_20200302_160744.jpg)
JIŘÍ HALDA je špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku. V spolupráci s pedagógom Marekom Hermanom koncom roka 2019 vydali úspešnú knihu o výchove detí a sebapoznávaní Jsi tam, brácho?
V rozhovore prezradil, aké odtlačky na nás zanecháva výchova v ranom detstve, čo je pri štarte do života pre dieťa kľúčové a prečo sa aj nástup do škôlky môže stať studnicou našich celoživotných pochybností.
Roky pracujete ako terapeut, aký je to pocit, keď za vami chodia rodičia malých detí, že s nimi niečo nie je v poriadku, aby ste im ich „napravili“?
Na to neexistuje jednoduchá odpoveď, pretože vždy sa jedná o motív, s ktorým prídu. Sú rodičia, ktorí majú svoje deti naozaj radi a snažia sa napraviť, čo vo výchove nezvládli alebo nevedeli. Ale sú rodičia, ktorí prichádzajú doslova s tým, aby im „niekto“ opravil deti. V prvom rade je to predovšetkým radosť, pretože je to krásna a uspokojivá práca. V druhom rade je snaha, aby sa rodičia dívali na svoju situáciu zodpovedne, veľmi namáhavá a často demotivujúca práca.
Prichádzajú zväčša s tými istými problémami, alebo vás občas život dokáže s niečím v praxi ešte prekvapiť? Čo rodičov na správaní detí trápi najčastejšie?
Vždy zažijete niečo nové, ale občas vás prax naozaj zaskočí nejakým extrémom. Nedávno mi v telefonáte v žiadosti o prijatie na terapeutické sedenia otec päťročného chlapca hovoril: „Môj syn je pekelný parchant. Som zvedavý, čo s ním spravíte...“ Takýto telefonát vás po tom všetkom, čo o deťoch viete, doslova paralyzuje. Ale okrem týchto extrémov je práca s rodinami krásna a konštruktívna. Budete sa možno diviť, ale najčastejšie rodičov trápi to, že nerozumejú sami sebe, nedokážu dobre spojiť partnerstvo, osobné záujmy a rodičovstvo. No a samozrejme, stále rovnaké témy ako detský vzdor, súrodenecká žiarlivosť, nepochopenie rodičovstva ako kľúčového vzoru, večné posluhovanie deťom a podobne.
Ako reagujú rodičia, keď im poviete, že potrebujete pracovať s nimi a nie len s ich deťmi? Sú ochotní pripustiť svoj podiel viny na tom, že sa dieťa nespráva podľa očakávaní aj kvôli nim?
Musím opraviť to spojenie „podiel viny“. Nikdy nehľadáme vinníka, ale riešenie. Ale inak máte pravdu, veľmi často rodičov zaskočí fakt, že je to celé o nich. Samozrejme, že občas sa vyskytne dieťa s takou kombináciou potenciálu, že ani nevyzerá, že by mohlo byť ich, ale inak sa takmer bezvýhradne jedná o vzťahovú zodpovednosť a tým pádom zodpovednosť dospelých. Niektorí sú na to pripravení, iní bojujú. Ale väčšina rodičov prijme fakt, že dieťa nie je auto, ktorému sa dá vymeniť súčiastka alebo opraviť otáčky – spravidla dôjdeme k tomu, že výchova má limity v napodobňovaní vlastných rodičov, a potom je to už vlastne jednoduché.
Ovplyvňujú nás tieto odtlačky výchovy rodičov v ranom detstve nejak zásadne aj v dospelosti?
Ide o absolútne fundamentálny vplyv. Je potrebné si stále pripomínať, že sa všetci vyvíjame predovšetkým vplyvom napodobňovania vlastných rodičov. A to s tým rizikom, že najviac týchto odtlačkov zažívame v dobe, ktorú si síce nepamätáme, ale sme v tom veku úplne najcitlivejší na vzory. Platí, že najviac napodobňujeme vždy to, čo vidíme najčastejšie. Preto ani nie je divné, že rodičom vadí na deťoch to isté, čo vadilo ich rodičom na nich. Chce to trocha nadhľadu a nechať si poradiť.
Vo svojej knihe Jsi tam, brácho píšete, že zlomová otázka v našom živote znie: „Čo je moje a čo je ich?“ Prečo práve táto otázka?
