MÁRIA TÓTHOVÁ ŠIMČÁKOVÁ je vyhľadávaná detská psychologička, ktorá sa venuje pomoci deťom rôzneho veku. Mnohým sa stala známa aj vďaka televíznemu programu Pestúnka, kde prichádzala do rodín a pomáhala rodičom s výchovou. Je spoluautorkou novej knihy Testujeme a rozvíjame svoje dieťa. Už roky je odbornou garantkou projektu Deti na nete, kde sa venuje dopadom technológií a internetu na detský vývin a ich bezpečnosti na internete. Chodí deťom prednášať po školách, aby poznali dopady svojho správania na internete.
Rozprávali sme sa o tom, ako dnešné deti využívajú technológie a internet, k čomu by ich rodičia a učitelia v tomto smere mali viesť, ale aj o tom, ako si dnešné deti cez internet často kruto ubližujú.
Od kedy dnes deti pravidelne trávia čas na internete?
Robili sme prieskumy v roku 2008, 2012 a aj tento rok. Výsledky toho najnovšieho však zverejníme neskôr. Tým, že ich robíme pravidelne, tak vidíme ten rýchly vývoj. Keď sme začínali s projektom Deti na nete, tak sme uvažovali o deťoch nad 10 rokov. Nerobili sme pre menšie deti prednášky. Teraz je rok 2016 a vek detí, ktoré sa dostanú k technológiám, sa výrazne posunul. Už sa bavíme o 4 až 6-ročných deťoch, ktoré trávia čas na internete.
Čím to je, že je tam taký rýchly vývoj?
Môže za to najmä dotyková technológia. Za posledné roky sa stalo to, že kedysi dieťa muselo mať vyvinutú motoriku, ak chcelo trafiť gombík. Dnes dieťa nepotrebuje motoriku 6-ročného dieťaťa. Stačí mu posunúť prštekom po obrazovke a to zvládnu aj 2- ročné deti. Vyskočila nám vďaka tomu nová skupina a to sú batoľatá, ktoré si sami pustia Spievankovo, obľúbenú rozprávku a nepotrebujú na to rodičov. Stačí im vizuálna pamäť, vedieť 2-3 kroky a dokážu fungovať. Dostali sme sa výrazne niekde inde. Pracujeme dnes už preto aj s mladšími deťmi od 6-12 rokov a potom starším od 12 rokov a mládežou.
Ako často bývajú deti na internete?
Vyšlo nám, že až 90 percent z nich je na internete denne. To je štatistika, čo nie je pomaly ani u dospelých. To znamená, že si nevedia vôbec predstaviť svet bez neho. Skúste povedať tínedžerovi, že budete spolu niekde, kde nebude wi-fi 3 dni a bude mať pocit, že svet zomrel. Oni to naozaj potrebujú. Telefón, tablet, počítač je pre nich hračka, ktorú denne používajú.
Treba si však uvedomiť, prečo ich vlastne učíme počítačové zručnosti v škole. Je to jedna z 3 základných moderných zručností, ktoré budú v živote intenzívne potrebovať. Sú to jazyky, počítačovú gramotnosť a neskôr možno vodičák. Ak toto človek má, tak je na trhu práce uplatniteľný. Nemôžeme sa tváriť, že ich nebudeme učiť pracovať s technológiami. Základná zručnosť je dnes vedieť písať 10 prstami na klávesnici. Rovnako ako to bolo kedysi rukou. Budú to v budúcnosti používať viac. Už ani my dospelí nepíšeme rukou. Pokusne niektoré školy to konečne robia a pripravujú na to deti už od prvej triedy, ako sa učia písmenká. Učia sa zároveň, ktorým prstom sa stláča ktoré písmenko na klávesnici. Dokázať si urobiť prezentáciu, tabuľku, to všetko je pre deti dôležité.
A čo hranie hier na týchto zariadeniach?
To tam práveže nikde nevidím. Treba podporovať tie pozitívne zručnosti na počítači, ktoré sa im zídu. Vyhľadávanie informácií, robenie projektov do školy a pod. Chodíme po Slovensku a vidíme, ako málo škôl stále uplatňuje tieto moderné prístupy. Ak sú u nich technológie nejak zapracované, tak skôr nedostatočne a len tak okrajovo. Počítačová gramotnosť a zručnosť je veľmi dôležitá a nemôžeme deti od technológií odpojiť.
Čo by to spôsobilo?
