Toxický pozitivizmus – myslenie, ktoré bráni ľuďom spracovať svoje emócie

Mohlo by sa zdať, že pozitívne komentáre, povzbudzujúce slová a optimistický pohľad na svet menia večne zamračených ľudí na veselé osoby, no nemusí to tak byť. Ak pozitívne zmýšľanie nevychádza zo skutočného presvedčenia, ale je len naoko predstierané, môže mať na okolie presne opačný efekt. Ak sú ľudia zatlačení do pozitívneho myslenia, pomyselného oddychu a núteného optimizmus, môže sa stať, že hoci navonok budú pôsobiť veselo, vo vnútri budú trpieť.

Pohľad na veselého človeka je rozhodne príjemnejší ako pozorovať zamračenú alebo nahnevanú osobu. Riziko však spočíva v tom, ak ľudia potláčajú emócie na verejnosti a následne ich vyventilujú v domácnosti na svojich partneroch alebo deťoch. Takáto forma spracovania emócií je veľmi nežiadúca a nebezpečná.

Toxický pozitivizmus verzus vnútorný optimizmus

Pozitívne myslenie a toxický pozitivizmus sú dve zásadne odlišné veci. Kým jeden prístup pomáha ľuďom prekonať ťažké chvíle, druhý vedie k ešte väčšej frustrácii a depresii. Ľudia, ktorí trpia a dostávajú takéto rady od okolia sa zvyčajne ešte viac uzatvoria do seba s pocitom, že sú nepochopení.

Klinická psychologička doktorka Jaime Zuckerman, ktorá sa, okrem iného, špecializuje na liečbu úzkosti a depresie, hovorí, že toxický pozitivizmus je presvedčenie, že napriek emocionálnej bolesti človeka a náročnej situácii, v ktorej sa nachádza, nemá nárok cítiť smútok, žiaľ, hnev, ale musí si zachovať len pozitívne myslenie, a neprejavovať svoje skutočné pocity. Následné zosmiešňovanie pocitov vedie k vnútornej frustrácii a neschopnosti požiadať o pomoc.

Ďalší z výskumov však len potvrdzuje, že paradoxne ak zakážeme človeku na niečo myslieť, tým viac na to myslí. V podstate, ak človek neprijme svoje pocity, napríklad stres či hnev, jeho telo produkuje ďalšie stresové hormóny z toho, že nie je schopný na hnev nemyslieť a eliminovať ho. Ak človek spracuje danú emóciu, tá pominie.

Všetky pocity sú pre človeka prirodzené. Bez uznania pocitov hnevu, nie sme schopní tešiť sa. Bez smútku nedokážeme oceniť spokojnosť. Radosť, hoci je príjemnejšia, je pre telo rovnako prirodzená, ako zlosť alebo hnev.

Všetky pocity majú svoje opodstatnenie. Pocity strachu sú dôležité, aby bol človek ostražitý, mal pud sebazáchovy a vedel vyhodnotiť prípadne nebezpečenstvo. Pocit závisti, ktorým osoba uznáva druhého človeka, môže u osoby naštartovať vlastnú kreativitu, pracovitosť, odhodlanie. Podstatné je, nakoľko je človek emocionálne inteligentný a dokáže svoje pocity spracovať bez toho, aby sa nimi nechal pohltiť.

Ako spoznať toxický pozitivizmus vo svojom okolí

Človeka, ktorý je toxicky pozitívny je možné spoznať podľa toho, ako sa pri ňom ľudia cítia. Ak sa necítia príjemne a majú pocit, že sú posudzovaní, zosmiešňovaní alebo sú ich starosti brané na ľahkú váhu a najradšej by od danej osoby odišli, pravdepodobne ide o toxický pozitivizmus.

• Osoba neprejavuje skutočné pocity, ak sa necíti dobre, skrýva to.
• Človek sa cíti vinný za pocity, ktoré cíti.
• Znevažuje pocity ľudí používaním pozitívnych fráz a citátov.
• Zahanbuje ľudí, ktorí dávajú najavo svoju frustráciu alebo iné ako pozitívne pocity.
• Bagatelizuje pocity ľudí poznámkami o živote, ktorý treba brať taký aký je.
• Poukazuje na to, že iní ľudia majú “skutočné” problémy, a že vždy môže byt horšie.

Deti prejavujú alebo potláčajú svoje pocity na základe reakcie rodiča

Zvládať svoje vlastné emócie sa učíme v detstve, a to spôsobom, ako rodičia reagujú na naše pocity. Ako príklad môžeme uviesť situáciu, kedy u dieťaťa prepukne zlosť, hnev, začne kričať a plakať. Kľúčová je reakcia rodiča.

• Ak rodič zareaguje formou trestu, kriku, hrozieb, vyhrážok, bitky, dieťa sa nenaučí ovládať svoje prejavy hnevu. Nasleduje totiž príklad rodiča, ktorý mu ukazuje, že je normálne druhým ubližovať, ak sa nám niečo nepáči.
   
