Jedna učiteľka matematiky základnej školy mala počas rokov strávených na škole krásny zvyk. Celý život v piatky, skôr ako deti odišli domov, robila s nimi stále tú istú aktivitu. Rozdala deťom kúsky papiera a požiadala ich, aby naň napísali štyri mená detí, s ktorými by rady sedeli nasledujúci týždeň. Deti vedeli, že toto ich želanie môže, ale aj nemusí byť splnené, no napriek tomu to vždy rady a ochotne vyplnili. Poprosila tiež svoje deti, aby nominovali jedného spolužiaka, ktorý bol v ten týždeň výnimočným žiakom ich triedy. Deti vždy hlasovali tajne, a po vyplnení svoje lístky odovzdali učiteľke.
A každé jedno poobedie, keď deti odišli domov, sedela učiteľka sama v triede, hľadela na tieto kúsky papiera a študovala ich. Hľadala dôležitý vzorec.
Koho si v triede nikto nevybral, aby s ním sedel?
Kto nevedel, koho si vybrať na spoločné sedenie?
Kto nikdy nebol označený ako dostatočne výnimočný, aby bol nominovaný na „hrdinu triedy“?
Kto mal milión priateľov minulý týždeň a dnes žiadneho?
Možno vás to prekvapilo rovnako ako mňa. Táto učiteľka si nechcela uľahčiť nový zasadací poriadok, ale hľadala kľúč k čomusi inému. Hľadala deti, ktoré bojujú s tým, aby zapadli medzi ostatných. Dokázala určiť tie deti, ktoré zlyhávajú v sociálnom živote triedy. Objavila tie deti, ktoré sú obdarené, no ich spolužiaci to zatiaľ nespozorovali. Vedela určiť, komu je v triede ubližované, a kto zase ubližuje druhým.
Toto je asi tá najúžasnejšia stratégia, o akej som kedy počula, aby si učiteľka dokázala udržať o vzťahoch vo svojej triede dokonalý prehľad. Tak ľahko a jednoducho sa dokázala dostať do sŕdc svojich detí bez toho, aby niekomu ublížila, alebo sa niekoho dotkla. Je to akoby ste hľadali zakopaný poklad, ktorým sú vlastne tí maličkí, ktorí potrebujú pomoc dospelých a nevedia si rady. Každý učiteľ vie, že tie zlé veci sa dejú vždy za jeho chrbtom a deti, ktorým a ubližuje, sú zväčša tiché a príliš vystrašené, aby sa o tieto svoje pocity delili. Podľa nej dôležitá pravda vychádzala na povrch bezpečne a tajne práve na týchto drobných kúskoch papiera.
Táto učiteľka bola presvedčená, že všetko násilie okolo nás sa začína diať práve preto, že STRATÍME SPOJENIE. Všetko vonkajšie násilie začína vnútornou samotou. Pozorovala, že toto poznanie, ktoré si deti neuvedomovali, môže všetkým výrazne pomáhať. Jej rozhodnutie bojovať proti násiliu medzi deťmi dostatočne skoro, a bez prestania, študovaním malých papierikov v opustenej triede, bolo v skutočnosti rozhodnutím zachraňovať malé detské životy. Nedopustila, aby stratila prehľad o vzťahoch vo svojej triede, aby nechala nejaké dieťa padnúť úplne na dno.
Táto matematikárka sa naučila jednu zaujímavú vec: VŠETKO MÁ SVOJ VZOREC. Dokonca aj láska, spolupatričnosť či samota majú svoj vzorec. Pochopila ho vďaka papierikom, ktoré každý piatok v tichosti študovala. Dôležité je však to, čo urobíme, ak na tento vzorec a jeho riešenie prídeme. Ona vďaka tomuto poznaniu pretŕhala kódy smerujúce k hlbokej samote a smútku niektorých detí. Pomáhala deťom, ktoré to potrebovali. Bola to pre ňu matematika, ktorú mala tak rada.
Dnes je už táto učiteľka na dôchodku, no jej metóda si zaslúži nielen obdiv, ale i svojich podporovateľov. Zaslúži si, aby boli v školách noví záchrancovia detských životov. Bojovníci, ktorým záleží, aby žiadne dieťa nebolo opustené či trpelo. Väčšine rodičov nezáleží, aké výsledky majú deti v testoch, ale že z nich učitelia vychovávajú statočných, láskavých a rozvážnych ľudí.
Ďakujeme učiteľom, ktorí dobrovoľne denne zachraňujú detské životy!
