Je posledný piatkový podvečer pred blížiacim sa Štedrým dňom. Sedím v aute a šoférujem do bratislavského Lamača. Všade počuť trúbenie áut, lebo bratislavská doprava zase raz práve skolabovala. O chvíľu sa mám stretnúť s dvoma stredoškoláčkami, ktoré dnes vianočné starosti neriešia. Našli si čas na to, aby mi povedali niečo, čo je pre ne veľmi dôležité - že školu môžu mať deti úprimne rady. Nielen jej časť ako spolužiakov alebo nejaký predmet či vybraného učiteľa, ale školu ako takú. Celú.
Prvé absolventky základnej školy Montessori na Slovensku Pavla Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová tento pocit zažili. Sloboda, ktorej sa im za celé tie roky v škole dostalo, ich naučila vzdelávanie milovať.
Cestou na stretnutie som premýšľala, čo sa asi tak od dievčat dozviem. Čakala som, že sa priznajú k prvým problémom, ako bez ťažkostí nedokázali nadviazať na iný systém výuky a absolvovali doučovanie za doučovaním. Opak bol však pravdou. Tereza a Pavla sa v ich nových školách uchytili bez akýchkoľvek problémov. Aj preto dnes bez pochybností zhodne tvrdia, že montessori škola nebola v žiadnom prípade omyl. Práve naopak.
Vy ste obe čerstvé absolventky Súkromnej základnej školy s materskou školou Marie Montessori v Bratislave, kde ste chodili ešte aj do škôlky. Dnes chodíte na nové stredné školy, ktoré s montessori systémom nemajú nič spoločné. Je to pre vás veľká zmena po toľkých rokoch?
Pavla: Ja teraz chodím na Bilingválne gymnázium C.S.Lewisa. Je to na novej škole síce iné, ale nie je to klasická štátna škola, na akú ste zvyknutí. Máme vyučovanie rozdelené na jednotlivé hodiny, robíme tu tiež rôzne aktivity, ale anglickým učiteľom napríklad tykáme. Sú tu určite veci, ktoré na klasickej strednej škole nenájdete. Ja som tu veľmi spokojná.
Tereza: Ja som nastúpila na francúzske Bilingválne gymnázium Metodova.
Niektoré veci sa mi tu úplne nepozdávajú, ako to tam funguje, ale dá sa tomu prisposobit. Celkovo je to dobrá škola a som rada, že som tam.
Ak by som to však mala porovnať, tak do montessori školy som sa tešila, nemala som pocit, že sa tam učím. Bola tam proste sranda. Chcela som písať testy, učiť sa. Neraz som dokonca mamu prosila, aby ma pustila do školy, aj keď som bola chorá. Teraz už taká iniciatívna nie som, aby sme si napísali test. Rozdiel je určite aj v tom, že dnes za to dostávam známky. Vtedy som vedela, ktorú časť učiva viem a čo neviem, a to bolo pre mňa podstatné. Nie tá známka.
Ako presne vyzeralo hodnotenie v montessori škole?
Pavla: Nepísali sme testy, ale previerky. Ako feedback sme dostávali slovné hodnotenie.
Tereza: Vďaka tomu sme dostali spätnú väzbu, čo nám nejde, aká časť učiva a to, čo sme nevedeli, sme sa jednoducho bez stresu doučili.
Pavla: Vysvedčenie sme napríklad dostávali podobne bez známky. Bývalo iba slovné. Bol to opis, čo sme v tom roku robili a čo mi išlo, kde mám rezervy. Podľa mňa to bolo veľmi dobré.
Dnes tento rozdiel vidím na spolužiakoch, ktorí boli na známkovanie zvyknutí. Stále sa pýtajú, či sa nejaká aktivita hodnotí známkami. Podľa toho sa následne aj snažia alebo nesnažia. To vnímam ako choré, čo som im už neraz i povedala.
Mám pocit, že aj samotní učitelia dokonca nevedia oddeliť pri známkovaní osobu. Majú zlý pocit, ak majú dať žiakovi päťku. Dávajú ich, ale necítia sa pri tom dobre. No to nie je podľa mňa nič osobné. Nemali by to tak brať. Nehodnotia predsa toho človeka, ale ten konkrétny výkon.
Známky sú neprehľadné a pre mňa osobne nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Pri slovnom hodnotení viete vyhodnotiť, čo vám nejde, čo treba zlepšiť a pod.
Tereza: Test je pre mňa spätná väzba o tom, čo viem a čo by som sa mala doučiť.
Ako ste napríklad dopadli v Testovaní 9?
Tereza: My sme boli v ten rok v rámci tretieho trojročia len štyria deviataci, ale dopadli sme veľmi dobre.
Pavla: 95,5% žiakov bolo horších v testovaní ako my. Takže naozaj dobre. Robili sme dávnejšie aj KOMPARO testy všeobecných študijných predpokladov, a to nám najviac išlo ako triede. Mali sme tesne pod 100%. Boli sme vlastne prví na Slovensku zo všetkých zúčastnených škôl. To, čo si myslím, že nám hlavne táto škola dala, je naozaj dobrý všeobecný rozhľad.
