Možno ste i vy videli dokument Komercionalizácia detstva, ktorý veľmi realisticky opisuje dnešný trend ako marketéri poľujú už na malé deti, aby bažili stále viac a viac po nových veciach, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujú a mnohokrát ani nechcú. Britská novinárka Hattie Garlicková uskutočnila pred časom na vlastnej rodine experiment. Pokúsila sa vzoprieť tomuto trendu, zabojovať a uchrániť svojho syna maximálne ako je to možné od tohto konzumného spôsobu života. Rozhodla sa, že na svoje dieťa nebude nič utrácať. Tým tiež chcela zistiť, či je vôbec možné mať v dnešnej dobe deti bez toho, aby ste na ne minuli desiatky či stovky eur každý mesiac. Pýtala sa: „Dokážeme vychovať malé dieťa bez pomoci celej armády veľkých korporácií?“
Všetko sa začalo 12 dní pred Vianocami v roku 2012, keď Hattie prepustili z práce. Všade sa to hemžilo v obchodoch kopou darčekov, hračiek a reklám. Až sa nakoniec rozhodla Hattie tomuto nechutnému tlaku povedať: „A dosť!“
Spolu s manželom Tomom sa rozhodli, že synov účet zmrazia a budú platiť len jeho nemocenské poistenie a nevyhnutné detské potreby. Pre ich syna to prakticky znamenalo, že nedostával kupované hračky, kopec detských dobrôt v supermaketoch, ani nové oblečenie či darčeky k narodeninám a na Vianoce.
Výzva na druhú
Toto všetko mali v pláne realizovať rok. Keď malo toto obdobie skončiť, Hattie zaskočila správa, že do ich rodiny pribudne ďalšie dieťa. Narodila sa im dcéra Frida. Tú sa rozhodli rovnako začleniť do ich experimentu a tento životný štýl si osvojiť dlhodobejšie. Rodičia neskôr priznali, že výchova dcéry bola podľa nových pravidiel v tomto konzumnom svete ďaleko ťažšia ako výchova syna.
Manželia však vydržali aj túto skúšku a nenechali sa odradiť. Hattie však priznáva, že pár krát to nevydržala: „Kúpila som dcére plienky alebo vlhčené obrúsky, keď sme išli na výlet“.
Napriek striktným zásadám deti darčeky predsa len dostávali. Boli to však darčeky úplne iného charakteru. Štvorročný Johnny napríklad dostal k narodeninám od svojho otca CD s nahrávkami jeho obľúbených rozprávok, ktoré nahovorila jeho rodina. Oblečenie zväčša dostávali od priateľov, susedov a známych, ktorí sa radi zbavili nepotrebných vecí. Navyše tu bola stále možnosť nájsť si na internete rôzne ponuky, kde ľudia darujú veci, čo nepotrebujú.
A čo sa týka množstva hračiek, o ktoré bol malý Johnny ukrátený, spôsobili iba to, že Johnny sa dokázal zahrať s čímkoľvek čo v domácnosti našiel alebo sám zostrojil. Teda i v ich prípade sa potvrdilo to, čo tvrdí minimalista Joshua Backer, že „menej hračiek obohatí vaše deti viac.“
Vzhľadom na to, že sa ich snaženie vydarilo a považovali ho pre celú rodinu za prospešné, rozhodli sa v ňom pokračovať i ďalej. Jediné, čo však zmenili bolo, že aspoň raz za mesiac môžu „zhrešiť“ a niečo si dopriať.
Hattie vyzýva rodičov, aby sa nebáli odolávať tlaku korporácií. „Priemysel s detskými výrobkami nás núti myslieť si, že nie sme dobrí rodičia, ak všetky tie veci nekupujeme. To však nie je pravda. Záleží len na tom, či svoje deti milujeme,“ dodáva Hattie.
