V dnešnej dobe sa často hovorí o šikane v detských kolektívoch na základných či stredných školách. To, čo si kedysi deti riešili samostatne, dnes musia riešiť učitelia a poľahky sú nútení to nazvať šikanou. Takmer každý pozná jej základnú definíciu, na ktorú sa dá napasovať aj detské konanie, ktoré s úmyselným ubližovaním nemá nič spoločné. Je preto veľmi dôležité, aby nielen rodičia, ale aj učitelia, chápali, kde sú hranice konania, ktoré môžeme označovať v detskom kolektíve za šikanu a pristupovali k obom stranám citlivo.
Špeciálna pedagogička Ronit Baras sa špecializuje na rozvoj emocionálnej inteligencie. Venuje sa eliminovaniu, resp. odstráneniu diskriminácie, posudzovania a zosmiešňovania medzi deťmi. Definovala niekoľko prípadov, ktoré nemožno podľa nej pokladať za šikanovanie, hoci sa tak bežne v praxi deje. O aké prípady sa môže jednať?
1. Ak dieťa nemá niekoho rado
Je úplne prirodzené, že deti nemajú rady každého, koho v živote stretnú, a každý im jednoducho nie je sympatický. Rovnako to cítime i my dospelí, a je preto pokrytecké očakávať iné konanie a myslenie od malého dieťaťa. Nie vždy vieme vysvetliť, prečo niekoho nemáme radi, prečo nám nesedí. Pre dieťa to musí byť ešte o niečo ťažšie, pretože vysvetliť takúto vec, môže byť preň priam nemožné. Ak to tak však svojím fyzickým odstupom alebo i slovne vyjadrí, nemožno takéto správanie pokladať za šikanu.
Aj my dospelí môžeme napríklad kolegu pokladať za „otravného“ a nechceme s ním tráviť v práci všetky svoje obedy a po práci si s ním dávať kávu a rozoberať svoje súkromie. Máme dvoch najbližších kolegov, s ktorými svoj voľný čas chceme využiť podľa vlastných predstáv a v kancelárii je predsa ďalších 20 ľudí. Prirodzene teda jeho spoločnosť nevyhľadávame. Ak on našu neustále áno, určite by sme mu to s ohľadom na svoju povahu skôr či neskôr dali najavo. Rovnako je to i u detí. Môžeme od nich požadovať, aby sa správali úctivo jeden voči druhému, nedokážeme im však vnútiť, aby mali niekoho rady. Paradoxne sa to v školách deje a s takouto požiadavkou sa bežne v triedach od učiteľov stretnete. Aj pri posudzovaní takýchto prípadov by učitelia i rodičia mali brať ohľad na to, že je rozdiel mať niekoho rád a správať sa k nemu úctivo.
2. Ak je niekto vyčlenený
Tento prípad je opäť podľa Ronit Baras úplne prirodzeným konaním človeka. Úplne prirodzene sa obklopujeme ľuďmi, ktorí sú nám blízki a nedokážeme si vytvárať priateľstvá s každým. Je preto normálne, ak sa chcú deti hrať s najlepšími kamarátmi a vôbec si nevšímajú ostatné deti, alebo na svoju narodeninovú oslavu pozvú iba najbližších priateľov. Jednoducho zahrnú svojich kamarátov do svojich obľúbených aktivít a zvyšok vylúčia.
Často sa však dnes v školách môžeme stretnúť s tým, že slovo „vylúčený“ je považované okamžite za šikanovanie a deti, ktoré sa správajú len podľa toho, ako sa s kým cítia, označujeme za „problémové.“ Hoci by deti mali byť priateľské ku každému, je nereálne od nich očakávať, že budú blízkymi priateľmi s každým, koho spoznajú.
Je tiež normálne, že dieťa nebude pozvané na každú oslavu či udalosť. Budú chvíle, kedy jednoducho bude chýbať na zozname pozvaných hostí tak, ako sa to deje aj v dospelosti. Nie každý, koho denne alebo občas stretávame, je povinný nás pozvať na svoju súkromnú akciu.
Nemôžeme donútiť dieťa, ktoré sa chce hrať IBA s vybraným dieťaťom, aby sa s ním hrávalo. Takto to v živote predsa nefunguje ani medzi dospelými. Niekto chce byť váš najbližší priateľ za každú cenu, no vy o to nestojíte. Vyškrtnete svojich najlepších priateľov zo svojho zoznamu a budete tráviť čas s ním, lebo ON na tom neoblomne trvá? Určite nie. Nemôžeme teda očakávať, že to malé deti dobrovoľne urobia.
3. Ak do niekoho nechtiac buchnete
Je známe, že malé deti sa hašteria, dohadujú i bijú. Pravdupovediac, konflikt je úplne prirodzená súčasť dospievania. Podstatné je, aby deti postupne spoznali, ako riešiť konflikty v mieri a s rešpektom voči druhým. Bitka alebo nesúhlas ešte neznamená šikanovanie. Pamätajte, že vždy ide pri šikanovaní o opakovanú prevahu sily.
Dokonca aj náhodné identické buchnutie do druhého býva deťmi často prezentované úplne odlišne. Podľa ich nálady. Ak má dieťa dobrý deň, zasmeje sa na tom a po chvíli na tento akt zabudne. Ak má deň zlý, okamžite to označí za úmyselné udretie.
