Daniela Kovářová je česká právnička, advokátka so špecializáciou na rodinné právo, spisovateľka a bývalá ministerka spravodlivosti Českej republiky.
Rozprávali sme sa, prečo si podľa nej vo vzťahoch muž a žena nikdy nemôžu byť rovní, ako si ambiciózne ženy veľkou kariérou viac škodia ako pomáhajú a ako dnes vníma najdôležitejšiu rolu ženy.
V jednom dávnejšom rozhovore ste povedali, že „ženám sme nahovorili, že majú rovnaké práva ako muži, ale nie je to pravda.“ Ako ste to mysleli?
Ja vidím rozdiel v tom, čo učíme študentov na právnických fakultách a ako to v praxi naozaj funguje. Rodinnú právničku robím už viac ako 30 rokov a mám pocit, že tá ospevovaná rovnoprávnosť jednoducho nefunguje. Teda v praxi vo vzťahoch nefunguje to, čo je v práve. Rodinu nie je proste možné spútať tým, čo schválili poslanci.
Ako to teda podľa vás vyzerá, ak žena nemá v manželstve či partnerstve rovnaké práva?
Kedysi by som sa bila za to, že máme rovnaké práva. Roky skúseností a prípadov, s ktorými som sa stretla, ma však presvedčili, že v rodinách a partnerských vzťahoch to neplatí. Fungujú tam iné pravidlá.
Môžete byť konkrétnejšia?
Je napríklad prakticky vylúčené, aby sa v manželstve muž a žena dohodli. Buď majú títo dvaja rovnaký názor a chcú to isté alebo nie. A to je problém, lebo zákon nepozná žiadne nástroje, ako donútiť niekoho, aby napr. kúpil do rodiny nové auto. Jeden chce a druhý nie. Ako ďalej? Čo ak máte vzťah, kde jeden nikdy nechce v majetkových veciach ustúpiť a povie, že ty si teraz na materskej, ja som tie peniaze zarobil, bude to takto? Ako sa dohodnete? Právo na to nič neponúka. Ako máte presvedčiť manžela, že niečo rodina potrebuje?
A ako to teda v praxi ľudia robia?
Platia tu iné zásady, napr. právo silnejšieho. Ustúpi ten, kto má menšiu moc, pretože aj v manželstve, rovnako ako všade inde, aj tu ide o moc. Ale moc vo vzťahu nemusí mať výhradne ten, kto zarába viac peňazí.
A kto je teda ten silnejší?
Môže to byť ten, kto je z páru atraktívnejší, bohatší, je o neho v spoločnosti väčší záujem, má lepšie možnosti ísť si za čímkoľvek alebo vie lepšie manipulovať. Právo silnejšieho vyplýva v podstate z toho, koho by prípadný rozpad vzťahu viac bolel. Právo nikdy nedokáže zabezpečiť, aby bol vzťah manželov naozaj rovnocenný. Ak je žena atraktívnejšia a má voči mužovi navrch alebo ak muž zarába viac. Predstavte si, že prídete z práce domov a poviete svojmu mužovi, že dnes ste sa dozvedeli, že by ste mali poznať všetky jeho čísla účtov, aby vám ich teda povedal a on vám povie len jeden oficiálny, pričom vy viete, že má niekoľko ďalších, kde má ďalšie peniaze, ale to vám nepovie. Ako ho prinútite? Pôjdete na súd? Na to zákon neexistuje. A to je kopec ďalších vecí, ktoré potvrdzujú, že rovní si jednoducho nie sme. Ale tak je to aj vo vzťahoch medzi súrodencami, priateľmi, kolegami, kdekoľvek inde. Niekto má väčšiu charizmu, vodcovské schopnosti, niekto je zase krajší a to mu dáva väčšiu moc.
Takže ženy sú si s mužmi vo väčšine prípadov vlastne rovné, len pokiaľ nežijú v jednej domácnosti a nemajú deti? Potom sa to celé pokazí?
V domácnosti, vo vzťahoch, v manželstve bude mať vždy žena omnoho viac povinností ako muž. Žena tiež vždy nesie väčšiu zodpovednosť za to, aby vzťah fungoval. Samozrejme, existujú výnimky, kde je všetko inak, ale vo väčšine spoločnosti je to takto a to mi prešlo rukami tisícky rozvádzajúcich sa párov a ich príbehov. Navyše, keď sa o tom bavím s ďalšími odborníkmi, advokátmi, sociálnymi pracovníkmi i so študentmi, vidím z ich reakcií, že to tak funguje všade.