Prijímacie pohovory na stredné školy boli pre vás náročné?
Pavla: Nie. U nás brali 90 ľudí.
Tereza: U mňa brali 60. A dostali sme sa tam ľavou zadnou.
Museli ste sa na prijímacie pohovory nejak špeciálne pripravovať?
Tereza: Veľa mojich kamarátov chodilo na rôzne doučovania. Aj mamine kolegyne spomínali, ako ich deti chodia po škole na doučovania. Mama pomaly aj zneistela a pýtala sa ma: „Nechcela by si sa aj ty už začať nejak pripravovať na tie prijímačky?“ Pozerala som si sama trochu veci, čo mi neboli úplne jasné, ale nič také, že by som chodila na nejaké doučovania. Z matiky sme si napr. robili v škole staré monitory, ale nejakú extra prípravu som neriešila.
Pavla: Ja to isté. 20 minút denne som si napr. prechádzala staré príklady z matiky.
Ako fungovali v montessori škole domáce úlohy?
Pavla: Nemávali sme klasické domáce úlohy. Mávali sme iba projekty. Tie sme robievali aj v škole, aj doma.
Tereza: Väčšinu sme sa naučili v škole. Bola nejaká téma a mali sme ju nejak zaujímavo spracovať, a potom naučiť našich spolužiakov. Vyberali sme si, čo nás v rámci tej témy zaujalo.
V montessori škole nie sú deti v triedach podľa veku. Ako presne to funguje?
Pavla: Existujú tu tri trojročia. Keď do školy prídete, ste v prvom trojročí najmladší. Sú tu teda deti v rozmedzí 3 rokov. Napr. v prvom trojročí sú deti od 7-9 rokov. Keď ste tu najmladší, učíte sa od starších, máte ich za vzor. Potom sa to posúva. Vy sa dostávate do ich pozície a pomáhate mladším.
Neskupinkujú sa potom prirodzene deti podľa veku?
Pavla: Vôbec.
Tereza: Určite sa vytvárajú nejaké skupinky, ale to sa všade. Nie je to kvôli veku. Je to dosť pomiešané.
Keď si zoberiete nápor učiva, ktorý prišiel po prechode na nové školy, čo to pre vás znamenalo?
Pavla: Ja som sa musela na začiatku trochu zabehnúť, ale úprimne povedané, na začiatku som sa učila oveľa viac ako teraz. Minulý týždeň som sa napríklad vôbec doma neučila a bolo to bez problémov.
Tereza: Nie je to jednoduché, vzdelávať sa v cudzom jazyku. Ale ja s tým nemám problém. Stačí počúvať na hodine. Základ je určite porozumieť. Keď rozumiem tomu, čo mi hovorí učiteľ, viem si napísať aj poznámky a dokážem sa z toho potom učiť. Stále je mnoho študentov, ktorí sa neviem prečo, či sa hanbia alebo čo, nespýtajú na učivo, aj keď nerozumejú. Ja to napríklad neznášam, keď niečomu nerozumiem. Vždy chcem proste všetko vedieť. Nemám rada, ani keď vynechám školu. Viem, že to potom budem mať ťažšie, ak sa to budem musieť doučiť sama.
Pavla: Ak sa vrátime k tomu nepochopeniu, občas sa mi stáva, že pochopím to, čo učiteľ hovorí, aj keď niektorí spolužiaci ešte nie, a potom im to prekladám do ich reči.
Tereza: Ja som na tom podobne. Keď máme na hodine Francúzsku, ktorá vôbec nehovorí po slovensky, tak ja mnoho krát akoby intuitívne pochopím, čo chce povedať a hovorím to ostatným spolužiakom.
V čom vidíte najväčší rozdiel v montessori systéme výuky a iných škôl?
Pavla: Hlavný rozdiel vidím vo vzťahu učiteľ – žiak a chuti učiteľov učiť.
Tereza: Úžasné bolo, že sme mali veľmi veľa tých praktických štúdií. Podieľali sme sa na chode školy, robili sme si vlastnú záhradku, ktorú sme úplne od základov vybudovali, varievame tu ako žiaci pre spoužiakov z tretieho trojročia. Musíme si v pondelok nakúpiť potraviny, a potom podľa nejakého receptu uvariť pre všetkých. Tie jedlá bývajú naozaj veľmi chutné. Pomáhame mladším pripravovať rôzne programy, besiedky.
A hlavne tie vzťahy s učiteľmi boli naozaj úplne iné. My si píšeme, navštevujeme sa ešte aj dnes, boli sme naozaj priatelia. Tá atmosféra v triede vôbec nebola stresujúca. Stále sme sa na niečom smiali. To ale neznamená, že sme nič popritom nerobili. To nie.
Rozdiel je určite napríklad je aj v tom, ak niekto nastúpi do tohto systému neskôr. Mali sme tu napr. jedného chlapca, ktorý prišiel skúsiť piaty ročník. Nechápal, že aj keď sa smejeme, tak niečo popri tom robíme. On vtedy nerobil nič. Potom aj odišiel. Musíte v tom asi vyrastať, aby ste chápali, že sa učíte pre seba, že škola môže byť aj zábavná.