No jedine to, že by vzrástla ich potreba a záujem. Zákaz nie je riešenie. Kdekoľvek by si dieťa sadlo k počítaču alebo telke u kamaráta, bolo by fascinované technológiami a malo by nezastaviteľnú potrebu si ju naplniť.
Takže dôležitá je miera?
Miera je to najdôležitejšie. Pre deti sú technológie 90 percent o zábave – hry, videá, filmy, pesničky. Len 10 percent pre nich predstavujú rozvoj ich zručnosti. Keď sa ich pýtam, čo je ich práca, tak je to učenie. Dospelí to majú väčšinou naopak. Väčšiu časť zaberá na počítači práca. Tento nepomer je veľmi zlý a musíme tu dvíhať čas učenia a znížiť bohapusté hranie a zábavu. Internet je aj múdrosť, zaujímavosť, sú tam informácie, fyzikálne pokusy, všetko, čo potrebujeme vedieť. Veľakrát sa môže dieťa doma naučiť viac, ak si sadne k internetu, ako deti v triede. Nemali by sme zakazovať, ale dať deťom technológie a dať im know-how, ako by ich mali využívať vo svoj prospech. To ich učiť.
Rodičia majú často problém s mierou, ako ju deťom nastavovať, koľko by mohli tráviť na internete zábavou. Neraz sú deti aj agresívne, ak im rodič technológie berie. Čo s tým?
Všetko je o nastavení pravidiel. Ak mám doma pravidlo, že môže byť dieťa pol hodinu denne na internete a zabávať sa tam, tak potom musíme nastaviť budík na tablete, telefóne a to dá signál dieťaťu, že jeho čas vypršal. Po tejto pol hodine akceptujem iba to, že si dieťa niečo uloží a vypne to. Nič viac. Akonáhle je pri vypínaní krik, tak treba dieťaťu na druhý deň odobrať 5 minút. Ak to bude v poriadku, môže ich mať späť. Dieťa tak veľmi ľahko pochopí, že vrieskaním váš názor nezmení a krik sa stane jeho nevýhoda. Ďalšia vec je to, že ak dáte dieťaťu možnosť iného programu, neverím, že si nevyberie ísť s vami hrať futbal alebo hrať nejakú spoločenskú hru.
Je v poriadku, že deti si okamžite, ak majú niekde voľnú chvíľu, vyberajú telefón či tablet?
Pre nich je to hračka. Toto musíme pochopiť. Často sú na tabletoch, keď sa presúvajú, niekde čakajú, doma si ich nikto nevšíma a pod. Maminiek sa vždy pýtam, či by dieťaťu trhali z rúk vláčik. Dieťa, keď je malé, nevidí rozdiel. Nevie, že je to zlé. Na druhú stranu sa nemôžeme naozaj k tomu stavať, že tie technológie sú zlé. Aj počítačové hry majú svoje benefity. Vždy je to však o správnej miere. Ak ju presiahneme a dieťa začne mať prejavy závislosti, mali by sme s tým ihneď niečo robiť.
Ako má rodič vedieť, kedy už hovoríme o prejavoch závislosti?
Všetko sa točí okolo technológií. Dieťa nechce spať, jesť, chce byť len na tablete a pod. Úplne sa trasie a je agresívne, ak mu to vypíname. Vtedy sme na tom naozaj zle. Dieťa musí vedieť, že mu to dovolíme aj zajtra. Pozná pravidlá a to je preň upokojujúce. Nemusí neustále žobrať, kričať, ani sa vyhrážať.
Kedysi maminka bez problémov nakúpila v potravinách s batoľaťom. Dnes bežne vidíte, že dovtedy kričí z kočíka, kým mu mama nedá svoj telefón. V tomto veku sa to nedá asi úplne pokladať za neškodnú hračku ako vláčik. Mnohé mamy sú z toho nešťastné, ale čo s tým?
