Články: Pre študentov
O projekte

 

Príbeh z čakárne

Zuzana Zborayová
Autor článku
Ilustračná foto: Bigstock
  Ilustračná foto: Bigstock

Rada pozorujem potichu ľudí a snažím sa spoznať ich príbehy. Príbehy iných ľudí ma veľmi obohacujú, pretože sa vždy môžem niečo naučiť, niečo si uvedomiť, porovnať s vlastným životom a zamyslieť sa. A práve to sa stalo aj dnes.

 

Sedela som so synom v čakárni u lekára. Bola úplne plná. Vedľa nás sedel nenápadný mladý chlapec. Pravdepodobne čerstvo dospelý. Čítal starú knihu s natrhnutými zažltnutými listami. Opatrne v nej listoval. Sedel tichučko, nevnímal okolie. Z dverí vyšla sestrička a chlapec jej podal svoju kartu s vysvetlením, že by sa chcel k lekárovi znovu prihlásiť, lebo rok nebol nahlásený nikde, ale teraz je študent. Pomyslela som si, že úplne chápem, že chce ísť naspäť k tomuto konkrétnemu lekárovi, pretože je to naozaj skvelý lekár s ľudským a chápavým prístupom. Všimla som si, že chlapec má staršie oblečenie a neprimerané chladného jesennému počasiu. Mal typ svetra, ktorý si pamätám z detstva, lebo môj otec mal podobný. Tenké nohavice, asi z toho istého obdobia, veľmi ošúchané a nejakú tašku. Zablúdila som zrakom na plátenné topánky a všimla som obrovskú dieru na palci.  Uvedomila som si, že chlapec je oblečený ako z minulého storočia, ale dôkladne čistý. Spôsob, akým listoval svoju starú knižku, hovoril, že si váži každú jednu vec. Napriek tomu, že to boli veci, ktoré by sme si väčšina z nás neobliekli a nevzali medzi ľudí na verejnosť. Chlapec pôsobil veľmi skromne a pokorne a mňa začala zasypávať vlna myšlienok. Vidím na ňom, aký je pyšný, že chodí do školy. Zjavne pochádza z veľmi chudobného prostredia. Predstavila som si, ako chodí do školy, takto oblečený, medzi študentov. Ako sa na neho pozerajú, mnohí cez prsty. Nevravím, že všetci, ale v tom veku, myslím, že veľa z nich, nerieši svoje existenčné problémy, pretože im väčšinu zabezpečia rodičia. Čo je samozrejme správne, ale rovnako si myslím, že veľa mladých ľudí si nedokáže dostatočne vážiť, to všetko, čo pre nich rodičia robia. Ak by som sa ich spýtala, či sú pyšní na to, že chodia do školy a vnímajú to ako ťažko dosiahnutý životný cieľ, asi by som sa nedočkala pozitívnej odpovede.

Tento chlapec zjavne žil úplne iným životom ako väčšina z nás. Mal iné problémy. Veci, ktoré sú pre nás samozrejmé, boli pre neho nadštandardné a výnimočné. Asi si to celkom nevieme a možno ani nechceme predstaviť. Napriek tomu našiel silu ísť životom, takým aký ho má. Nevzdával svoj boj o lepší život a snažil sa ako vedel. Netváril sa ako obeť. Lebo sa necítil ako obeť. Inak by tam nesedel ako čerstvý hrdý študent aj v roztrhaných veciach. Prešla mnou vlna obdivu, úcty a rešpektu. Napadla ma otázka, čo by som robila ja v takých podmienkach. Ani ja som rozhodne nemala všetko, čo som si priala a obracali sme „koruny“, ale takto „zle“ sme na to nikdy neboli. Neviem si to predstaviť a keď sa o to pokúšam, bolí ma to. Nepúšťam sa do riešenia globálnych problémov ľudstva, ale rozhodne mi nie sú ukradnuté osudy ľudí v mojom okolí. Som presvedčená, že každý máme možnosť nejako pomôcť, aj keď len minimálne, práve ľuďom v našom okolí. A mali by sme pomáhať.