• Ak rodič zareaguje formou popierania, zosmiešňovania pocitov, dieťa sa naučí, že nie je dovolené sa cítiť inak ako dobre, a svoje negatívne pocity, ktoré, samozrejme, nevymiznú, bude prejavovať na miestach a situáciách, kde ho rodič nevidí. Naučí sa správať k rodičovi neúprimne, pretože získa pocit, že rodič ho miluje iba vtedy, ak je dobré, krásne, milé, poslušné dievčatko/chlapec.

• Ak rodič zareaguje empaticky, uzná pocity dieťaťa, vysvetlí mu, prečo sa cíti tak ako sa cíti, pomenuje jeho pocity a príčinu ich vzniku, dieťa sa naučí sebaovládaniu, rastie jeho emocionálna inteligencia a dôvera v rodiča a jeho bezpodmienečného prijatia.

Aké poznámky môžu v nevhodnej situácii vyznieť toxicky pozitívne

Ak je niekto v ťažkej životnej situácii, nie je vhodné jeho problémy bagatelizovať frázami ako:

• Zveličuješ, preháňaš.
• Si zbytočne hysterická/ý.
• Iní ľudia majú väčšie starosti.
• Tvoje problémy nestoja za trápenie sa.
• Ako to zvládali ľudia v minulosti, keď nepoznali terapiu a psychológov.
• Stačí, keď budeš pozitívne myslieť.
• Všetko sa ti deje preto, lebo myslíš negatívne.
• Musíš byť optimistickejšia/i.
• Keby máš skutočné problémy, nemyslel/a by si na banality.

Ak niekto trpí depresiou alebo pocitmi úzkosti, nasledujúce poznámky prehlbujú jeho pocity straty bezpečia a znižujú mu sebavedomie:

• Skús sa viac usmievať.
• Si malo pozitívny/a.
• Všetko je v hlave, keď budeš pozitívne myslieť, budeš sa dobre cítiť.
• To zvládneš, aj iní to zvládli.
• Život je krásny, ide len o tvoj pohľad naň.
• Nikdy sa nevzdávaj, život praje odvážnym.
• Nakoniec všetko dobre dopadne, len musíš vydržať.

Ak niekto prechádza rozchodom, alebo stratou partnera, nie je vhodné mu tvrdiť nasledovné, pretože tým poukazujeme na nevhodnosť výberu partnera, neschopnosť udržať si vzťah a nedovoľujem osobe precítiť fázu smútku, hnevu, odpustenia, ľahostajnosti:

• Bude ti bez neho/nej lepšie.
• Aj tak ste sa k sebe nehodili.
• Máš na lepšieho/lepšiu.

Vhodná je vnímavá reakcia, v ktorej je náznak pochopenia, akceptovania a žiadne posudzovanie: Všimol/všimla som si, že sa necítiš úplne vo svojej koži. Môžem ti nejako pomôcť? Chceš sa o tom porozprávať? Ak budeš potrebovať s niekým o svojej situácii hovoriť, som tu pre teba, vypočujem ťa a budem sa snažiť pochopiť, ako sa asi musíš cítiť. Je v poriadku, že sa cítiš takto, musí to byť veľmi náročné.  

Čo v sebe popierame a neprijímame, to znásobujeme

Psychológ Carl Jung hovorí, že to, čo si nechceme priznať, čomu sa vyhýbame a popierame, nielenže pretrvá, ale aj narastie. Znamená to, že ak si človek nepripúšťa pre neho negatívne pocity, nielenže sa budú v jeho vnútri hromadiť, ale porastie aj ich intenzita.

Potláčanie pocitov neskôr môže vyústiť do autoimunitných a iných ochorení. Štúdia, ktorá sa zaoberala vplyvom potlačeným emócii na zdravotný stav človeka potvrdila, že ľudia, ktorí nedávajú najavo svoje pocity, sú náchylnejší na rôzne ochorenia. Účastníci boli rozdelení do dvoch skupín: tých, čo sledovali znepokojujúci film a mohli dávať najavo svoje pocity a tých, ktorí sa museli tváriť neutrálne. Ich telo však na nepríjemne podnety reagovalo rozšírenými zreničkami, nadmerným potením, zrýchleným tepom a búšením srdca.

Doktorka Zuckerman poukazuje na dôsledky neprijatia pocitov alebo ich potláčanie, ktoré vedie k zvýšenému riziku vzniku depresie, úzkosti, nervozity a celkovému zhoršeniu duševného zdravia. Takisto spôsobuje problémy so spánkom, predlžuje pocity smútku a zvyšuje riziko požívania návykových látok alebo liekov.

Byť optimisticky založený, snažiť sa pozitívne myslieť a neprepadať pocitom beznádeje je pre duševné zdravie veľmi prospešné. Rovnako však je potrebné byť k sebe úprimný a necítiť sa previnilo za iné ako šťastné pocity, pretože len ich uznaním je možné ich prijať, spracovať a posunúť sa ďalej.