Články: Pre študentov
O projekte

 

M. Božík: Počítačové hry môžu dať deťom veľa dobrého, môžu byť pre ich vývin užitočné. Pomôcť však musia rodičia

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto:Z. Gránska
Michal Božík je vyštudovaný psychológ a zaoberá sa psychologickými aspektmi hrania videohier, ako aj vzťahom medzi videohrami a vzdelávaním. / Foto:Z. Gránska

MICHAL BOŽÍK je vyštudovaný psychológ. Po absolvovaní vysokej školy strávil 2 roky v programe Teach for Slovakia ako učiteľ detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Jeho vášňou už počas štúdia psychológie boli počítačové hry, a preto sa im venoval intenzívnejšie. Po svojej učiteľskej skúsenosti viedli jeho kroky do firmy PIXEL FEDERATION, ktorá vyvíja počítačové hry. Zaoberá sa psychologickými aspektmi hrania videohier, ako aj vzťahom medzi videohrami a vzdelávaním. Je manažérom webu Vlcata.sk, ktorý prináša rôzne informácie o počítačových hrách a ich pozitívach pri vývoji detí.

Michal Božík rozprával o tom, aký je svet videohier našich detí, prečo by mali videohrám rodičia v životoch ich detí venovať väčšiu pozornosť, pomáhať deťom pri ich výbere a sústrediť sa na ich kvalitu, ale aj o tom, ako ich dokážu dnešní učitelia efektívne využiť pri vyučovaní.

 

Aká bola vaša cesta k webu Vlcata.sk, kde vzdelávate rodičov, učiteľov a deti o počítačových hrách?

Vĺčatá neboli môj nápad. Asi pred 2,5 rokom som bol oslovený pomôcť vytvárať tento web jeho pôvodnými zakladateľmi – Ľubicou a Maťom z OZ Mladý pes. Venovali sa prepájaniu kultúry a technológií. Pôvodne však vznikol tak, že chceli robiť výstavu spájajúcu umenie a videohry. Pani, ktorá to mala na starosti im to nepovolila s tým, že by išlo o podporu zlej veci. Pomýlila si videohry a herné automaty. Vtedy si uvedomili, ako málo bežne ľudia o videohrách vedia a chceli začať šíriť informácie, aké pozitíva počítačové hry majú a pomáhať prekonávať predsudky. Keď naň už nemali dostatok času a nechceli, aby zanikol, oslovili ma, aby som ho od júna 2016 viedol. Práve som v tom čase dokončil dokument o počítačových hrách a keďže som psychológ a tejto téme som sa dosť venoval, súhlasil som, že im na začiatok s nejakými vecami pomôžem. Vypracoval som im najprv systém hodnotenia počítačových hier, ktoré sa mali používať na webe, napísal prvú recenziu hry a keďže sa ukázalo, že to pri iných aktivitách nestíhajú, tak to plynule prešlo do toho, že som sa začal o web starať sám.

 

V bakalárskej práci, aj vlastnom dokumente, ste sa venovali pozitívam počítačových hier. Čo ste zistili?

Venoval som sa tu skupinovému hraniu videohier. Ukázalo sa, že hráči vnímajú viaceré oblasti pozitívne. Napr. hráči, ktorí sú introvertní, majú v hre možnosť vyskúšať si extrovertnejšie správanie, ktoré im v bežnom živote nie je blízke a to bez toho, aby boli ohrození ako v reálnom živote. Vyskúšať si sociálne situácie bez rizika, ktoré im v reálnom živote hrozí. V hre si vedia hráči veľmi ľahko zablokovať ľudí, ktorí sú k nim vulgárni alebo nepríjemní. Jednou z vecí bolo, že si mohli napr. vyskúšať vodcovskú rolu v ich skupine. Bežne v živote sa 14-ročnému dieťaťu nestane, že môže viesť kolektív 80 ľudí. Je to v podstate manažérska rola. Vo videohre je to bežné a je to skúsenosť, ktorá je  prenosná do bežného života.

