Prečo sa moje dieťa správa najhoršie v tej najnevhodnejšej chvíli?

Podobná myšlienka už napadla snáď každému rodičovi. Dieťa sa spokojne hrá, spieva si, dokonca vyzerá, že ani netuší o našej prítomnosti, no v momente, keď začneme telefonovať, nakupovať, variť, stretneme známych a zarozprávame sa, dieťa sa premení na hysterické klbko ťahajúce vaše šaty, škriekajúcu opičku alebo nariekajúcu bábiku. Prečo je to tak? Robí to snáď naschvál? To už vážne nemôžeme mať ani minútku pre seba?

Dieťa sa v našej spoločnosti cíti v bezpečí, preto nevyžaduje neustálu pozornosť. Až do momentu, kedy sa naozaj rozhodneme svoju pozornosť zamerať inam. Moment, kedy svoje dieťa odstavíme na druhú koľaj a nahradíme ho niečím, pre nás v tej chvíli oveľa dôležitejším, sa dieťaťa, prirodzene, dotkne. Neuvedomíme si, že dokáže takto citlivo vnímať, čo sa okolo neho deje. Zrazu zistí, že pre rodiča nie je stredobodom vesmíru, že ho oveľa viac zaujíma telefón, televízor, známy, varenie, ako ono samé. Reakcia dieťaťa je preto úplne pochopiteľná, dieťa sa nástojčivo začne dožadovať našej pozornosti. Chce sa uistiť o našej láske. Vo chvíli, keď dieťa vyhrešíme, okríkneme, strasieme zo seba a naďalej sa venujeme inej činnosti, narúšame dôveru dieťaťa v nás a otriasame jeho dôležitosťou v našich očiach. Dieťa sa potom ľahko napojí na nejakú alternatívu, ktorou býva často elektronika. Keď ho potom chceme od nej odpojiť, reaguje pre zmenu hlucho a slepo voči nám.

Čomu sa vyhnúť, aby dieťa nemalo pocit odmietnutia?

Odstrkovanie dieťaťa od seba. Dieťa práve vo chvíli, keď sa mu nevenujeme, potrebuje najviac cítiť naše prijatie. Odstrkovaním posilňujeme jeho strach, že nás stráca.

Zosmiešňovanie jeho pocitov. Dieťa potrebuje vedieť, že to, čo cíti, je prirodzené a normálne. Tým, že jeho pocity opustenia zosmiešňujeme, dávame mu najavo, že ho neberieme vážne.

Takýto prístup k pocitom dieťaťa je dôležitý nielen kvôli momentálnej potrebe utíšiť rozrušené dieťa, ale hlavne z dlhodobého hľadiska, v ktorom má potláčanie emócií vážne dôsledky, ako je nízka sebadôvera a presvedčenie, že ak sa dieťa hnevá, nie je milované. Ak dieťaťu nepomôžeme naučiť sa spracovať negatívne emócie už v ranom veku, neskôr sa to môže prejaviť ako nevhodné správanie v podobe výbuchov hnevu, predvádzaní sa, agresivite.

Ako teda reagovať? V prvom rade potrebujeme dieťa uistiť o našej láske a jeho dôležitosti. Naším cieľom je do budúcna sa spoločne pokúsiť zvládať tieto prejavy čo najpokojnejšie, až do ich úplného vymiznutia. Predpokladom pre úspešné aplikovanie týchto postupov je nenarušená vzťahová väzba a vnímavé rodičovstvo.

Tipy, ako dieťa uistíme o našej láske

Pohľad do očí. Ako prvý krok je vhodné prerušiť na minútku to, čomu sa práve venujeme a pozrieť sa svojmu dieťaťu priamo do očí. Dlhý pohľad, ktorý mu venujeme, je naplnený láskou a súkromným prísľubom medzi nami, že nič nie je pre nás dôležitejšie ako ono, aj keď okolie si práve vyžaduje našu pozornosť.

Fyzický kontakt. Vezmeme ho do náručia, ak protestuje, lebo v sebe má hnev, aspoň sa ho láskavo dotkneme, pohladíme ho. Pocíti, že ho príjímame a neodháňame od seba.

Priateľský hlas. Prihovoríme sa mu, pokúsime sa ho, čo i len máličko, začleniť do diania alebo konverzácie, ktorá si momentálne vyžiadala našu pozornosť. Dieťa bude mať pocit, že aj jeho názor je dôležitý.

A hoci to vyzerá, ako ďalšia práca navyše, verme, že táto energia, ktorú do dieťaťa a jeho výchovy vkladáme, sa nám vráti. Naše dieťa sa s nami bude cítiť plnohodnotne a bude vnímať, že je našou súčasťou a právoplatným členom spoločnosti, a nie nevyžiadaným a prekážajúcim príveskom. A o to nám predsa ide.