Výchova je kombináciou mnohých vplyvov, medzi ktorými výrazne preceňujeme gény a podceňujeme vplyv prostredia. Rodičia nás modelujú očakávaniami, ktoré oni považujú za správne. To, či sa tým aj sami riadia, väčšinou nedokážu vidieť. To nakoniec vedie k tomu, že sa z nás stanú trochu iní ľudia, akí by sme boli, pokiaľ by nás vychovávali rešpektujúci a citliví rodičia. A z toho vychádzame – ako veľmi sme boli vedení k poslušnosti a ako k samostatnosti, tvoreniu názoru a sociálnej zrelosti. A to je ono – či som viac tým, kto realizuje iba ciele rodičov, alebo tým, kto uchopil a rozvíja svoj vnútorný potenciál.
Hovorievate, že kľúčové je, aby dieťa dostalo vo svojom štarte do života čo najviac lásky a nehy. Mnohí však máme o tom, ako by láska a neha mala vyzerať asi rôzne predstavy. Formovali nás iní ľudia a tak si môžeme myslieť, že robíme maximum, ale ono to nestačí. Nie je to vlastne taký začarovaný bludný kruh, ktorý si prenášame z generácie na generáciu a nevieme z neho vystúpiť?
Ono sa totiž nejedná o maximum. Neha a intimita je kľúčová vo svojom optimálnom množstve, ale aj v optimálnej kvalite. Dieťa potrebuje nielen dostatok lásky, ale tiež správnu formu – teda ako sa to deje. Sú deti, ktoré potrebujú viac láskania, niektoré sú enormne citlivé na jemnosť dotykov, iné sa zase potrebujú láskať bláznivo a jemnosť nie je to, čo vyžadujú. Iné deti sa ani nepotrebujú toľko láskať, ale sú citlivé na obyčajnú prítomnosť mamy – to sú deti, ktoré by sedeli najradšej stále v lone mame či otcovi. Komplikáciou je, že deti pravdepodobne strádajú od doby, kedy sme rozdelili našu blízkosť a dali ich do vlastnej detskej izby, vlastnej postieľky. Samozrejme, bola by mylná predstava, myslieť si, že mamy kedysi stíhali prať bielizeň v rieke, nanosiť vodu, navariť a ešte každé jedno dieťa dosýta poláskať. Kedysi deti robili všetko spoločne, vrátane spania v posteli či na peci. Láskanie a blízkosť si sýtili aj vzájomne medzi sebou. Aj preto sme s Marekom takí propagátori súrodeneckých vzťahov a intimity. Ale myslím si, že deti od nepamäti strádajú a nevieme posúdiť, ako veľmi to ktoré dieťa poškodí. Každopádne je isté, že žijeme v dobe, kedy máme všetkého prebytok – teda aj času – a máme ideálnu príležitosť toto intímne optimum deťom dopriať. Ale učenie napodobňovaním tento možný plán komplikuje.
Takže ako vo vlastných deťoch nezadusiť, ale rozvinúť to dobré, čo v nich prirodzene je?
V prvom rade si na ich citové potreby vždy urobiť čas. Nie im všetko dopriať a kúpiť, všetko za ne urobiť. Ale pokiaľ dieťa potrebuje pozornosť, dopriať mu ju. Nehou sa naozaj nedá žiadne dieťa rozmaznať. Ďalej tým, že deti vedieme k samostatnosti a nerobíme za ne veci, ktoré už dokážu samy. Pre životnú spokojnosť nie je kľúčové to, či sa hrajú, ale či je motorická zručnosť, ktorá vznikla hrou, prenesená do niečoho praktického, čo je užitočné pre ostatných.
Takže dôležité je podporovať deti v tom, aby sa cítili užitočné?
Áno, kľúčovou hodnotou pre život je naša miera užitočnosti. A samozrejme dôležitá je aj podpora detí v tom, čo im ide. Rodičia majú pocit, že musia deti podporovať v niečom konkrétnom a mali by na to prísť, ale ono stačí deti pozorovať. Zrazu uvidíte, že ich stačí podporovať v tom, čo si našli ako zaujímavé a potom ich už iba nezahltiť hračkami a podnetmi. K sebarealizácii patrí tiež štipka nudy, aby nad hrou premýšľali, ak sa im už hračka zdá obohraná. A nesmieme zabudnúť ani na vzťahy detí medzi sebou. Prenos skúseností je nezastupiteľne rozvíjaný niekým s podobne starou skúsenosťou. Preto podporujte detskú hru, spoluprácu, rivalitu, ale dovoľte im prežiť aj hádky a bitky - dávajte len pozor, aby neboli surové a vulgárne. Spolupracovať sa paradoxne učíme tým, ako si vymedzujeme autoritu, svoj priestor a vzájomný rešpekt. Do toho rodičia príliš zasahovať nesmú. Tí majú len strážiť, aby to neprerástlo do niečoho násilného. Ale prílišné ochraňovanie detí pred záťažou, či už hovoríme o nejakých aktivitách alebo sociálnej záťaži, v skutočnosti deti znevýhodní.