 

Čo si predstaví bežne Slovák, keď sa bavíme o počítačových hrách?

Najčastejšie je to vnímanie hier ako strielačiek, kde nejaký vojak uteká so zbraňou a bojuje. To je však koncept, ktorý bol aktuálny asi pred 20 rokmi, keď boli videohry zamerané len na úzku skupinu. Dnes, keď má počítač vo vrecku v podobe mobilu takmer každý, tak sa vedia videohry cieliť na hocijaké skupiny. Výrobcovia sa snažia nájsť také hry, aby sa mohol baviť každý. A dovolím si povedať, že už existuje hra pre každého.

 

Akú rolu by v tomto smere teda mali zohrávať práve Vlcata.sk?

My sa snažíme vyberať z tej obrovskej záplavy videohier také, ktoré majú pre deti nejakú pridanú hodnotu. Či už estetickú alebo vzdelávaciu.

 

Využívali ste počas svojej výuky detí v programe Teach for Slovakia aj počítačové hry?

Nie, nešiel som do školy s tým, že by som ich tam chcel využívať. Prvý rok som bol pravdupovediac rád, že vôbec fungujem, lebo naučiť sa prakticky novú profesiu za 5 týždňov naozaj nie je ľahké. Počas leta som si trochu vydýchol a ďalší rok som založil počítačový krúžok, cez ktorý som mal v úmysle napomôcť ich láske k učeniu. Chcel som im ukázať, že nielen to, čo mi dávajú učebnice, ale aj iné veci ich dokážu nejako posunúť. Myslím, že to fungovalo veľmi dobre a je to určite dobrý model aj pre ďalších učiteľov. Deti boli naozaj na to namotivované a mení to aj pozitívne vzťah k učiteľovi. Prihlásilo sa mi neuveriteľných 80 detí. Ten záujem bol obrovský a myslím, že by to tak bolo na každej škole.  Na takéto veci napríklad vôbec naše ministerstvo nereflektuje.

 

U detí, ktoré sú zo sociálne znevýhodneného prostredia to bolo asi ešte lákavejšie ako pre deti z bežných rodín, nie?

Je to určite pre takéto deti lákavejšie. Celkovo pridaná hodnota videohier je, že fungujú obzvlášť u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Keď sú deti namotivované, tak sa učia rýchlejšie. Na videohry sú namotivované akoby automaticky. Tá motivácia tam je a je obrovská.  Nejdú hrať hry, na ktoré nie sú namotivované dopredu. Pokiaľ však ja ako učiteľ angličtiny idem učiť nejakú látku, vždy ich najprv musím namotivovať. Cez videohry to ani nevnímajú ako učenie, deje sa to automaticky. Všetko sa nám učí ľahšie v situáciách, ktoré sme si vybrali, ako keď je to nanútené.

 

Má učenie cez videohry aj nejaké obmedzenia?

To určite. Limitovaní tam sme. Nevieme si vybrať, že sa budeme v rámci dejepisu teraz učiť každé obdobie. Viem si však ako dejepisár naplánovať, že ak budem učiť obdobie Rímskej ríše, tak existujú hry, ktoré mi s tým môžu pomôcť. Vyberiem si hry podľa vhodnosti veku a zahrniem ich do učenia.

 

Platí pravidlo, že aj keď nejde vyslovene o edukačnú hru, vždy sa z nej dieťa niečo naučí?

Väčšinou aj každá zábavná hra má v sebe nejaký prvok, ktorý dieťa obohatí či už po emocionálnej stránke alebo po sociálnej. Nemusí to byť práve tá intelektuálna.

 

Čo je dôležité pri výbere počítačových hier, ak ho chceme robiť zodpovedne?