Mamičky si ich na to samé naučili. Technológie sú pre batoľatá fascinujúce. To je prirodzené. My mu ten telefón pár krát dáme a myslíme si, že inokedy to už neurobíme. To nie je pravda. Problém je, že mu nevieme vysvetliť, že to nie je hračka a je to telefón. Maminka s ním síce pracuje, ale dieťatko sa na ňom hrá. Odvtedy je to preň hračka. Nemáme tam žiadnu platformu racionálneho uvažovania. Dieťa je v tom veku riadené emóciami. Ide o to, že ak rodič pár krát na ten cirkus ustúpi, dieťa pri najbližšej príležitosti iba zvýši kadenciu zvuku, aby dostalo to, čo chce. Rodič nesmie naučiť dieťa na svoj telefón, pretože ten máme non-stop pri sebe a dieťa to vidí. Ak mu chceme telefón dávať, tak by sme mu mali zabezpečiť jeho vlastný. Nejaký starý telefón, ktorý bude len jeho. Jeho používanie by malo byť tiež obmedzené na priestor a čas. Potom mu to vieme ľahšie odobrať, alebo povedať, že ho nemáme. Musíme tiež vymyslieť, čo chceme, aby tak malé dieťa na tablete robilo. Niektoré si pozerajú napr. iba fotky rodiny. Dieťatko si listuje fotky akoby malo klasický fotoalbum. Mnohé si na tom pozerajú posediačky Spievankovo. Myslím si, že takéto detičky by napr. mali pri tom stáť a hýbať sa. Malé deti chcú prirodzene tancovať. Nemusia byť do toho zapozerané a držať tablet v rukách. Rodič musí zodpovedne vybrať, čo tu bude jeho dieťa robiť. Sú napr. detské kanály, ktoré sú pre nás spomalené, ale pre dieťa sú dostatočne rýchle. Keď mu vyberiete, čo je rozvíjajúce, tak to má pre dieťa význam. Nesmie to vyzerať tak, že rodič mu tablet strčí do ruky, dieťa tam čosi nakliká a rodič netuší, čo tam robí.
Do akého veku by mal mať rodič pod kontrolou, čo na technológiách dieťa robí?
Ja si myslím, že navždy. S deťmi okolo 8-12 rokov, ktoré najviac hrajú hry, sa musíme dohodnúť, že bez nášho vedomia nič nesťahujú. Mnohé deti sa všelikde registrujú, aby mohli hry hrať a toto musí schvaľovať rodič. Od 12 rokov výrazne kontrola slabne. Deti sa oháňajú súkromím. Keď však ich dieťa šikanuje iné, kto je za to zodpovedný? Do 15 rokov je to rodič. Sú zodpovední za to, čo robia v ich byte za zavretými dverami, ak napr. šikanujú niekoho iného. Detské súkromie má svoje limity.
Ako teda kontrolovať staršie deti?
Musíme im veriť, ale občas by sme si mali sadnúť k ich technológiám, sociálnym sieťam a prejsť si, čo tam uverejňujú, ako sa tam vyjadrujú, mali by sme poznať všetky ich heslá. Kontrola by mala byť do 15 rokov samozrejmosť. Ak vás zaujíma, prečo by sme to mali robiť, tak napr. každé druhé dievča má na sociálnej sieti polonahú fotku, ktorú by mame neukázalo. Chlapci tam majú zase hocijaké osobné údaje, lebo sú naivní. Hocikomu ich dajú, pošlú. Deti sú naivné primerane svojmu veku. Ľudia ako Jobs povedali, že technológie nevymýšľali pre deti a keď sa ho pýtali, či jeho deti majú nejaké technologické hračky, tak povedal, že nemajú žiadne. Vymýšľame produkty pre dospelých a dieťa ich nie je schopné do detailov pochopiť. Strážime im jedlo? Nedáme im hamburgery, pukance kedykoľvek. Prečo nám je jedno, ako vyzerá ich virtuálny svet? Aj ten zásadne vplýva na ich zdravie.
Aké zásady by mali rodičia okrem pevne stanoveného času dodržiavať?
Dieťa by nemalo nič samé sťahovať. Rodič by mal vedieť, aké hry jeho dieťa hrá. Najnovšie pravidlá hovoria, že dieťa do 10 rokov nemajú byť pripojené na internet, ak nie je pri nich dospelá osoba. Môže sa dostať naozaj kamkoľvek. Na internete je veľa nevhodného obsahu.
Dodržiavajú deti na internete dohodnuté pravidlá, ak im ich povieme?
To je ťažké. Ony aj vedia, že nemajú poslať nikomu svoje číslo, adresu, hovoriť s cudzími, ale robia to. Je to celé o ich príjemnej a milej detskej naivite.
Viacerí rodičia sa priznali, že na Facebook deťom chodiť nedovoľujú. Kvôli väčšej bezpečnosti volia Viber. Je to lepší variant?
