Články: Pre študentov
O projekte

 

Spisovateľka Iryna Zelyk: Uvedomujem si, že aj pomocou detských rozprávok môžem ľudí inšpirovať

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: archív IZ
Spisovateľka Iryna Zelyk / Foto: archív IZ

IRYNA ZELYK je mamou Zaka (6) a Zary (4).  Pochádza z Ukrajiny, no už 11 rokov žije a pracuje na Slovensku. Pôsobí v nadnárodnej IT spoločnosti v Bratislave, kde zastáva ekonomickú pozíciu. Popri tejto práci objavila svoju novú vášeň a to písanie kníh pre deti. Je autorkou bestsellerov Ľúbim ťa, Príbeh o dvoch jašteričkách a slnku a Kto je rýchlejší.

S Irynou sme sa rozprávali o tom, ako sa stala spisovateľkou, prečo sa rozhodla práve pre detskú literatúru a ako si v jej knihách našli emócie to najdôležitejšie miesto.

 

Ako si sa dostala k písaniu kníh pre deti?

Inšpirovali ma moje deti a sám život. Počas mojej materskej dovolenky, keď sa nám narodila Zara, náš dvojročný Zak nerozumel tejto veľkej zmene. A hoci nerobil žiadne veľké scény, videla som, že bol zrazu iný. Jedného dňa sa nám prihodila taká situácia, že Zarka ma potiahla za vlasy a mňa to bolelo, tak som jej hovorila, že ma môže pohladiť a povedať „moja mama“. V tom momente z vedľajšej izby Zak zakričal takým silným, nahnevaným hlasom „moja mama“. Začala som sa s ním o tom rozprávať a Zak mi povedal, že by chcel inú mamu Irynu, ktorá má len synčeka.

 

To ťa muselo zamrzieť. Čo si mu na to povedala?

Veru zabolelo, ale zároveň som mu veľmi rozumela akoby som to cítila s ním. Povedala som: „Chápem ťa a viem, ako sa cítiš, ale my sme sa pre Zarku rozhodli a prosím ťa, aby si ju rešpektoval.“ On mi na to povedal, že on sa pre ňu nerozhodol, že to bolo moje rozhodnutie. A musím uznať, že mal pravdu. Až vtedy som pochopila, aká obrovská zmena to pre neho bola.

 

Pomohol vám rozhovor alebo sa jeho hnev voči sestre stupňoval?

Veľmi sa ma to dotklo a nemohla som na to prestať myslieť. Večer, keď som ho uspávala, rozhodla som sa k tomu vrátiť. Vždy som mu pred spaním rozprávala v posteli príbehy. V ten večer som si vymyslela jeden o dvoch jašteričkách a slnku. Využila som v ňom symbol slnka a povedala som mu, že slnko svieti na obe tie jašteričky rovnako. Veľmi sa mu to zapáčilo a sama som bola prekvapená, že to pochopil. Možno preto, lebo takto úprimne som to cítila. Na konci som mu povedala, že viem, že je pre neho ťažké prijať Zarynku. Nemusí ju ľúbiť, ale prosím ho, aby ju rešpektoval. A keď zaspával, povedal mi: „Vieš čo, mami, ja ju už tak trochu ľúbim“.

 

To obdobie musí byť pre deti veľmi emočne náročné.

To určite. Dieťa nemusí okamžite milovať svojho súrodenca, keď sa narodí. Prečo by aj malo? Pretože je tiež naše? Lebo má rovnakú mamu? Pravda je taká, že starší súrodenci sa musia naučiť milovať to druhé dieťa a my rodičia by sme im na to mali dať priestor a byť trpezliví. Mali by sme im zároveň pomôcť pochopiť pocity, spojené s touto zmenou, ktorým často samy nerozumejú. A to tak, že im dáme pozornosť, pochopenie a absolútne prijatie aj v situáciách, ktorých výsledkom budú nepríjemné emócie.

 

Príbeh o dvoch jašteričkách je vlastne o tomto emočne ťažkom období. Pomohol vám ho prekonať práve tento príbeh?