Je naozaj strašne veľa hier. To  je na jednej strane super, lebo máme na výber, ale na druhej strane nám to sťažuje situáciu, čo vybrať. V ponuke je veľmi veľa nekvalitného braku, ktorý sa tvári ako kvalitný podobne ako pri knihách či filmoch. Je dnes naozaj ťažké vybrať si, čo je dobré. Preto sa snažíme na Vĺčatách hovoriť aj o hrách, ktoré nie sú v nejakom hlavnom prúde. Prinášame hry zaujímavé, niečím inovatívne. Nie 50 verziu strielačky, kde je napr. hráč ako vojak v I. svetovej vojne, ale je v role muža z farmy, ktorý musí narukovať a ocitá sa v rôznych situáciách. Tá hra je plná emócií, no nie agresívnych. Skôr je o smútku, čo sa vo vojne všetko môže stať a aká je hrozná. Ide napr. konkrétne o hru Valiant Hearts: The Great War, ktorú sme u nás recenzovali.

 

V hrách je väčšinou príbeh daný, alebo si ho vieme prispôsobovať aj podľa veku dieťaťa, aby to bolo vhodné?

V niektorých hrách je to dané a v iných si môže vybrať. Záleží od toho, na koho to je cielené. Dôležité je, aby aj rodič vedel, o akú hru ide skôr, ako si ju dieťa zahrá. Veľa krát sa deťom dostane do rúk hra, kde nikto nerieši vekovú vhodnosť. Strielačky z obdobia II. svetovej vojny podľa mňa nepatria do rúk malým deťom. Aj pri starších je to na zváženie. Ale ak si rodič zahrá s dieťaťom hru Valiant Hearts, tak to s jeho pomocou môže pochopiť a zvládnuť aj emocionálne. Rodič by mal ale v takýchto prípadoch naozaj hru poznať a vedieť, čo jeho dieťa môže v danom veku zvládnuť.

Aktívny rodič pri hre môže dieťaťu vysvetliť aj veci, ktoré by preň neboli vekovo vhodné, ale vie mu to primerane podať. Hoci máme na Vĺčatách vekové odporúčania, pri niektorých článkoch píšeme, že pokiaľ je prítomný rodič, tak to dokáže sprostredkovať aj mladšiemu dieťaťu.

 

Je to podľa vás bežné, že si rodičia takto s deťmi prechádzajú hry?

To vnímam osobne ako základný problém, že nikto z rodičov nejde automaticky po tom, ako by počítačové hry vedel využiť. Nerozmýšľa o nich, ako o niečom užitočnom.  O knihách a filmoch už toto vnímanie existuje, ale o videohrách zatiaľ nie. Videohry berieme ako nejaké odkladisko detí a očakávame, že sa pri nich  budú venovať len samy sebe.

 

Nie je to aj tým, že naozaj tých blogerov o kvalite počítačových hier nie je stále veľa v porovnaní s knihami či filmami a aj preto tomu rodičia stále nevenujú toľko pozornosti?

To je jedna vec, ale je to určite aj časom, koľko tu v porovnaní s knihami počítačové hry sú. Aj televízia bola vnímaná ako diablov vynález. Dnes sa nad tým iba pousmejeme. V USA už túto debatu o počítačových hrách vyriešili. Majú tam ďaleko väčšiu organizáciu CommonSenseMedia.org a tu spájajú aj knihy, filmy a videohry. Bavia sa o tom, ako o celom balíku kultúry.  Ak poviem, že videohry sú kultúra, tak u nás sa nad tým stále ľudia iba pousmejú.

 

Budete sa snažiť aj vy o podobné spojenie s knihami a filmami?

Teraz práve začíname spoluprácu s projektom Úlet s knihou, kde by sme chceli spájať recenzie na knihy a videohry. Hranie hry vás môže zaujať natoľko, že sa budete chcieť dozvedieť o téme viac a na to dokážu krásne nadviazať knihy.  A knihy podľa mňa nedokážu sprostredkovať zase to, čo videohry.

 

Je ešte niečo, v čom podľa vás dnešný rodičia v súvislosti s videohrami zlyhávajú?