Tiež ste povedali, že „učíme ženy, aby sa o mužov nestarali, a tak to nerobia a muži potom od nich odchádzajú. Ženy prestávajú byť pre mužov zvodkyňami a strážkyňami rodinného krbu, a tak muži nevidia dôvod, prečo by vstupovali do manželstva.“ Je to naozaj tak, že muži odchádzajú, lebo ženy sa o nich nestarajú?
Prevláda celospoločenský názor, že manželstvo nie je potrebné, že sa doň vôbec nie je potrebné hrnúť, lebo šťastní môžu byť spolu aj bez neho. Paradoxne, je to v priamom rozpore s tým, čo tvrdí právo.
Podľa vás je manželstvo potrebné?
Ja myslím, že áno. Manželstvo má mnoho výhod ako napr. že ženatý muž sa dožíva vyššieho veku a pod. Okrem toho je to však predovšetkým ochranná inštitúcia. A tieto staré inštitúcie neboli vôbec vymyslené zle. Mali za úlohu pomáhať slabšiemu. A ten slabší je v tomto zväzku určite žena. Záujmom žien by preto malo byť vydať sa, vstúpiť do manželstva. Problém je, že muži dnes o manželstvá nestoja.
S týmto určite mnoho žien a možno i mužov súhlasiť nebude.
To mi je jasné, ale tá túžba nájsť si toho princa na bielom koni a ísť v tých bielych šatách k oltáru, je jednoducho v nás. Sú to hlavne ženy, kto chce mať na ruke prstienok a uhniezdiť sa. Spoločnosť sa im však teraz snaží nahovárať, že o to nemajú stáť, že ten papier nepotrebujú. Snažíme sa im nahovoriť, že ak žijú v partnerstve alebo manželstve, že je to vlastne to isté.
A nie je?
Mladé ambiciózne ženy, ktoré majú tieto názory, si v tomto veku neuvedomujú, že muža potom nič nenúti k tomu, aby so ženou zostal a snažil sa prekonať krízy, ktoré ich postretnú. Prsteň, samozrejme, nie je to jediné, čo to dokáže zabezpečiť, ale je to komplex všetkého možného. Je ťažšie administratívne, formálne odísť z manželstva ako z partnerstva.
Sú ženy finančne tie viac poškodené pri rozpade vzťahov?
Muži sú vo väčšine prípadov tí, ktorí zarábajú viac peňazí. Ale ženy sú tie, ktoré rodia v manželstve deti, zostávajú s nimi doma a niekoľko rokov nemajú žiadny príjem. Treba si uvedomiť, že ak muž a žena nie sú manželmi, po celú dobu zarába muž, kupuje do domácnosti veci, spláca hypotéku, stará sa finančne o rodinu, tieto veci sú pri voľnom spolužití jeho vlastníctvom. Patria teda iba jemu. Keď sa partnerstvo rozpadne, žene nezostane vôbec nič.
Väčšina žien, asi aj v dôsledku tlaku názorov, že „papier dnes nie je potrebný“, však nechce tlačiť na muža s manželstvom, aby nepôsobili nejak vypočítavo alebo niečo podobné.
Na rozpad vzťahu nemyslí nikto, všetko môže byť celé roky v poriadku. A mnoho žien sa preto s partnerstvom nakoniec aj nerozumne uspokojí. Skutočný problém nastáva až vtedy, keď sa im partnerstvo začne rozpadať.
Dokáže niečo vzťahom vo fungovaní podľa vás pomôcť?
Ak sa žena naučí s mužom zaobchádzať. Žena je strážcom domácnosti. Tým, že zostáva doma s deťmi, vytvára to teplo domova. Podľa mňa je omnoho jednoduchšie pre ženu naučiť sa zaobchádzať s mužom ako pre muža naučiť sa zaobchádzať so ženou. Muži majú kopec úžasných vlastností v porovnaní so ženami, ale toto nie je ich prednosť. Ženy sú podľa mojich skúseností tie, ktoré by to s mužmi mali vedieť a tiež im ustupovať. Takto to podľa mňa vo väčšine rodín aj je a je to funkčný model.
Myslíte si, že je pre rodinu ideálne, aby zostala žena v domácnosti?
To nie je potrebné, ale to teplo a poriadok tam proste muž od ženy vždy očakáva. Nemusí to robiť sama. Dnes si už môžete na to najať pani v domácnosti. Zabezpečí vám nákup, uprace. Pravdou však je, že nepoznám veľa funkčných manželstiev, kde by tieto činnosti nerobili ženy. Poznám dokonca množstvo výkonných úspešných žien, a aj v týchto prípadoch to minimálne organizačne nesú na svojich pleciach ony.
Čo dnes považujú muži a ženy na sebe navzájom za najatraktívnejšie?