Mám teraz čerstvú skúsenosť s Viberom. Deti si tam vytvoria skupiny na domáce úlohy a píšu si tam, ale to sa zvrhne. Je víkend a pripojených je 25 detí. Ak každý z nich napíše 5 správ, koľko príde každému dieťaťu správ? Dostávame sa do chaosu, že takéto dieťa dostane cez víkend 400 správ a stále len číta. Navyše sú to úplné nezmysly, nič, čo potrebuje k štúdiu. Neuvedomujú si, že to musia čítať všetci. Mám rodičov, čo sa už proti tomu výrazne postavili. V opačnom prípade je dieťa stále atakované pípajúcimi správami. Otravuje ich to non-stop. Tí admini skupín nepremyslene pripájajú k iným skupinám a to kvantum informácií narastá aj na Viberi. Dnes chcú byť všetci administrátori. Všetci chcú veci riadiť, byť šéfmi. Nechcú byť len blogeri, youtuberi, ale najnovšie už aj administrátori. Tí rozhodujú, kto tam bude, aká bude fotka skupiny a pod. Cítia sa dôležití.
Sú deti rovnakými ľuďmi na internete a v bežnom živote?
Ich morálka sa na internete mení. Klamú už pri tom, že zakliknú, že majú 15 rokov, aby sa niekde registrovali. Je to však rovnaké klamstvo, ako keď niekomu do očí povedia, že majú 15 rokov. Ony to ale chápu ako iný svet, kde sa môže všetko. A to nehovorím, ako vystupujú v diskusiách, aké slová tam používajú, prezentujú názory.
Čo také negatívne vyhľadávajú deti na nete, čo by mali rodičia vedieť?
Najproblémovejšie sú stránky plné agresie, také kde je veľa reklám, súťaží, sexuálno-pornografického obsahu. Školy majú erotické stránky blokované, no deti sa k tomu aj tak dostanú. Nedávno sme riešili na jednej škole, že dieťa donieslo u tretiakov pornografické video v mobile do školy. Ukazovalo ho spolužiakom. Mnohých to silne traumatizovalo.
Ako sa s tým vyrovnajú deti, ktoré tomu, čo vidia, vôbec nerozumejú? Čo to spôsobí v ich mysli?
Ja to vysvetľujem na jednoduchom príklade: „Skúste nemyslieť na čiernu mačku!“ Ten obraz čiernej mačky už v hlave raz máme, hoci som povedala, aby sme na ňu nemysleli. To sa presne stane aj u detí. Neustále sa im ten obraz v hlave vracia. Navyše deti to často nepovedia nikomu, lebo vedia, že urobili niečo zlé. Potom im však nevieme pomôcť. Musia v takýchto prípadoch dostať informácie od človeka, ktorému dôverujú.
Siahajú deti na internete po obrazoch o sexe alebo si prezerajú nahé ľudské telo?
Zvedavosť deti k takémuto obsahu prirodzene privedie. Rodičia sú naivní, keď si myslia, že ich deti určite nie. Až 64 percent 13-15-ročných detí sa nám priznalo, že niečo také už hľadali a našli. Vždy je to tak, že tú hranicu, ktorú im my rysujeme, deti jednoducho prekročia. Ja vždy hovorím deťom, že ak raz samy túto hranicu prekročia, budú to ony, kto s tým bude musieť žiť a vyrovnať sa s tým. Ak raz prekročia napr. hranicu sexuálneho života, tak to už proste nejde vrátiť späť. Príprava je tu veľmi dôležitá. Ak prídeme na to, že také veci dieťa vyhľadáva, mali by sme začať diskutovať, aj keď sa bude brániť. Treba im povedať, že sme tu na to, aby sme im dali reálne informácie. S týmito témami treba začať postupne od mala, nie až v puberte. To už je neskoro.
Ako je to s deťmi na sociálnych sieťach? Máme nejaké štatistiky, koľko slovenských detí je napr. na Facebooku alebo Youtube?
Každé druhé dieťa do 10 rokov a každé druhé nad 12 rokov je na sociálnej sieti. Vekový limit tu je pritom 13 rokov. Rodičia, súrodenci, ktokoľvek im založí konto.
Čítate si niektoré detské diskusie na sociálnych sieťach? Ako reagujú deti na absolútnu slobodu slova a anonymitu?
Stane sa, že sú ako úplne iné osobnosti. Chcú za každú cenu šokovať. Použijú tam slová, ktoré by nikdy nevypustili z úst a určite nie pred rodičmi, ale internet to znesie. Za 3 lajky navyše urobia čokoľvek. Robia zo seba niečo, čím nie sú. Chcú pozornosť, moc a dominanciu. Nevnímajú, ako je to ohrozujúce.
Je kyberšikana teraz častá?