Pavla: Už len to, že sme sa učili často komfortne na zemi alebo na gauči či vonku. Myslím si, že ak by tento systém, v ktorom sme my vyrastali, teraz nasadili do všetkých tried, mnohí by ho zneužívali. Nedokázali by spojiť vzdelávanie a zábavu.
Tereza: Ja vidím, že iné deti to berú ako katastrofu, keď musia ísť zajtra do školy alebo že sa musia učiť. Toto sme my nikdy nemali. Tá celková atmosféra v škole nás tam ťahala stále.
Čo ste považovali za najťažšie po prechode na strednú školu?
Tereza: To je asi pre každého ťažké, keď ide zo základnej školy na strednú. Dalo sa s tým ale samozrejme vyrovnať.
Pavla: Odísť z tejto školy. To bolo pre mňa to najťažšie. Hoci to hovorím každému, tak to jednoducho bolo.
V testovaní PISA sa Slovensko umiestnilo úplne medzi poslednými krajinami, kde sú deti v školách šťastné. Ak by sa pýtali vás, či ste boli v montessori škole šťastné, ako by znela vaša odpoveď? Čo si myslíte, že robí deti v školách šťastné?
Pavla: Ja som bola určite. Myslím, že najdôležitejší je ten vzťah s učiteľom.
Tereza: Ja som na základnej škole bola šťastná. Tiež si myslím, že kľúčoví sú učitelia. Aj teraz mám takmer všetkých dobrých.
Pavla: Podstatné je, ak učiteľ dokáže byť aj kamarát a zároveň mať rešpekt. S takými učiteľmi sme sa tu stretávali. Neznamenalo to, že keď sme sa spolu zabávali, nebudeme ho počúvať. Ja som chápala ten rozdiel. Akýkoľvek predmet je ľahší a zaujímavejší, ak to učiteľa s nami baví a chce prebudiť náš záujem o ten predmet.
Pri odchode som stretla Terezinu mamu, pani Koreňovú, a tak sa mi navyše naskytla príležitosť zistiť, ako sa s novou nezabehnutou školou zžívala ona ako mama.
Dievčatá spomínali, že viaceré deti z obáv, ako to bude vo vyšších ročníkoch, odišli. Nemali ste niekedy aj Vy nutkanie deti zo školy vziať?
Vziať som zo školy deti nikdy nechcela, ale nejaká nespokojnosť tu v jendom období bola. Bolo to, keď bola Tereza vo štvrtom ročníku. Išlo vtedy skôr o nespokojnosť s manažmentom školy. Pre mňa však barometrom boli vždy moje deti a tie tu boli šťastné. Pre mňa tie roky, čo tu dcéra bola, boli rokmi pokoja v duši. Nech sa dialo čokoľvek, vždy som dôverovala všetkým učiteľom i deťom. To bolo pre mňa ako matku úplne najdôležitejšie.
Nemali ste stres z toho, že deti nemali známky a čo bude potom, keď zo školy odídu?
Nie, ja som bola šťastná a ešte šťastnejšia som bola, že nedostávali úlohy. Umožňovalo nám to tráviť viac času spolu a nemuseli sme po večeroch riešiť kadejaké nervózne veci, že toto ešte neviem, toto ešte treba dorobiť a podobne. Taktiež to deťom umožňovalo robiť množstvo mimoškolských aktivít, keď nemuseli poobede riešiť školu. Ja to vidím ako veľký bonus a prínos pre rodinu, že sa to riešilo v škole. Tie deti boli spokojné samy so sebou. A tiež, že sa našli nielen v tých oblastiach učenia, ale že dokázali nájsť uspokojenie aj v tých praktických cvičeniach. To varenie, pečenie, šitie, výroba stolov, vŕtanie dier, ....Toto napr. syna oveľa viac vnútorne motivovalo, že začal mať väčší záujem aj o samotné učenie.
Odporučili by ste montessori systém rodičom, ktorí o ňom uvažujú?
Jednoznačne. Ja tu mám ešte ďalšie dve deti, takže to hovorí samé za seba. Dopriala by som túto možnosť všetkým deťom, ak by to bolo možné. Viem, ako mnohí rodičia školu ťažko prežívajú, stresujú, s akými učiteľmi sa ich deti stretávajú. Ale aj so samotným systémom, ktorý v určitých prípadoch až vyslovene núti deti k agresivite.
Náš rozhovor skončil, keď už bola vonku číra tma. Škola bola úplne prázdna. Tereza ma v tichu vyprevádzala a nadšene mi ukazovala ešte triedu za triedou, aby som čo najvernejšie pochopila, aké to bolo celé tie roky úžasné. V šatni vytiahla knihu o jej rokoch v montessori škole, ktorú v škole dostala na rozlúčku. Začala listovať a nešťastne na mňa pozrela: „Je toho tak strašne mnoho, čo by som Vám chcela ešte povedať, že by sme tu boli ešte niekoľko hodín.“ Ku každej jednej fotografii sa viazal príbeh a jej úprimný milý úsmev na perách prezrádzal, že každý z nich bol krásny.
