Články: Pre študentov
O projekte

 

Neuropsychológ Robert Krause o výchove detí: Rodičia vychovávajú svoje deti najlepšie ako vedia, no nie vždy je to v súlade s vedou

Andrea Mikušová
Autor článku
Zdroj: archív RK
Neuropsychológ Robert Krause / Zdroj: archív RK

Mnohí rodičia dbajú na zdravý vývin detského organizmu, máloktorí si však zároveň uvedomujú, že popri fyzickom raste prebieha aj rast psychický, ktorému treba venovať rovnako veľkú pozornosť. Na túto tému sme sa rozprávali so slovenským neuropsychológom PhDr. Robertom Krause, PhD., MBA.

 

Neuropsychológ PhDr. Robert Krause, PhD., MBA približuje širokej verejnosti detskú kognitívnu neuropsychológiu. Už počas vysokoškolského štúdia napísal dve knihy a niekoľko vedeckých článkov. Aktuálne sa špecializuje na aplikáciu kognitívnej neuropsychológie do firemného prostredia, ale aj pri kontakte s jednotlivcom. Zároveň prednáša na dvoch slovenských vysokých školách: UKF v Nitre a Vysoká škola múzických umení v Bratislave, je odborným garantom online seriálu Televízie Markíza s názvom Spoznaj myseľ s Dr. Krause a počas pandémie COVID-19 bol súčasťou odborného konzília predsedu vlády SR. Je tiež spolugarant vzdelávania rôznych neurovedných programov v Montessori vzdelávaní (Mexiko, Afrika, Španielsko) a v aplikácii neurovied do Neurobusiness administrácii (Španielsko). Je ženatý a má dve malé dcéry.

 

Pravidelne ponúkate rodičom tipy v oblasti výchovy detí a sprostredkúvate informácie o detskom mozgu. Prečo by sa rodičia mali riadiť vašimi odporúčaniami?

Nemyslím si, že by sa ľudia mali riadiť mojimi odporúčaniami, ale želám si, aby sa nad nimi v prvom kroku zamysleli a zvážili, či ich môžu inšpirovať k tomu, aby sa v kontakte s deťmi cítili istejšie a aby sa deti pre zmenu v kontakte s nimi cítili bezpečnejšie. Domnievam sa, že rodičia vychovávajú svoje deti najlepšie ako vedia, no nie vždy je to v súlade s vedeckými zisteniami a neuropsychologickými teóriami. Preto som sa rozhodol, že odborne, ale zároveň aj ľudsky, budem jednotlivcom cez Instagram približovať rôzne neuropsychologické teórie vychádzajúce z vedeckých zistení, a tak pomôžem rodičom pochopiť, čo sa v mozgu ich detí deje a akým štýlom môžu na rôzne situácie reagovať.

 

Sú si rodičia vedomí, že niečo nevedia a mali by sa v tejto oblasti vzdelávať?

Vo všeobecnosti si myslím, že často ľudia nevedia, čo nevedia. To je dôvod, prečo nemajú predstavu, že existujú aj vedou overené postupy, ktoré zvýšia pravdepodobnosť, že rodič docieli to, po čom túži. Ak prehrá rodič, prehráva aj dieťa. Ak rodič vyhrá, tak automaticky sa to prenáša aj na dieťa. Preto chcem, aby sa rodičia viac spoznali, napríklad svoje prebraté vzorce správania, pomohli si a zároveň zmenili to, čo nefunguje a následne lepšie spoznajú svoje deti, vedia im lepšie pomôcť a vo finále sa aj ich deti zmenia. Inými slovami a reflektujúc myšlienku starovekých mysliteľov- Buď tou zmenou, ktorú chceš vidieť u druhých ľudí. (Mahátmá Gándhí).

 

Veľakrát rodičia od dieťaťa očakávajú určitý typ správania, sebaovládania a regulovania emócií, no detský mozog toho vraj v prvých rokoch života nie je schopný. Ako veľmi je mozog dieťaťa odlišný od mozgu dospelého človeka?

Pozrime sa na to cez príklad. Keď sa narodíme, náš mozog potrebuje približne jeden rok, pokiaľ dokáže skoordinovať našu chôdzu, ďalšie dva roky potrebujeme na to, aby sme dokázali vyjadriť svoje myšlienky a niekoľko ďalších rokov na to, aby sme sa dokázali postarať sami o seba. Počet mozgových buniek u detí a dospelých je v zásade porovnateľný, avšak veľký rozdiel je v ich prepojeniach. Po narodení nie sú neuróny poprepájané natoľko, aby sme dokázali fungovať, a preto sa vďaka zmyslovým informáciám v prvých rokoch života neuróny vzájomne rapídne rýchlo prepájajú.  Pri porovnaní dospelého človeka napríklad s novorodencom registrujeme, že v mozgu novorodenca vznikajú každú sekundu 2 milióny synapsií, v dvoch rokoch to je viac než 100 biliónov, pričom je to viac než dvojnásobný počet než u dospelého jednotlivca. Spojenia, ktoré následne pri kreovaní osobnosti učením a zrením využívame sa posilňujú a tie, ktoré nevyužívame, tak tie sa oslabujú. Synapsií je síce v detskom veku menej, ale sú silnejšie a aj preto sa deti dokážu rýchlejšie učiť cudzie jazyky.

