje, aby sa ďalej učil,“ pripomína V. Grohová. Podľa nej sú na tom východiskovo lepšie tie školy, ktoré majú skúsenosti s flexibilným delením žiakov do skupín. V iných krajinách sa neboja kombinovať v skupinách aj žiakov z rôznych ročníkov.
Budúcnosť nie je v konkurencii, ale v dobrej spolupráci
Chceme začať robiť aj v našej škole dôležité zmeny? Fajn. Ale musíme najprv vedieť, prečo ich chceme robiť, ako poznamenáva riaditeľ Ľubomír Král. „Náš tím zmeny sa skladal z 12 ľudí. Jeden z princípov reorganizácie spočíval v úprave odborných učební, keďže sme dali prednosť tejto koncepcii pred klasickým systémom kmeňových tried.“ Na tejto škole sa darí pracovať s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. „Plánujeme otvoriť aj dva študijné odbory pre stredoškolákov s určitou formou autizmu, ktorú nesprevádza mentálne postihnutie.“ Je to ovocie kvalitnej integrácie a personalizovaného prístupu, s ktorým na tejto proaktívnej škole cielene pracujú už niekoľko rokov. A tiež prekonali konkurenčnú fázu „boja“ s druhou ZŠ v meste. „Prišli sme na to, že školy si nekonkurujú. Každá je iná, preto je budúcnosť skôr v spolupráci,“ zhrňuje Ľ. Král.
Dobrým prístupom sa podľa Petry Ondrčkovej, Slovenky žijúcej vo Švajčiarsku, môže pochváliť práve krajina helvétskeho kríža, kde patrí ku kultúre školy prepracovaný, premyslený systém spätnej väzby. „Na pandémiu zareagovali okamžitým kontaktovaním rodičov s otázkou, či majú doma potrebné elektronické vybavenie. Okrem zadávania úloh a kontroly sa učitelia neustále zaujímali o psychickú pohodu detí a pýtali sa na aktuálny stav vzdelávania aj rodičov. V prípade potreby bola pani učiteľka mojej mladšej dcéry ochotná dokonca viesť samostatné online hovory, kde jej vysvetlila potrebné veci.“
Ak nám teda skutočne záleží na dobrých vzťahoch v škole, pravidelne si klaďme otázky:
- Aké vzťahy vládnu v našej škole?
- Do akej miery sa učitelia zaujímajú a starajú o svojich žiakov ako o osobnosti?
- Máme v každej, aj krízovej situácii „podchytených“ všetkých žiakov?
- Aká dôvera vládne v našom učiteľskom kolektíve?
- Čo od školy očakávajú naše deti, čo by chceli v škole zažívať?
- Dokážu sa naši učitelia stále vzdelávať?
- Učia sa členovia učiteľského zboru viac spolupracovať?
- Myslíme na medzipredmetové vzťahy a uplatňujeme ich?
- V čom sa naši pedagógovia môžu a chcú stále zlepšovať?
- Ak ideme realizovať zmeny, prečo je to tak?
