TIBOR HUJDIČ je asi najväčší slovenský propagátor detského čítania, ktorého môžete poznať aj pod nezabudnuteľnou prezývkou "Pán Mrkvička." Kedysi založil detské kníhkupectvo Mrkvička, kde odporúčal len tie najkvalitnejšie knihy. Môžete ho stretnúť v školách, ale aj na rôznych podujatiach, ako rozpráva o tom, prečo je čítanie dôležité a aké je úžasné, ak preň nadchnete malého človiečika, ktorého máte doma. Dnes vydal vlastnú knihu a nie je v nej dych vyrážajúci príbeh, aké zvyčajne na svojich prednáškach odporúča. Napriek tomu je to kniha krásna, originálna a písaná srdcom. Ide o zborník hier, ktoré zbližujú rodičov a ich deti. Ako sám hovorí: "Hry vznikli z radosti, z bezstarostnosti, bez objednávky, z čírej dôvery malých ľudkov ku mne, veľkému ľudkovi."
Nedávno vám vyšiel zborník hier Rodič ako detské ihrisko. Kedy ste sa začali zaoberať hrami pre rodičov a ich deti?
Prvé moje hry vznikli pred 20 rokmi.
Mali ste už vtedy vlastné deti?
Nie, nemal. Experimentoval som na cudzích deťoch. (smiech)
Odkiaľ sa teda vzali deti, pri ktorých ste hry pre rodiča a dieťa vymysleli?
Bolo to v čase, keď som sa pridal k Marekovi Roháčekovi a Vladovi Matejovi, ktorí v rámci svojej diplomovky riešili, ako by sa dala zmeniť situácia detí z detských domovov. Ich záver bol jednoznačný – deti nemajú žiť bez rodičov. Ak sa o nich nemôže postarať vlastná rodina, treba nájsť dospelých, ktorí k sebe tieto deti príjmu do svojej „náhradnej“ rodiny. Cítili, ale, že ak sa chcú pohnúť ďalej, teória nestačí a musia spoznať realitu. Aby nadviazali vzťahy s náhradnými rodinami, usporiadali pre nich klub náhradných rodín. Na prvé stretnutie prišlo tridsať náhradných rodičov a päťdesiat detí. Účasť rodičov potešila, účasť detí zaskočila. Vtedy som sa pridal k tímu a raz mesačne som vymýšľal zábavný, hrový program na klubové stretnutia pre deti z náhradných rodín.
Tak začali vznikať vaše hry?
Tie hry neboli súčasťou programu. Vznikli pomimo neho. S týmito deťmi som na kluboch trávil čas, zabával ich, zabával sa s nimi a tým pádom som bol veľmi viditeľný. Začal som riešiť situácie, keď som deťom hovoril inštrukcie k spoločnej hre a zrazu sa mi jeden z chlapcov doslova a dopísmena počas môjho hovorenia zavesil na krk a vzápätí sa k nemu pridal jeho brat. Stál som pred pätnástimi deťmi, snažil som sa ich vtiahnuť do hry a na krku som mal zavesených dvoch bratov.
Taká situácia asi vie zaskočiť?
To je presne to, čo som cítil. Aby sme nespadli, čupol som si, jemne ich pridržal, dorozprával inštrukcie a keď sa deti pustili do hry, chytil som ich za ruky a začal sa rozprávať. Videl som ich prvý raz, ani som nepoznal ich mená. Je to nečakaná situácia – zrazu sú na mne doslova nalepené dve neznáme deti, ktoré prešli detským domovom a ich náhradní rodičia sú vo vedľajšej miestnosti a bavia sa o ich výchove.
Čo ste urobili?
V hlave mi naraz bežalo množstvo otázok. Ako je možné, že sa ku mne takto fyzicky „prilepili“? Ako to, že si nedržia primeraný odstup od neznámeho človeka ako iné deti? Je to tým, že im chýba pritúlenie? Alebo je to nejaký zvláštny boj o autoritu? Alebo som ja nejakým správaním vyvolal takú nečakanú dôveru? Čo mám teraz urobiť? Odmietnuť takéto „prilepenie“? Odviesť pozornosť na niečo iné? Prijať to? Bol to pre mňa zmätok. A v tej chvíli ma napadla prvá hra. Bez toho, aby som si to uvedomoval, moja myseľ z tej situácie našla riešenie – hru, ktorá mala v sebe dotyk, bola dynamická a zároveň dotyk dostávala do jasných hraníc.
Aká to bola hra?