Je toho teraz naozaj veľmi veľa. Patrí sem aj sociálna izolácia. Vytvoria napr. dieťaťu fiktívny profil, kde na neho nadávajú, vytvoria mu zosmiešňujúcu fotku, video a pod. Deti dnes niekoho sociálne zastrašia, odizolujú ho, ublížia mu a tvária sa, že to nič nie je. Má to prekonať otriasť sa a ísť ďalej. Ale to nie je také jednoduché. Ak by to urobili im, aj pre nich by to bolo ťažké. Tým, že je to verejné, je to násobne horšie. Mala som chlapca, ktorého prihlásili na porno stránku a nevedeli sme to stiahnuť. Deti mu tam dali reálne údaje. Viete si to predstaviť? Často deti zo zábavy iných zosmiešňujú, zastrašujú, kradnú profily, stáva sa, že prenasledujú niekoho na sociálnych sieťach. V reálnom živote by tieto veci neurobili, no cez internet áno. V skutočnosti by boli konfrontovaní ich smútkom, sklamaním, emóciami. Online im je to jedno. Tu sa tomu vyhnú, ako ublížia. Deti spolu napr. chatujú, potom niekoho len tak zo skupiny vyhodia, že je trápny. Robia si tieto veci veľmi bezohľadne a tvrdo. Deti, ktoré sú bežne v pohode, vedia byť na internete veľmi kruté. Nepociťujú výčitky, krivdu, tlak, nič. Nevidia emóciu, preto majú pocit, že ten druhý sa s tým má vyrovnať a ony majú právo mu povedať, čo si myslia. Ak to má povedať z očí do očí, vidí, čo ten druhý prežíva a neurobí to. Prípadne na to pôjde inak. Ak sú to len písané slová, sú oveľa otvorenejší, priamejší a tvrdší.
Znamená to, že sú dnes deti menej empatické?
V tínedžerskom veku majú patent na rozum a kritický postoj k všetkému a všetkým i právo na informácie. Ale aj mnohí rodičia mi to povedia, že ich deti majú právo písať tam, čo chcú. Naozaj? Nevadí, že to niekomu ubližuje, že sa niekto pomaly pokúsi kvôli tomu o samovraždu? Celá spoločnosť sa postavila do pozície, že môžeme vykrikovať, čo chceme. Ak niekomu ublížia, tvária sa prekvapene a že to je ich problém. Lebo ony majú právo povedať, čo chcú. Nie sú schopní sa pozrieť na to z druhej strany. Kedysi to boli hádky, vykričali si veci do tváre. Dnes je to tak, že na druhej strane je obeť, ktorá sa nevie brániť. Alebo sa bráni a tá pomsta je ešte krutejšia.
Čo si myslíte o fenoméne youtuberov, ktorých sledujú milióny detí po celom svete? Aký vplyv majú na dnešné deti?
Všetky deti chcú byť teraz YouTuberi. Nemajú však nápad, ako to robiť a čím sa presadiť a ukázať. Neučíme ich, že sa musia chváliť, v čom sú dobrí, čo dokážu. Mali by šokovať svojou šikovnosťou a nie hlúposťami. Musia si uvedomiť, že to musí byť postavené na ich osobnosti, jedinečnosti, nejakom dare slova, čo viem iné ako ostatní. Deti hľadajú a nachádzajú rôznorodé vzory. Neznamená to, že budú ako oni, ale hľadajú svoje cesty. Navyše tu rodič mnohokrát ani netuší, že dieťa sa doma natáča a niekam to zverejní. To sú bežné prípady.
Ako sa pozeráte na najsledovanejších youtuberov sveta, ktorí vo svojich videách hrajú počítačové hry a deti ich pri tom sledujú. Zdá sa vám to v poriadku?
Všetci rodičia krútime nad tým hlavou, prečo si dieťa radšej tú hru nezahrá samé. Tie ich komentáre sú hrozné, ja zvuk u nás zakazujem. Hľadajú tam však nejaké skratky, čo im môžu pomôcť, ale tá kulisa je nevhodná. Ak by sa tam iba niečo učili, je to v poriadku, ale nerozumiem, prečo tam musia nadávať, ak vedia, že ich sledujú deti od 6-10 rokov. Deti si týmto sledovaním hier vyberajú jednoduchšiu cestu. Hrať hru, je tá ťažšia, lebo musia hľadať svoje vlastné riešenia. Idú akoby presne podľa návodu. Kopírujú len vzor niekoho iného. To nemá logiku.