Tak som začala rozmýšľať ako dokážem, teraz hneď, pomôcť tomuto konkrétnemu chlapcovi. V peňaženke som mala 10 eur a rozmýšľala som, ako mu ich dám. Nie je to veľa, pre niekoho možno takmer nič. Ale verím, že pre toho chlapca by to bola veľká suma. Často môže mať človek dilemu, či si to bude druhá strana vážiť, či to neminie na nejakú hlúposť. U tohto chlapca som však riešila úplne inú dilemu. A to, akým spôsobom mu pomôcť tak, aby som mu nezobrala, svojim  darom, jednu z posledných hodnotných vecí, ktoré má. A tou je jeho ľudská dôstojnosť. Možno si poviete, že môže byť rád. Kto mu len tak dá peniaze? Ale takto by možno zmýšľala zúfalá osoba, ktorá sa cíti ako obeť a je zmierená s tým, že sama sebe nedokáže pomôcť,. Tým pádom sa sama sebe ani nepokúša pomôcť. Je presvedčená, že je odkázaná iba  a len na pomoc iných a často krát dokonca tak silno presvedčená o svojej nemohúcnosti, že sa dokáže rozčúliť, ak tú pomoc automaticky nedostáva. Lebo veď je obeť. Tento chlapec však nebol obeť práve vďaka tomu, že si zachoval svoju dôstojnosť a tá mu nedovolila klesnúť na samé dno. Dôstojnosť bola jeho pilierom a ja som ho nechcela o ňu pripraviť. Nemohla som mu dať peniaze pred plnou čakárňou, s tým, že „na kúp si niečo na seba“.  Po chvíli si medzi nás sadla matka s dcérou. Mama vytiahla mobil a dcéra tablet. Sedeli vedľa seba a každá hľadela do svojho prístroja, nevnímajúc nikoho a nič. Boli krásne vyobliekané. Ten kontrast bol obrovský. V jednej čakárni, na jednej lavici sa stretli dva úplne rozdielne svety.

Sestrička otvorila dvere a zavolala ho dnu. Stále som rozmýšľala, ako mu dať tých 10 eur v tej plnej čakárni. Boli sme na rade po ňom a nemohla som ho volať niekam von alebo čakať vonku, kým vyjde. Dúfala som, že keď vyjdeme z ordinácie, ešte tam niekde v okolí bude. Ale nebol. Celý deň som na neho nedokázala prestať myslieť. Možno čakáte nejaký dobrý  koniec tohto príbehu. Musím vás sklamať, chlapca som už nenašla. Cítila som sa zle, že som mu nijako nepomohla. Ale večer po vytriedení všetkých svojich myšlienok a emócií som došla k záveru, že možno jediné dobré, čo som v tom momente pre neho urobila je, že som mu tých 10 eur nedala. Práve pre tú dôstojnosť. Prežila som intenzívne s ním jeho príbeh. V podstate on dal strašne veľa mne. Pre mňa to bol výnimočný zážitok, opäť som prehodnocovala svoje hodnoty, svoj život, svoje vzťahy a opäť som došla k spokojnosti, že mám všetko podstatné a skutočne hodnotné. Vážim si svoj život taký, aký je. Vážim si svoje vzťahy a som vďačná za to, ako môžem žiť.

 

Ostal mi však aj nepríjemný pocit, ovplyvnený správami, ktoré sa na nás sypú posledné týždne. Akoby sa zrazu prebrala polovica národa a každý presne vedel, čo je dobré a čo zlé. Sociálne siete sú plné moralizovania o tom, aký by sme mali byť, čo by sme mali robiť, čo by sme mali cítiť a že treba pomáhať. Áno mali by sme, ale prečo až teraz? Nemôžeme spasiť svet, ani tisíce ľudí stojacich na hraniciach. Ale úprimne, koľko zbytočností má doma každý z nás? Koľko oblečenia, ktoré skladuje už niekoľko rokov? Koľko hračiek, ktoré ani naše deti nevedia, že ich ešte majú? Tie veci sú tam niekoľko rokov. Prečo až teraz? Poznáte svojich susedov? Viete, ako žijú? Spolužiakov vašich detí, známych, ľudí v našom okolí? Ľudí, ktorých stretávate, ale nepíše sa o nich v novinách? Neprišli z cudzej krajiny, ani nestoja na hraniciach. Viete, kde sa vo vašom okolí nachádza krízové centrum, azylový dom, detský domov? Už niekoľko rokov zbieram veci od známych a pravidelne nosím do azylového domu. Vodím tam aj svoje deti. Nie za trest a s výčitkami. Ale s pokorou a vďačnosťou, že máme jeden druhého. Už len tento fakt je presne to, po čom najviac túžia všetky tie deti, ktoré tam sú. Viete si predstaviť situáciu, že jediné po čom túžite je mať rodinu? Je jedno kde, v akom byte či dome, ako zariadenom, s autom či bez auta... len mať rodinu a nebyť na svete sám. Nechodím tam len veci odovzdávať. Chodím si tam brať svoju dávku vďačnosti. Aj keď sa potom z toho spamätávam dva dni.

 

Začnime od seba, s tým čo môžeme reálne ovplyvniť, tu doma u nás. Veľmi veľa ľudí v našom okolí si zaslúži šancu na lepší život. My sme mali šťastie, buďme za to vďační.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Príbehy
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.