Schopnosť postaviť sa za seba, nenechať sa manipulovať, nedovoliť, aby nám niekto ubližoval, ponižoval nás alebo zosmiešňoval je veľmi dôležitá nielen u dospelých, ale aj u detí. Spôsobov, ako sa brániť je mnoho, od asertívnej komunikácie až po fyzickú silu. Bianka Urbanovská (zakladateľka občianskeho združenia ZA SEBA, hlavná lektorka sebaobrany) a Katarína Del Rio (pedagogička, lektorka sebaobrany so zameraním na deti a rodiny pre ZA SEBA) prinášajú do školských zariadení unikátne detské divadielko, ktoré pomôže deťom, rodičom i pedagógom vhodne reagovať na prejavy šikany.
Ako dlho funguje OZ Za seba, kto všetko za ním stojí a čo vás inšpirovalo k jeho založeniu?
Bianka: Oficiálne je ZA SEBA občianskym združením od konca minulého roka, avšak projekt ako taký sa začal v roku 2018, keď som sa vrátila z štúdia na Kostarike. Práve tam som sa stretla s kurzom sebaobrany, ktorý mi dal podstatne viac, než som čakala. Úprimne, chcela som sa vedieť fyzicky brániť, pretože som zažívala situácie na spektre od nepríjemných až po nebezpečné. Na kurze tzv. empowerment self defense som prišla na to, že komplexná sebaobrana by mala zaberať širšie spektrum schopností, nielen tie fyzické. Presne na tom je založená metodológia, ktorú učíme. Sme súčasťou siete lektorov a lektoriek vo vyše 50 krajinách sveta od Ázie až po Ameriku.
Hodnotíte schopnosť ľudí postaviť sa za seba v našej krajine a v našej spoločnosti ako dostatočnú?
Bianka: Čím viac učím, tým menej si dovolím paušalizovať. Každý človek pochádza z iného zázemia a sociálnych či ekonomických kruhov, a to sa dosť odráža na jeho schopnosti nastaviť si hranice a brániť sa. Nesmieme zabúdať, že na Slovensku ešte stále žijeme v mnohých vzťahových alebo rodových stereotypoch, ktoré ovplyvňujú naše správanie.
Stretávame sa s veľa ženami, ale aj rodinami (rodičia a deti), ktoré prídu na naše kurzy, lebo chcú pochopiť a zmeniť svoje stereotypy, chcú sa naučiť lepšie a efektívnejšie komunikovať, nastaviť si hranice a riešiť konflikty, takže máme jednoznačne našliapnuté na lepšiu budúcnosť.
S akými typmi ľudí sa na svojich kurzoch stretávate?
Bianka: Existujú typy, ktoré majú silnú potrebu sa za seba vedieť postaviť, pretože už len taká „banalita“ ako pozrieť sa niekomu do očí alebo použiť hlas a povedať „Nie, toto sa mi nepáči,“ je náročná aktivita.
Potom sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa vedia za seba postaviť slovne, ale nie je to presvedčivé. Boja sa, že sa to vyhrotí a niekto ich napadne. Pri tejto skupine sú super fyzické aktivity, kde objavia silu svojho tela.
No a poslednou (avšak len v tomto zozname) skupinou sú ľudia, ktorí majú tendenciu byť na škále od pasívnej agresie až po tú otvorenú agresiu – či už preto, lebo majú zažité silne stresujúce/traumatizujúce situácie a ich obranný mechanizmus je boj (napríklad aj slovný – krik, spontánny hnev, eskalácia aj kvôli racionálne neškodnej veci), alebo preto, že im to niekedy fungovalo. Takýto ľuďom ukazujeme, že existujú aj iné riešenia konfliktu – viac bezpečné.
Okrem žien sa veľmi venujeme deťom a mládeži, a taktiež organizujeme rodinné kurzy či zmiešané skupiny. Každý človek je u nás vítaný.
Nebolo by bolo dobré začať už s malými deťmi a trénovať ich schopnosť postaviť sa za seba? Možno by to vedeli využiť aj neskôr v škôlke, škole, v práci, vo vzťahoch.
Katka: Áno, s tým sa úplne stotožňujeme. Práve predškolský vek je v mnohom kľúčový. Deti sa totiž učia narábať so slovami, s emóciami a objavujú fungovanie v komunite ako také. Už v škôlkach, bohužiaľ, zažívame vyčleňovanie slabších detí z kolektívu silnejších, či rôzne narážky na oblečenie, hračky. Pokiaľ tieto situácie nie sú pedagógom a rodičom odsledované a konanie detí nie je správne usmernené, potom nám už zo škôlky vedia vychádzať emočne zranené deti. A koliesko sa ďalej točí, pokiaľ nemajú na základnej škole viac šťastia. Vedieť správne riešiť konflikt, pomenovať emócie a svoje potreby je už pre malé deti veľmi dôležité.
Prichádzate s unikátnou myšlienkou detského divadielka pre škôlky Postav sa za seba. Malo by pomôcť deťom rozpoznať šikanu a vedieť sa brániť. Ako?
Katka: Naše autorské divadielko chce predovšetkým priniesť deťom a pedagógom nástroj na komunikovanie šikany a konfliktov ako takých. Cez príbeh odohrávajúci sa v lese, majú možnosť zistiť, že fyzicky silná osoba môže byť vnútorne slabá a potrebuje povzbudenie a naopak, že prvotné „zlo“ môže byť v skutočnosti len zranená duša. Každý si nesieme nejaký svoj príbeh a je v poriadku požiadať o pomoc. Divadielko v sebe nesie základy metodológie ESD (Empowerment self-defense, povzbudzujúcej sebaobrany) a to princípy: mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj, ktoré sa deti v príbehu učia spolu so základným obranným postojom. Rovnako objavujú silu svojho hlasu a správnu formu komunikácie, keď sa im niečo nepáči alebo im je niečo nepríjemné. Pedagógom by mal následne ostať aj jednoduchý materiál na ďalšiu prácu v kolektíve.