Áno, a keďže sa Zakovi veľmi páčil, dala som ten príbeh na papier. Neskôr som ho ukázala mojej kamarátke a ona ma inšpirovala dotiahnuť to do konca. Keď som jej povedala, že som napísala príbeh o tom, že mama miluje obe svoje deti rovnako, rozplakala sa. Povedala mi, že jej dcéra si tiež myslí, že ju miluje menej. Veľa sme sa o tom rozprávali, že je to tak vlastne vo všetkých rodinách. Deťom príchod súrodenca nikto poriadne nevysvetlí. Neubezpečí ich, že budú milované rovnako. Zrazu je tam bábätko a všetko vyzerá tak, akoby ho rodičia milovali viac – stále ho nosia, dojčia, utišujú.

Príbeh o dvoch jašteričkách a slnku som dala prečítať viacerým ľuďom a postupne mi začali hovoriť, že by som ho mala vydať. Začala som si preto zisťovať, ako je možné vydať knihu a oslovila som asi 15 vydavateľstiev. Nikto z nich mi však na e-mail neodpísal.

 

To vážne?

Bol to len surový rukopis, ktorý nemal ani ilustrácie. Jednoducho ich v tejto podobe asi neoslovil.

 

Keďže si vydala už tretiu knihu, ktorá sa stala bestsellerom, tak ťa to evidentne neodradilo.

Nie, rozhodla som sa to vtedy skúsiť sama cez crowdfunding. To je spôsob, kde získavate peniaze od ľudí na vydanie svojej knihy, prípadne realizáciu akéhokoľvek iného projektu. Ľudia ma vtedy úžasne podporili a vyzbierala som sumu, vďaka ktorej som knihu mohla vydať.

 

Knihy spisovateľky Iryny Zelyk / Foto: archív IZ

 

Všetky tvoje knihy sú o pocitoch?

Áno, postupne som začala vnímať, že v našom živote existuje veľa bolestivých tém, ktoré je dôležité podchytiť v detstve správe, inak si ich môžeme niesť až do dospelosti. Napríklad ak v nás zostane pocit, že náš súrodenec je rodičmi milovaný viac, môže to v nás vyvolávať pocity hnevu, krivdy, dokonca môžeme začať o sebe pochybovať. A knižné príbehy sú na to v detskom svete ideálne. To ale však nestačí. Kniha inšpiruje, vytvára priestor na rozmýšľanie a komunikáciu. Situácia okrem toho vyžaduje aj úprimnú komunikáciu, pochopenie a súcit.

Ako rodičia sme často málo empatický a nevnímame, čo môže dieťa prežívať. Napríklad, pýtame sa, prečo zase plače, ale v skutočnosti spochybňujeme, že má dôvod plakať, hoci ten dôvod je úplne na mieste. Tak mu vytvárame cestičku o sebe pochybovať a ten pocit si ponesie neskôr do partnerského vzťahu či práce, kamkoľvek. Prečo to robíme? Lebo často sami nevieme, ako na to. Pomôže nám prítomnosť a pochopenie celej situácie, potrebujeme sa na tú situáciu prezrieť zo svojej strany aj strany dieťaťa. Veľmi pomáha počúvať dieťa, nereagovať ihneď a nehodnotiť.

 

Hoci sú v tvojich knihách jednoduché príbehy, predsa len je to o náročných emóciách a mnohých skrytých významoch. Pre aký vek detí sú vhodné?

Asi pre 4 až 8-ročné deti. Záleží však od toho, koľko rodičia čítajú deťom. Môže to byť aj pre mladšie deti, ak sa o tom následne s nimi viac rozprávajú. Na začiatku som premýšľala, či má význam dávať pocity do rozprávok, a tak som si začala niečo na tú tému študovať. Našla som štúdiu, ktorá hovorila, že do nejakého veku majú deti dobre vyvinutú predstavivosť a schopnosť dostáť sa do podvedomia. Pomocou rozprávky môžu zmazať zlý vzorec, ktorý majú v hlave a dať tam nový. Rovnako ako s tými jašteričkami, keď si dieťa myslí, že mama jedno dieťa miluje viac ako druhé. Tým, že deti s jašteričkou v príbehu prežijú všetky jej emócie, môžu si ten svoj príbeh (ako si to ony vysvetlili) v sebe prepísať.