Deťom nedávajú časový limit. Dať dieťaťu bezhraničnú slobodu, kedy pozerá celý deň do monitoru, nie je správne. Ani naším cieľom nie je propagácia bezhraničného hrania. Na druhej strane je pre dieťa v dnešnej dobe určite škodlivé, ak mu rodičia dávajú úplný zákaz. Žiadny extrém nie je vhodný.

Viete, závislosť nikdy nie problémom samotnej látky. Človek sa stáva na veciach závislý, keď zlyhávajú nejaké sociálne interakcie. Väčšinou v rodine alebo v skupine, kde sa pohybuje. Ľudia sa napr. stanú závislí od alkoholu, ak nemajú zabezpečené nejaké sociálne zázemie. Ak problém zmizne, väčšinou zmizne aj závislosť. Ak sa stávajú deti závislé na videohrách, vtedy ide najčastejšie o nízku pozornosť rodičov. Hry nie sú návykové, ale problémom býva to, že nie sú riešené nejaké reálne problémy v živote a dieťa si tým niečo kompenzuje. Predstavuje to preň bezpečný priestor, kam môže ísť.

 

Kedy je podľa vás videohra dobrá?

Vtedy, ak sa dokážem stotožniť s postavou z hry a cítim, že som ňou a prežívam jej život.

 

Keď hovoríme o empatii, existujú aj hry zamerané napr. na problémy šikany alebo nejakých takých problémov, ktoré by mohli reálne v živote detí negatívny jav pomáhať eliminovať?

O šikane je napr. hra Bully. V tejto hre je hráč v role šikanovaného i šikanujúceho. Vie sa na dôsledky takéhoto správanie pozrieť hlbšie.

 

Ako sú učitelia na vašich prednáškach nastavení, keď sa bavíte o spojení vyučovania a počítačových hier? Berú to ako niečo pozitívne či naopak?

Ja som bol zatiaľ na prednáškach, kde boli takí, čo sa chcú nejakým spôsobom posúvať. To teda asi nie je úplne objektívna vzorka. Pred prednáškou bývajú skôr rezervovaní alebo negatívne nastavení a po prednáške to už vnímajú ako niečo na zamyslenie. To beriem ako úspech. Pre deti je to svet prirodzený, ale pre nich je to niečo nové a neznáme. Pokiaľ sa budú tomu vyhýbať, alebo mať negatívny postoj, nijako im to nepomôže. Zároveň sa ochudobnia o nástroj, ktorý by mohol byť pre nich potenciálne prínosný.

 

Nie je bariéra pre učiteľov aj to, že sú všetky hry v angličtine?

Niektoré hry majú preklady. Je dosť takých, čo preklady majú, ale aj takých, čo nemajú. Osobne beriem ako plus, ak je to v angličtine, pretože deti sú už konfrontované s angličtinou všade. Osvojujú si pojmy touto cestou oveľa ľahšie.

Dokážu podľa vás počítačové hry dokonca naučiť niektoré témy lepšie ako bežné metódy?

Ja si osobne myslím, že áno. Na svojom vlastnom príklade viem povedať, že som si napr. nič nepamätal zo školy z Rímskej ríše a vďaka pár videohrám z tohto obdobia dnes čítam knihy, ktoré ma bavia a rozumiem tomu obdobiu. Nič z toho však nemám zo školy. Je to ale škoda, ak deti 8 hodín denne 5 dní v týždni väzníme v škole a potom si z toho nič nepamätajú. Ak si však niečo zažijeme na vlastnej koži, učíme sa to rýchlejšie. Čím väčšia je miera našej interaktivity, tým viac z čohokoľvek dieťa má.

V rámci dejepisu je napr. ťažké odučiť 20. storočie v 9.ročníku. Už spomínaná hra Valiant Hearts: The Great War, tak tá je skvelá na I. svetovú vojnu a vystihuje, to čo sa tam naozaj dialo. Deti sa naučia, že to nie sú len čísla a fakty, ale že sa tam diali hrozné veci. Záleží to od konkrétneho učiva a predmetu. Aj preto sa snažíme tvoriť stále viac recenzií pre učiteľov. Ak sa mi už podarí nadchnúť pre to nejakých učiteľov, nájdu si tam všetci to svoje. Ja ako angličtinár som tam našiel toho mnoho.