Keďže si na mňa predtým doslova vyliezli, vymyslel som ekvivalent tejto situácie a to „preliezku“. Pevne som sa postavil a zvesené ruky som dlaňami spojil do „opičej stoličky“ a navrhol som im, aby sa po jednom opatrne vyšplhali na môj chrbát. Nesmú ma však ťahať za šaty ani za vlasy. Hra sa okamžite chytila. Zafungovala fantasticky. Chalani sa zabávali a ja som mal situáciu pod kontrolou. Keď sme odchádzali z klubu, lúčili sa so mnou ako s najväčším kamarátom.
Reagovali na to nejako ich náhradní rodičia?
Pri odchode som ich mame rozprával, ako sme sa hrali na preliezku a akí sú chlapci šikovní. Veľmi sa jej to páčilo a ocenila nás – všetkých troch.
Stretli ste sa s nimi ešte?
Áno, stali sa pravidelnými návštevníkmi klubu. Mama občas spomenula, že dnes bola tak unavená, že sa jej nechcelo prísť, ale chlapci ju presviedčali dovtedy, kým nesúhlasila, že pôjdu.
Prvú hru ste teda mali, ako prišli ďalšie?
K tejto hre sa pridávali aj ďalšie deti a moja fantázia okamžite tvorila ďalšie hry. Zároveň som veľmi intenzívne rozmýšľal o tom, čo sa to deje. Začal som si všímať deti, ktoré pozorne sledovali, ako sa hráme a v tvári im bolo vidieť, že sa strašne chcú pridať, ale niečo ich držalo „na mieste“. Všimol som si, že časť detí má tendenciu dospelých, ktorí voči nim prejavia náklonnosť, doslova fyzicky okupovať a časť detí sa, presne naopak, akémukoľvek dotyku vyhýba.
Mali ste nejaké vysvetlenie, prečo je to tak?
Nebolo mi to jasné, a tak som začal pátrať v odbornej literatúre. S prekvapením som čítal články, ako dotyk posilňuje vzťahy, aké problémy s dotykom majú deti, ktoré prešli detským domovom atď. V tej chvíli som si uvedomil, že ak by tieto hry, ktoré sa hrám s deťmi z náhradných rodín hrali ich rodičia, že by to bola fantastická a praktická príležitosť, ako posilniť ich vzťahy s deťmi. Návody na hry, ktoré som vymyslel, som spísal dokopy a kolegovia z Centra Návrat, ktoré sa zaoberá náhradnou rodinnou starostlivosťou, ho šírili medzi náhradnými rodičmi.
Hrali ste sa tieto hry aj s vlastnými deťmi?
Keď sa mi narodila vlastná dcéra, tieto hry sa veľmi rýchlo stali súčasťou nášho spoločne tráveného času. Znova a znova som bol prekvapený tým, ako fungujú a ako nás zbližujú. Vďaka tejto skúsenosti som však niektoré hry preosial. Tie, ktoré sa mi s odstupom nezdali až také chytľavé, som opustil a naopak vznikli viaceré nové. Keď prišla ponuka zborníček hier vydať v novom šate, potešil som sa – bola to výborná príležitosť prekopať ten text s novými skúsenosťami.
Zborník hier Rodič ako detské ihrisko je pre rodičov, ktorí chcú cez hru rozvíjať vzťah so svojim dieťaťom. Je určený hlavne pre náhradných rodičov?
Určite poznáte hru Varila myšička kašičku. Nikto v nej nevidí „terapiu“. Je to hra – dieťa nám sedí na kolenách, pozerá sa nám do očí, jemne ho hladkáme po dlani, rozprávame riekanku a na konci ho šteklíme pod pazuchou. A keď hru dohráme, dieťa zvolá: „Ešte!“ Táto neha, spolu strávený čas, pohľad do očí, bezpečie v našom náručí a smiech nás zbližuje. Je to presne o tom, o čom sú hry z tohto zborníka. Hry, ktoré nás zbližujú s dieťaťom a je jedno či sme rodič náhradný alebo vlastný.
Tibor Hujdič (45)
Študoval sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako sociálny pracovník pracoval s deťmi s mentálnym postihnutím, s deťmi z detského domova, s deťmi s problémami v správaní, pracoval na sanácii rodinného prostredia. V roku 2010 založil Detské kníhkupectvo Mrkvička zamerané na predaj kvalitných kníh pre deti a mládež. Bol autorom rozhlasovej relácie „Detská knižnica“ o kvalitných knihách pre deti a mládež vysielanej v Slovenskom rozhlase. Cez dramatizované čítania ako „pán Mrkvička“ inšpiruje deti na školách k záujmu o čítanie. Pre učiteľov a knihovníkov realizuje semináre o podpore detí v čítaní a čitateľskej gramotnosti.
Krásnu knihu plnú hier od Tibora Huujdiča si môžete zakúpiť cez OZ NÁVRAT na e-mailovej adrese [email protected].