 

Koľko ti trvá príprava knihy?

Príbehy, ktoré píšem sú krátke, ale dostať ich do finálnej podoby mi trvá asi pol roka. Akurát prvý príbeh o dvoch jašteričkách mal dlhšiu cestu. Vymyslela som ho v roku 2016, no kniha bola vydaná až v roku 2018. Snažím sa vždy uchopiť tému z každého uhla, aby sa v knižke mohlo nájsť aj dieťa aj dospelý. Je pre mňa dôležité, aby sa deti s príbehmi nestotožnili, ale aby ich príbeh inšpiroval precítiť svoje vlastné pocity. Preto svoje príbehy podávam cez zvieratká. Cez ne im popíšem pocity, ktoré ich môžu inšpirovať, aby ich možno našli v sebe. 

 

Krst najnovšej knihy Iryny Zelyk  Ľúbim ťa / Foto: archív IZ

 

O čom je tvoja najnovšia kniha Ľúbim ťa?

Je o slimáčikovi Félixovi, ktorý začne pochybovať, či ho rodičia milujú vo chvíľach, keď ich napríklad neposlúchne alebo neuspeje. Príbeh je o jedinečnej nepodmienečnej rodičovskej láske. O odkaze: Milujem ťa takého, aký si, ale to neznamená, že každé tvoje správanie je prijateľné.

Vychádzam z toho, že veľa detí vníma lásku podľa toho, ako sa ich rodičia správajú. Problém je v tom, že všetci sme iba ľudia a neraz naše správanie nevypovedá len o láske, ale o opaku. Moja knižka je o tom, aby dieťa pochopilo, že nech urobí čokoľvek, bude rodičmi navždy milované také, aké je. Prihováram sa v knihe aj rodičom. Popisujem tam situácie, kedy by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo robíme a ako sa správame. Hlavne, ako nevedomky deti tlačíme do výsledkov, kričíme na nich alebo nemáme pre ne pochopenie. Deti nám dávajú svoju nekonečnú bezpodmienečnú lásku. Každý vie, že rodič sa môže správať hocijako a dieťa ho bude aj tak vždy milovať. Skôr prestane milovať seba, ale rodiča neprestane. To je ozajstná nekonečná láska. Deti nám ju dávajú a berú nás takých, akí sme, ale zároveň nám v živote dávajú priestor pozrieť sa na seba. Obnažia naše vlastnosti. Je smutné, že my im tú bezpodmienečnú lásku s takou samozrejmosťou dávať nevieme.

 

Čítala si pred vydaním všetky knihy svojim deťom, aby si vedela, či ich pochopia a zaujmú?

Nie, toto nerobím. Ony vedia, že pripravujem novú knihu a tešia sa na ňu v jej finálnej podobe. Ja si veci nepoisťujem vopred. Napíšem to tak, ako to cítim a verím, že bude mať úspech, pretože v procese tvorbe aktívne pozorujem svoje, ale aj cudzie deti. Pýtam sa ich, ako konkrétnu situáciu vnímali, veľa čítam, premýšľam a rozpravám sa s rodičmi.

 

Aké sú ohlasy rodičov? Máš od nich spätnú väzbu?

Píšu mi veľmi často. Mnohí mi už aj osobne povedali, že ich deti pri mojich príbehoch ani nedýchajú a chcú ich čítať viac a viac. Možno deti nerozumejú niektorým vetám ako „Nie som dosť dobrý,“ ale napriek tomu to cítia. Ony ten pocit poznajú. Vidím to už na svojom synovi Zakovi, ktorý teraz nastúpil do školy a neustále sa tam deti porovnávajú. Spoločnosť má ideály, no ak ich nedosahujeme, začíname o sebe pochybovať. A to nie je správne. Deti by mali chápať, že sú dobré také, aké sú.