 

Ste za to, aby sa videohry stali súčasťou vyučovania na školách?

Ja si nutne nemyslím, že by to malo byť nejako dané. Je to skôr na osobnom zvážení, či to nejako viem využiť a chcem využiť vo svoj prospech. Nie je ani na každé učivo možné vhodné videohru použiť. Skôr by som chcel, aby učitelia vedeli, že na niektoré učivo je možné hry využiť lepšie. Problémom nie je to, že by sme dávali deťom nekvalitné informácie alebo zlým spôsobom. Skôr je to o tom, že deti nepoznajú zmysel tých informácií. V hrách ten zmysel ľahšie nájdu. Určite si ale nemyslím, že by sa videohry mali riešiť na vyučovaní plošne. Ak to učiteľ nechce alebo nevie robiť, môže takéto učenie dopadnúť ešte horšie.

 

Učí niekto slovenských učiteľov, ako používať na vyučovaní videohry?

Zatiaľ nie. Aspoň o nikom takom nevieme. V Amerike je jeden učiteľ  ktorý učí myslím biológiu a on si počas jedného leta zostavil k svojmu predmetu celý obsah predmetu do formy hry. Postavil za tým celý systém na základe hier.

 

Združujete nejak učiteľov, ktorí sa u nás venujú počítačovým hrám?

Veľmi by sme radi, ale nemáme to ešte podchytené. Budeme radi, ak sa nám akýkoľvek takýto aktívni učitelia ozvú a budeme môcť spolupracovať. Teraz nás oslovila napr. jedna škola z Popradu, ktorá chce zahrnúť videohry do hodín informatiky na programovanie. Ak ktokoľvek prejaví záujem o takúto spoluprácu, sme určite ochotní mu pomôcť so zaškolením, ako videohry používať v škole.

 

Existujú nejaké kategórie hier, z ktorých možno vyberať?

My vo Vĺčatách si ich delíme interne na 3 skupiny podľa oblastí, ktoré môžu rozvíjať a to – intelektuálnu, sociálnu a emocionálnu oblasť. Pre učiteľov je najzaujímavejšia asi tá intelektuálna oblasť. Osobne si myslím, že je to škoda, že je len takto zamerané naše vzdelávanie. Veľmi dobre fungujú aj hry rozvíjajúce sociálnu a emocionálnu oblasť, ktorá býva v škole často zanedbaná. Nestretol som sa veľa krát, že by sa deti učili fungovať skupinovo. Vo videohre, kde hrajú viacerí hráči a nespolupracujú, tak prehrajú. Sú donútené spolupracovať. Ja osobne vo firme 90 percent času musím s ľuďmi okolo mňa spolupracovať. V škole je ten pomer asi opačný. Nevidel som v školách hodiny, ktoré by odzrkadľovali tie reálne situácie, na ktoré chceme deti pripraviť.

V niektorých školách možno aj fungujú v tímoch, kde každý má svoj podiel práce, no reálne ich výkon zďaleka nie je rovnaký a odnášajú si to potom tí najzodpovednejší. V hre sa to stať nemôže?

To záleží od toho, ako je hra nadizajnovaná. Väčšinou je to tak, že ak niekto nič nerobí, tak tím zlyhá. Hra Brothers – A Tale of Two Sons je príbeh, kde musia dvaja bratia robiť veci naraz, aby chorého otca niekam dopravili. Ak jeden z nich nič nerobí, nejde to. V inej hre je zase 20 hráčov, kde ak 2 niečo v nejakom čase nerobia, tak to môže fungovať, ale ak sa nezapoja pri nejakej ťažšej prekážke, tak celá ich skupina zomrie. Čiže musia spolupracovať ako dobre zladený stroj.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Výskum, Počítačové hry a aplikácie
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.