Najväčšou kvalitou muža a hlavným afrodiziakom je jeho postavenie a prístup ku zdrojom – peniaze, politické a spoločenské posty. Hlavným atribútom ženy je stále krása. A môžeme si tisíckrát povedať, že ženy majú kariéru, ale muži poväčšine o žiadnu kariéru u žien nestoja. Ženy, ktoré sa dostanú na vrchol kariéry, zistia, že nie sú muži, ktorí by o ne stáli a zostávajú samy.
Vyrovnávajú sa muži s tým, že by mali byť vo vzťahu číslom dva, podľa vás ťažko alebo prečo to tak je?
Platí, že tie najúspešnejšie ženy nie sú najatraktívnejšie. Najatraktívnejšie sú od nepamäti jednoducho tie najkrajšie. Dnešná doba sa snaží ženám podsúvať názor, že nemusia byť pre mužov atraktívne a milé, stačí, ak budú mať kariéru a muža. To tak ale proste nie je. Každá žena sa môže rozhodnúť, či chce byť úspešná, chce mať veľa peňazí, posty, ale potom tam nie je priama úmera s tým, že bude atraktívna pre mužov. Pokiaľ však muž bude úspešný, bude mať peniaze a postavenie, bude pre ženy vždy atraktívny. Môžeme si hovoriť, že to nie je fér, ale je to tak. Ja sa v kancelárii stretávam s veľmi úspešnými ženami, ktoré manželia opúšťajú kvôli úplne obyčajným, pekným, milým a prítulným ženám.
Vnímate teda ako chybu, že si dnešné ženy túžia siahnuť na úspech?
Ako chybu vnímam, že za posledných 20 rokov žijú ženy v tom, že ak dosiahnu kariérny vrchol, budú pre druhé pohlavie atraktívne. Pravda je taká, že akonáhle sa stane žena konkurentom mužovi, tak takú ženu začínajú muži brať ako muža.
Myslíte si, že sa v tomto smere niečo zmení?
Myslím si, že sa časom ženy vrátia opäť k ženskosti, takej tej rafinovanej manipulácii, ktorú si pamätáme ešte u našich babičiek. Dnes na to pozeráme, aké je to ohavné, strašné, ale podľa mňa sa k tomu ženy opäť vrátia. Celé generácie to bolo tak, že muži boli dobyvatelia a snažili sa získať si priazeň žien. Dnes sú ženy pod vplyvom feminizmu, emancipácie stále aktívnejšie, no desí ma to otočenie rolí. Myslím si, že ak to bude takto pokračovať, doplatia na to nakoniec ženy.
Vy ste však tiež dosiahla v kariére úplný vrchol. Týmto ste si prešla?
Tiež som mala pocit, že sa mužom musím vyrovnať, musím byť rovnako dobrá. Skončila som ako ministerka a práve v tejto chvíli som si uvedomila, že chcem, aby ma brali ako ženu. Stotožnila som sa s tým, že radšej sa vzdám kariéry, vysokého postu preto, aby ma muži brali ako ženu. Problém je, že ak chcete dosiahnuť v kariérnom rebríčku veľa, musíte mať v sebe isté mužské črty. Nesmiete byť milá, musíte mať v sebe určitú tvrdosť. Nehovorím, že musíte ísť cez mŕtvoly, ale musíte na niektoré veci rezignovať.
Všade okolo nás počúvame, že dnes ženy môžu skĺbiť rodinu i kariéru, ak chcú. Vytvárajú sa pre ženy flexibilné pozície, materské školy vo firmách. Vnímate to tak tiež?
Nie je to pravda. Všetko sa dá skĺbiť, ale je to niečo za niečo. Musíte si vybrať. Ale tak je to v živote vždy. Moja skúsenosť hovorí, že vyber si čo chceš dosiahnuť, choď si za tým a získaš to. Potom za to ale zaplatíš. Tiež som mala opatrovateľky a žila som akýsi schizofrenický život, kedy som dojčila medzi pojednávaniami, v práci myslela na deti a doma zase naopak. Pred desiatimi rokmi by som vám však presvedčivo tvrdila, že to skĺbiť ide.
Aká je cena toho všetkého, ak sa ohliadnete dnes späť?
Rezignujete na spánok a na vlastnú dušu. Neexistuje tam už vtesnať niečo ako duševný rozvoj a venovanie sa sama sebe. Myslím si, že dnes mám množstvo jasných názorov aj preto, že som si to všetko mohla skúsiť. Rokmi som však dospela k poznaniu, že najdôležitejšia rola ženy je byť s deťmi a urobiť muža šťastným. Všetko ostatné, čo robíme, robíme, aby sme túto rolu naplnili.