Jedna mamina mi hovorila, že jej dcérka chodila stále do škôlky s vrkočom a nechcela nosiť rozpustené vlasy. Myslela si, že jej vlasy nie sú pekné a chcela mať také vlasy ako jej spolužiačka, ktorú všetci mali radi. Keď jej mama prečítala moju knihu, tak si rozpustila vlasy a povedala, že ich tak bude nosiť, lebo aj jej vlasy sú pekné. To sú reálne momenty, ktoré ma chytia za srdce a uvedomujem si, že aj pomocou detských rozprávok môžem ľudí inšpirovať.

 

Nedávno som bola dokonca prednášať vysokoškolákom. Téma bola sebadôvera a ja som sa im rozhodla prečítať úryvok zo svojej knihy. Bála som sa, či to študentov môže zaujať, ale rozhodla som to aj tak urobiť. Keď som dočítala, všetci mi tlieskali a niektorí mali v očiach slzy. Všetci ten pocit, že nie sme „dosť dobrí“, poznáme. Mnoho rodičov mi tiež píše, že je to rozprávka pre nich. Uvedomili si, ako svojím správaním svoje deti dennodenne ovplyvňujú. Všetci to robíme, ale je dôležité vedieť o tom a vždy, keď si to uvedomíme, robiť to ináč.

 

Tvoje rozprávky teda naraz poučia deti i dospelých.

V určitom zmysle áno, ale nechcem niekoho poúčať a nehovorím ani to, že mám kľúč na šťastné deti. Každý má riešenie a pravdu v sebe. Rodič najlepšie pozná svoje dieťa. Ja neponúkam žiadne zaručené recepty, čo by mali fungovať u každého. Moje knihy majú za cieľ naviesť rodičov na dané témy, prinútiť ich premýšľať a následne hľadať vlastné riešenia.

 

Chystáš aj ďalšie knihy, alebo si teraz dávaš kreatívnu pauzu?

V hlave nosím zopár ďalších príbehov, na ktorých plánujem pracovať. Nakoľko som ale ľuďom vďačná, že ma pri vydávaní kníh podporili, chcela som im darovať niečo špeciálne. Pripravila som preto meditácie pre deti. Každý deň majú deti veľa zážitkov a samy nerozumejú pocitom, ktoré sa u nich objavia. Večer, keď zaspávajú, tak to potrebujú spracovať, vypustiť zo seba a mali by sme sa to učiť od detstva. Dokonca aj my dospelí máme problém spracovať to, čo sme zažili počas dňa.

 

Meditácie pre deti? Ako si to môžeme predstaviť?

Nahrali sme meditácie, ktoré som napísala. Ide o príbeh malého dráčika, ktorý pozná tajomstvo, ako prijať svoje pocity a vyčistiť si hlavičku. Nahovorila to herečka Helena Krajčiová, ktorá má úžasný hlas a dokonale to precítila. Jeden mladý umelec Emil Smoliga k tomu napísal hudbu a chcem to darovať všetkým, ktorí ma doteraz podporili. Myslím si, že knižky, ktoré robím sú skvelé, ale meditácie sú moje srdcovky. Zavedú dieťa do jeho vnútra, pomôžu spoznať vlastné pocity a zároveň získať odstup od myšlienok, túžob či pocitov. Dosiahnuť stav absolútneho pokoja, čo zabezpečí zdravý spánok a spokojné srdiečko.

 

 

Vo všetkých príbehoch, ktoré si vytvorila je zachytená časť tvojho života s deťmi?

Presne tak. My ľudia robíme jednu veľkú chybu – úprimne a nezištne nezdieľame svoje zážitky s inými ľuďmi. Každý z nás však potrebuje patriť do komunity, lebo šťastie je skutočné len vtedy, ak sa oň delíme. Tak to proste je. Zdieľanie vie inšpirovať a obohatiť. Ak by sme to robili, vieme posunúť ľudstvo niekam úplne inam. Všetci by sme vedeli žiť lepšie.


Čítajte viac o téme: Čítame s deťmi, Knihy pre deti
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.