Hovorí sa, že dôležité sú aj hranice a každé dieťa ich potrebuje spoznať čo najskôr. Prečo sú podľa vás pre ich budúcnosť také dôležité?
Hranice dieťaťu nahrádzajú podnet telesnej pamäte – veľmi tesný, ale celkom bezpečne strávený čas pod maminkiným srdcom. Preto je objatie a pevný stisk tak kľúčový kontakt. Keďže však dieťa nemožno neustále nosiť v náručí a objímať ho, postupne tento pocit bezpečia prechádza do nehmatateľnej roviny pravidiel a mantinelov. Sú jednoducho kľúčové pre pocit bezpečia. Preto v novom prostredí skúšame, čo nám bude dovolené, na zmrznutom rybníku testujeme, kde nás to ešte unesie. Mantinely sú potrebné pre obyčajný pocit bezpečia. Problém je, ak ten, kto pravidlá nastavuje, sám sa nimi neriadi. Preto upozorňujem, že pravidlom je vždy len to, čím sa riadia všetci, a teda platí pre všetkých.
Čo ak napríklad 3-ročné dieťa hranice prekračuje? Ako ho usmerniť, aby sme mu nespôsobili traumu a bolo to preň efektívne?
Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. V každom prípade je to iné, pretože treba zaistiť, či sú vôbec hranice nastavené a pokiaľ áno, či sú nastavené splniteľne a pomenované zrozumiteľne. Ale ako príklad slúži to, keď rodičia dieťaťu ustupujú a hranice neustále posúvajú. Potom deti prekračujú hranice preto, lebo ako pravidlo vidia posúvanie a prekračovanie hraníc. Deti dokážu len napodobňovať a preto sa na nich minimálne do piatich rokov hneváme nespravodlivo – iba nám dokonale nastavujú zrkadlo. Takže prvé, čo má rodič urobiť, je pýtať sa sám seba: „Kde to videlo?“ A úplne najlepšie je baviť sa ako rodičia o tom, akými dobrými vzormi sme pre deti ako rodičovský pár. Rešpektujeme sa? Hovoríme spolu s úctou? Necháme jeden druhého povedať svoj názor a vypočujeme ho? Máme dohodnuté jednotné ciele a vyžadujeme ich trpezlivo a dôsledne? Je toho veľa, ale tieto otázky sú kľúčové. Nezabudnime, že správanie človeka, a obzvlášť dieťaťa, má vždy logiku. Stačí sa pýtať prečo to robí, a nie sa rozčuľovať, že to robí. Bezpečný prístup je vľúdne, trpezlivé a dôsledné vedenie k tomu, čo sám dodržiavam.
Okolo troch rokov deti nastupujú po prvýkrát aj do materskej školy. Vo svojej knihe ste napísali, že „keď dieťa odložíme do škôlky, tak hneď na začiatku stratí zmysel života“. Prečo si to myslíte?
S Marekom Hermanom zažívame dokola stále to isté – deti majú nastúpiť do materskej školy, ale nikto sa nezaujíma o to, či sú na to pripravené. Je niekoľko oblastí, ktoré keď podceníme, deťom zostanú vo vedomí z väčšej časti ako neodstrániteľné traumy. Máme na mysli predovšetkým telesnú a emočnú autonómiu. Nástup dieťaťa do formálneho sveta je obrovský krok, ktorý sa s ničím v dospelosti nedá porovnávať. Každý s ľútosťou pozoruje, keď z hniezda vypadne nepripravené a nezrelé vtáčatko. Ale to, že sa to deje väčšine malých detí pri nástupe do škôlky, je bežným zvykom. Zmyslom života je pripraviť deti na život tak, aby mal aj ich život zmysel. A ten je výrazne obmedzený až paralyzovaný, pokiaľ ho zaškolíme nepripravené a ono väčšiu časť života strávi s vedomím, že „život treba vydržať“. A takých ľudí je veľké množstvo. Stačí sa pozrieť na štatistiky alkoholikov, ľudí závislých na liekoch či vzťahových závislákov. Strata miery zmyslu života je teda výrazne spôsobená tým, či je dieťa na zmenu pripravené.
Nie všetky deti možno pripraviť na škôlku do troch rokov. Ako im môžeme pomôcť nájsť tento zmysel?