 

A ako je to u tínedžerov?

Určité časti mozgu sa vyvíjajú aj 22-25 rokov. Tie napríklad regulujú vyvodzovanie dôsledkov, reguláciu motívov a činov, a preto vidíme, že tínedžeri riskujú viac než ľudia napríklad v mladšom strednom veku a to aj preto, lebo riskovanie súvisí s odmenami, ktoré sa počas dospievania v jednotlivých štruktúrach mozgu menia. To znamená, že riskovanie tínedžerom spôsobuje príjemné pocity a keďže nemajú dozreté časti mozgu regulujúce vyvodzovanie dôsledkov, tak aj ich rozhodovací proces je odlišný než u ich rodičov. Práve poznanie štruktúr mozgu a ich zrenie vie rodičom lepšie napomôcť chápať ich deti a zároveň na ne efektívnejšie reagovať. Možno aj teraz rodičia lepšie rozumejú tomu, prečo ich deti nereagujú na to, že by sa mali učiť cudzie jazyky, lebo ich v budúcnosti využijú. Taktiež je dôležité myslieť na to, že bez dostatočného množstva podnetov a citovej väzby sa ľudský mozog nevyvíja normálne a zdravým spôsobom. Preto by rodičia mali byť najmä prítomní a cez svoju pozornosť venovať čas svojim deťom. Často chcú rodičia pre svoje deti, aby mali všetko a nakoniec zistia, že ich deti majú síce všetko, ale nemajú svojich rodičov. Rodič je pre rozvoj mozgu dieťaťa hlavným elementom.

 

To dôležité prepojenie matky a dieťaťa začína už v samotnej pôrodnici kontaktom koža na kožu, no nie vždy je im tento rituál umožnený. Aké stopy to môže na ich vzťahu zanechať?

Je významné, aby dieťa cítilo kontakt svojej matky bezprostredne po narodení. Ak to však nie je možné, automaticky to neznamená, že by mala byť matka z toho frustrovaná a myslieť si, že už si so svojim bábätkom nevytvorí bezpečnú vzťahovú väzbu. Mnohé výskumy hovoria o tom, že mozog je schopný regenerácie, ak sa aj deti z málo podnetného prostredia dostanú do rodiny, v ktorej sa budú cítiť bezpečne a najmä milované.

 

Niektorí odborníci potvrdzujú nevhodnosť umiestnenia dieťaťa mladšieho ako 3 roky do jaslí. Aký je váš názor na jasle a materskú školu? Od kedy sú deti pripravené stráviť denne 8 hodín bez rodičov?

Každá skúsenosť, ktorú zažijeme, sa podpíše pod štruktúru nášho mozgu. Nemôžeme paušálne tvrdiť a zároveň zovšeobecňovať univerzálne princípy na všetky deti. Akonáhle ideme do všeobecných a často vágnych tvrdení, tak zabúdame na originalitu a výnimočnosť našich detí. Registrujeme, že osobnosť sa vytvára najmä učením a zrením, a nie všetky deti majú rovnaký priestor na učenie, pričom aj zrenie vie byť individuálne, aj keď má mnohé spoločné elementy platiace pre všetky deti. Rodič by mal najlepšie poznať osobnosť svojho dieťaťa a empaticky zvážiť, kedy je jeho dieťa pripravené na krátkodobé odpútanie. Často registrujem, že najmä laická verejnosť pozná univerzálne rady na všetko a prezentuje svoje názory ako fakty. Pri psychike človeka však neplatí pravidlo, že to, čo funguje mne, bude automaticky fungovať aj tebe. Samozrejme, z neuropsychologického hľadiska sa vo všeobecnosti pri zdravom zrení nervovej sústavy medzi 3-4 rokom objavuje dozretosť centier regulujúcich aj schopnosť stráviť čas bez rodičov. Svoje deti do materskej školy dám, keď budú na to pripravené. Nerád by som hodnotil rodičov, ktorí dávajú svoje deti do jaslí, a to najmä preto, lebo oni najlepšie vedia, prečo robia to, čo robia. Počas môjho prednáškového pobytu po Mexiku som videl, že aj polročné deti sú v jasliach a je to tam úplne prirodzené a bežné. Ja odporúčam, aby rodičia boli s deťmi do tej doby, pokiaľ je to pre obe strany prospešné. Teším sa, keď vidím, že rodičia sú s deťmi čo najdlhšiu možnú dobu, lebo práve prvé 3 roky hrajú významnú rolu aj z neuropsychologického hľadiska, a to najmä kvôli tvorbe synapsií v mozgu.

 

S nástupom do kolektívu a po odlúčení od rodičov sa u mnohých detí objavia rôzne zlozvyky, ako napríklad obhrýzanie nechtov. Aký postup odporúčate na ich odbúranie?

Je prirodzené, že náš organizmus reaguje na diskomfort a stresovú situáciu cez rôzne obranné mechanizmy. Ide však len o prostriedok na vyjadrenie vnútornej tenzie, a preto by mali rodičia riešiť príčinu, ktorá tento viditeľný prejav kreuje.