Obzvlášť pri športe dochádza k takýmto nehodám a hádkam, či sa jednalo o úmyselné alebo neúmyselné konanie. Hlavne pri športe je dôležité konflikt nestupňovať, pretože v drvivej väčšine prípadov vôbec nejde o akt šikanovania.
4. Chcieť od detí, aby sa hrali určitým spôsobom
Všetky deti sa v určitom momente chcú hrať podľa vlastných „pravidiel.“ Ich priateľom sa môžu zdať panovační, no deti sa stále iba učia, ako sa hrať fér. A aj to, ak to nerobia, hoci vedia, že by svoj prístup mali zmeniť, nesie svoje následky. Deti sa deťom, ktoré sa nehrajú fér, samy začnú vyhýbať.
Deti, ktorým sa nepáči, že sa majú hrať iba podľa pravidiel toho druhého, taktiež treba upozorniť, že to druhej strane musia dať jasne najavo. Napríklad: „OK, teraz sa môžeme hrať takto, ale potom sa budeme hrať podľa mňa.“
Pamätajte, že ak sa nejaké dieťa dožaduje, aby sa hrali podľa jeho pravidiel, nie je to šikanovanie. Každé dieťa sa chce hrať podľa tých vlastných. Rozdiel je v tom, že vie ostatných presvedčiť. Problém nastáva vtedy, ak začne byť takéto dieťa agresívne, ak s ním druhé dieťa nesúhlasí. Vtedy už možno hovoriť o šikanovaní.
5. Ak o niekom dieťa povie vtip
Zabávanie sa na druhých ľuďoch je pre nich málokedy zábavné, ale hranica medzi zmyslom pre humor a robením si posmechu z niekoho iného, je veľmi krehká. Je preto dôležité upozorňovať deti, že vtipy, ktoré hovoria, môžu druhých zahanbiť alebo zraniť. Napriek tomu sa tento akt považuje za šikanovanie až vtedy, ak dochádza k zámernej opakovanej snahe niekomu touto formou ublížiť. O šikanovanie sa jedná napríklad v prípade šírenia klebiet, používania urážlivých prezývok alebo vyhrážania sa.
6. Ak s niekým dieťa nesúhlasí
Hádky sú iba prejavom nesúhlasu jedného s druhým. Je prirodzené, že deti majú rozdielne názory a záujmy a nesúhlasia s rovnakým pohľadom či riešením veci. A navyše je dobré, ak svoje názory vyjadria. Hádka samotná NIE je aktom šikany, hoci sa tak mnohí domnievajú. Je pravdou, že hádky sa na šikanovanie zmeniť môžu a to v prípade, že chce niekto hádku za každú cenu vyhrať a prestane argumentovať, ale začne používať urážky alebo dôverné informácie, ktoré môžu druhú stranu zaskočiť, znemožniť a pod. len aby hádku vyhral. Je preto veľmi dôležité rozlišovať medzi štandardnou hádkou a šikanovaním počas hádky.
7. Vyjadruje nepríjemné myšlienky a pocity k iným deťom
Obzvlášť deti v základnej škole sú veľmi otvorené vysloviť úprimne svoje myšlienky a názory. Pre niektoré deti to nemusí byť príjemné, ak počuje od inej osoby, čo si o ňom myslí alebo voči nemu cíti. Aj v tomto prípade treba upozorniť, že nie vždy sa jedná o šikanovanie, ak niekto vyjadrí svoje myšlienky a pocity.
Napr. Malé deti často hovoria pravdu bez toho, aby si uvedomovali dopad svojho konania.
Možno niekedy povedia: „Ó tvoja mama je tučná“ alebo „Dnes máš hrozné tričko.“ Hoci sú to nemilé poznámky a môžu zabolieť, veľmi často pochádzajú práve z prostého čistého detského myslenia a nemožno ich hneď označiť za šikanovanie. Namiesto toho je potrebné, aby zasiahol dospelí a vysvetlil dieťaťu, čo je vhodné a čo nie je. Dospelí tiež môžu dať deťom návod, ako svoje myšlienky vhodnejšie formulovať, aby sme nezranili druhých. Rovnako je potrebné, aby sme učili deti, že ak je deťom niečo nepríjemné, musia to druhej strane povedať bez toho, aby rozpútali hádku alebo naštartovali boj.
8. Ojedinelé akty agresívneho správania, dotieravosti alebo zastrašovania
V definícii šikany je, že sa musí jednať o opakované a zámerné konanie. Šikanovanie je vedomý, opakovaný, nepriateľský akt agresívneho správania jednej osoby alebo skupiny osôb, ktoré chcú zo svojej pozície uškodiť druhému alebo získať či potvrdiť si svoju moc. Preto čokoľvek, čo sa stane RAZ nie je šikanou. Rodičia by mali byť pozorní, čo im deti hovoria a či sa veci dejú opakovane, pri akých situáciách a za akým účelom.
Učiť deti, ako byť milými k druhým, je dlhodobý proces, no vďaka vnímavej podpore učiteľov a rodičov to môže byť pre všetkých omnoho ľahšie. Deti sa dokážu stále menej dostávať do situácií, ktoré ich označujú za agresorov a menej detí sa bude cítiť dotknutých a budú vedieť otvorene hovoriť o svojich pocitoch a tom, že sa cítia nekomfortne.