Na základných školách budete viesť takisto diskusie so študentami. Ako ste prijímaní na školách pedagogickým zborom a rodičmi? Vidia vo vašej iniciatíve pozitívum? Neberú to len ako ďalšiu zbytočnú hodinu navyše? Akým spôsobom sa chystáte zaujať žiakov?
Katka: Cieľom programu Postav sa za seba je práca s triednym kolektívom, ideálne opakovaná. Pokiaľ môžeme deti správne viesť od nástupu na základnú školu, triedny kolektív vieme krásne formovať vo vzájomnej komunikácií, empatii a riešení konfliktov. Vidíme to aj na letných táboroch, kedy deti vedia behom piatich dní preniesť teóriu do praxe. Prijímanie zo strany pedagogického zboru či rodičov vie byť rôzne, každá situácia je vždy o ľuďoch a na Slovensku sa bohužiaľ mnohokrát stretávame s názorom, že šikana neexistuje. Projekt je však aktuálne stále na báze dobrovoľnosti, preto sa stretávame najmä s pozitívnymi reakciami. Pokiaľ sa riaditeľ, pedagóg alebo rodič rozhodne sám a zavolá nás, je jasné, že mu záleží na fungovaní komunity detí či na dieťati ako takom a chce ho naučiť nastaviť si hranice a postaviť sa za seba. A zaujať žiakov? To bol zatiaľ tej najmenší problém. Program funguje na báze hier a modelových situácií. Deti sa neučia teóriu, predovšetkým sa veľa smejú, hrajú a pochopenie prichádza zo situácií, ktoré vzniknú.
Bianka: Mňa veľmi povzbudzuje každé jedno stretnutie s deťmi a mládežou. V školských alebo iných mládežníckych kolektívoch (a boli ich desiatky), kde sme doposiaľ učili, sme sa stretli s pozitívnou spätnou väzbou. Každý si niečo nájde – dokonca aj deti, ktoré chodia na bojové športy či sú veľmi odvážne. Veľmi ich zaujímajú diskusie na tému hraníc a riešenia nepríjemných situácií, pretože sa s nimi stretávajú – nech už si my dospelí myslíme (alebo sa tvárime), že sa to nedeje. Čo sa pedagogického zboru týka, tak najzaujímavejšia bola moja osobná skúsenosť v partnerskej organizácii v Albánsku, ktorá má veľmi efektívny a prepracovaný program ESD na školách. Okolo 40 učiteliek a učiteľov s veľmi rozmanitým názorom na ESD metodológiu, či vzdelávanie ako také, sa zišlo na týždňovom lektorskom kempe, kde sme ich mali vyškoliť, aby mohli túto metodológiu učiť na ich školách. Takúto náročnú skupinu som ešte nestretla. Bolo tam všetko, od nadšenia cez jemné pohŕdanie („čo ma tu vy idete učiť“) až po vyslovené naprieky. Na konci týždňa sme zažili veľké prekvapenie, kedy sa najväčší skeptici stali najväčšími podporovateľmi a dodnes ich vídavam učiť na školách (a nielen ich vlastných).
Viete vy ako lektorky rozpoznať šikanované dieťa? Aké znaky by sme si mali všímať?
Katka: My, respektíve naše kurzy či školenia prebiehajú na báze dôverného a rešpektujúceho prostredia. Taká malá bublina v ktorej väčšinou každý rýchlo zistí, že ich nikto nebude hodnotiť či nálepkovať. Deti, ktoré si prešli šikanou sa väčšinou samy otvoria a svoju skúsenosť zdieľajú. Ak aj nie kolektívne, aspoň medzi štyrmi očami nás požiadajú o radu či usmernenie. Ale áno, na základe reakcií, odpovedí či prejavov počas hier vieme odhadnúť, že niečo nemusí byť v poriadku. Zo strany rodiča či pedagóga si treba v prvom rade všímať akúkoľvek náhlu zmenu správania, ktorá je opakovaná a nevieme ju identifikovať. Opakované bolesti brucha či nevoľnosť bez zdravotnej príčiny, odmietanie chodiť do školy, náhla potreba meniť smer cesty, uzatváranie sa do seba, vyhľadávanie samoty, čokoľvek pri čom máme ako rodič alebo aj pedagóg ten zvláštny pocit. Schopnosť počúvať svoju intuíciu je jedna zo stratégií, ktorú na kurzoch sebaobrany učíme a aj tu je veľmi dôležitá.
Čo ak šikanovanie odhalíme? Ako môžeme dieťaťu pomôcť a kam sa môžeme obrátiť?
Katka: Pokiaľ šikanu odhalíme, dieťaťu treba byť v prvom rade oporou a aktívnym poslucháčom. Takým, ktorý nehodnotí, nedáva rýchle návody, nezjednodušuje. Jednoducho je, počúva, v prípade potreby objíma, opisuje emócie dieťaťa a následne po dohode s dieťaťom aktívne hľadá riešenie. Obrátiť sa viete v prvom rade na triedneho učiteľa, riaditeľa školy, psychológa, podľa vážnosti šikany aj na miestnu políciu. A koniec koncov, aj na nás v Za seba.