 

Spánok dieťaťa je obrovskou témou snáď každého rodiča. Mnohí napríklad nedajú dopustiť na spánkový tréning novorodenca alebo dojčaťa. Aký je váš názor na spoločné spanie s dieťaťom?

Spánok je pre každého z nás neodmysliteľnou súčasťou a nedá sa bez neho existovať, čo potvrdzujú mnohé výskumy. Počas spánku sa v mozgu nastavujú nervové dráhy spojené aj so spracovaním emócií, čo zároveň zvyšuje psychickú odolnosť, ale aj modifikáciu prežívania. Spánok slúži ako knihovník, ktorý vytiahnuté knihy vracia naspäť do jednotlivých kategórií. Spánok teda podnety, ktoré navnímame počas dňa, zatrieďuje do jednotlivých klastrov a umožňuje nám lepšie fungovanie. Počas spánku mozog spája minulé poznanie so súčasným, podporuje vznik kreatívneho myslenia, nastavuje rovnováhu medzi inzulínom a glukózou v krvi, ale aj iné, pre organizmus dôležité procesy. Ľudský tvor však, ako jediný tvor, si vedome navodzuje spánkovú depriváciu, čo však pre rozvoj mozgu nie je prospešné. Spánok je šéfom mozgu a mozog je šéfom spánku, a preto by sme mali na to myslieť. Čo sa týka spánku s dieťaťom, nevidím v tom neuropsychologický problém a skôr ide o osobnú preferenciu.

 

Poslušnosť a strach sa často zamieňajú za rešpekt. Mnohí rodičia bežne používajú fyzické tresty a krik ako súčasť výchovy. Myslíte si, že takáto forma trestu môže ohroziť zdravý rozumový a emocionálny vývin dieťaťa?

Fyzické tresty sa jednoznačne preukázali ako nevhodná forma výchovy a ide o zlyhanie rodičov, ak sa uchýlia k fyzickým trestom. Pri hneve a kriku ide dieťa do obranného režimu a deaktivujú sa centrá zodpovedné za porozumenie, keďže ide najmä o ohrozujúci stav. Vnímam, že rodičia často robia to, čo nie je v súlade s ich cieľom, napríklad chcú, aby sa ich dieťa utíšilo, ale kričia naň. Preto, poznanie mozgu ich dieťaťa im vie uľahčiť aj jeho porozumenie. Týrané deti majú tieto veľmi silné emočné spomienky ukotvené v mozgu, a to kvôli amygdale, ktorá kvôli ohrozeniu urýchli aj zapamätávanie. Je to kvôli tomu, aby mozog vedel prípadné nebezpečie v budúcnosti adekvátne a najmä včas vyhodnotiť. Preto je dôležité, aby rodičia prestali svoje deti trestať a začali im ísť lepším príkladom. 

 

Ste garantom Montessori pedagogiky v zahraničí. Čo považujete za najväčší prínos Montessori výchovy pre dieťa?

Pomôž mi, aby som to dokázal sám, a nie pomôžem ti tak, aby to bolo podľa mňa. Mnohokrát registrujem, že rodičia brzdia rozvoj svojich detí tým, že chcú, aby ich deti robili to, čo chcú oni a nie to, čo chcú robiť ich deti. Samozrejme, hranice sú dôležité, ale keď chce dieťa nakresliť slnko, ktoré je ružové, nemusí rodič kričať, že slnko je žlté. Neberme deťom ich svet, fantáziu a vyhnime sa aj vytváraniu komplexov menejcennosti: ,,Takéto reči si nechaj pre deti na detskom ihrisku.“ Dieťa má svoj názor a aj keď s ním nemusíme súhlasiť, rešpektovať ho môžeme.

 

Evidujete nejaký rozdiel v Montessori prístupe v zahraničí a u nás?

Hlavný rozdiel vnímam v tom, že ide o komplexný prístup, ktorý je aplikovaný na celý deň a nie len na bloky. Okrem toho však treba myslieť na to, že aj rodič by sa mal na celom procese aktívne zapájať a princípy, napríklad Montessori prístupu, uplatňovať aj v domácom prostredí.

 

Mnoho rodičov sa zahĺbi do perfektnej rešpektujúcej výchovy, kontaktného rodičovstva a vnímavého vzťahu s deťmi, avšak veľakrát zistia, že im nezostáva žiaden čas a kapacita na rozvoj manželského života. Čo nezanedbať vo vzťahu medzi mužom a ženou, aby sme vychovali zo svojich detí dobrých ľudí, zároveň ostali zamilovanými manželmi?

O vzťah sa treba starať a myslieť na to, že nemáme len rolu rodičov, ale aj rolu manželov. To, čomu nevenujeme svoju pozornosť, to upadá. Preto by mali rodičia, v čo najväčšej možnej miere, investovať svoj čas a pozornosť aj na rozvoj vzťahu. Empatia, pochopenie, porozumenie, vzájomný rešpekt, rozhovor, náklonnosť a blízkosť v tom vedia napomôcť.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.