Je veľmi nepríjemné, že niektoré javy v živote potrebujeme zažiť a zavŕšiť v relatívne nízkom veku. Pokiaľ nezažijeme dostatočné citové naplnenie v ranom veku, obzvlášť do 3 rokov, celý zbytok života sa snažíme citovo dosýtiť – v tom je problém. Stačí to kvalitne zažiť v nízkom veku a automaticky si nesieme do života, ako dosiahnuť citové naplnenie. Pokiaľ to nezažijeme, celý život sa s tým vyrovnávame. Ale netýka sa to len emócií, ale tiež podnetov, intimity, užitočnosti, samostatnosti. Pomôcť možno deťom, u ktorých sa dá situácia podchytiť – teda deti do 6 rokov. V šiestich rokoch sa určitá časť vedomia uzatvára, a potom už je každý ďalší týždeň, mesiac a rok javom zvyšujúcim vyššie spomenuté riziká. A potom je cestou nájsť si terapeuta, ktorý s vami zachráni, čo sa dá. Ale väčšina ľudí nájde „riešenie“ v sociopatologickom „uspokojovaní“ – striedaní povrchných známostí kvôli strachu zo zodpovednosti za vzťah, fajčení, alkohole, hazardnej zábave a podobne.
Môže byť teda aj obdobie prechodu do škôlky pre dieťa, ak ho nezvládneme dobre, studnicou celoživotných pochybností?
Áno, samozrejme, že môže. Pokiaľ nie je dieťa na prechod z bezpečného do formálneho prostredia pripravené, je to tak. Je množstvo detí, ktoré sú alergické na školu už len z toho dôvodu a ich intelektové schopnosti nezodpovedajú výsledkom. Deti totiž vidia ako bezpečné prostredie to, kde sú doma a najlepšie to, kde je mama. Kto si pripustí, že úzkosť sa berie v človeku niekde v detstve a je to najčastejšie množstvo zakonzervovaných detských strachov? Ale platí to aj naopak – dobre pripravené dieťa sa na podnety teší, aj pokiaľ je to za určitých podmienok – lepší vek na zaškolenie sú 4 roky, mama nesmie byť s mladším súrodencom doma, aktívne sa zaujíma o to, čo dieťa v materskej škole robilo... Je toho veľa. Celkovo platí, že život je z väčšej časti taký, aké bolo naše detstvo do troch, resp. do šiestich rokov. Odtiaľ pochádzajú naše emočné, kognitívne a sociálne stereotypy, ktoré si do života nesieme a je v našom záujme, aby boli čo najlepšie.
Život má veľa pravidiel, ktorým sa aj my dospelí musíme prispôsobovať. Napríklad mama samoživiteľka musí dať dieťa do škôlky, hoci nie je úplne pripravené. Ako toto obdobie zvládnuť bez traumatizovania dieťaťa? Dá sa to vôbec?
Ide o to, o akej traume hovoríme. Dieťa, ktoré nezažije žiadnu záťaž a nemusí prekonávať žiadne prekážky, bude neskôr traumatizované bežnými životnými udalosťami. Takže traumy v podobe rozumných nárokov, vecného prežitia detského vzdoru, vedenie k užitočným povinnostiam a samostatnosti, to všetko, čo deti môžu vidieť ako traumy, sa im môže jedine vyplatiť. Pokiaľ sa bavíme o mame, ktorá potrebuje ísť do práce a dieťa nie je úplne pripravené na pobyt v materskej škole, je treba mu to adekvátne vynahradiť – hovoriť o tom, oceniť ho, ako to zvládlo, doláskať smútok z odlúčenia a jednoducho na jeho situácii postaviť aj jeho sociálne ocenenie. Teda ako veľmi maminke pomáha a ako je statočné – tak nejak sa z detí stávajú hrdinovia a toto je jeden zo spôsobov.
Dieťa však nemá zažívať traumy v podobe citového nedostatku, byť týrané prebytkom alebo nedostatkom materiálnych potrieb či nedostatkom nárokov a vzťahov. Je veľmi deštruktívne, pokiaľ deti zažívajú neprimerané rodinné hádky. Ale rovnako potrebujú vidieť, ako rodičia nejaké spory riešia, pretože pokiaľ ich predtým uchránia, deti budú brať akýkoľvek spor ako traumu. Máme ich učiť to, čo budú potrebovať a učiť ich to tak, aby to aj dokázali použiť a nielen vedeli. Jednoducho je to alchýmia. Každý je iný a je potrebné túto inakosť rešpektovať, ale zároveň ho naučiť, aby inakosť nebola samoúčelná. Každý má svoje potreby a je v našom záujme, aby potreby každého jedinca boli napĺňané, aby nezávidel a nekomplikoval napĺňanie potrieb druhému. Pretože každý chce mať život, v ktorom mu je dobre. Tak preto niečo urobme!
