Články: Pre študentov
O projekte

 

Chválite svoje deti za všetko? Nerobte to!

Stanislava Miklovičová
Autor článku
Ilustračná foto: Bigstock
  Ilustračná foto: Bigstock

Zdá sa vám to kruté? Aj mne, aspoň na prvé počutie. Tiež svojim deťom hovorím, aké sú šikovné, úžasné, ako dobre niečo urobili, chválim ich a povzbudzujem. Chcem, aby z nich vyrástli sebavedomé inteligentné bytosti, ktoré budú poznať úspech a jeho cenu. Psychológovia však varujú, že pochvala je dvojsečná zbraň a mali by sme sa ju preto naučiť používať správne.

Forma, akou deti dnes chválime ovplyvní ich ďalší život, pretože ovplyvní ich motiváciu a dosahovanie cieľov. Ak deti chválime nesprávne, budú pre ne pochvaly skôr kontraproduktívne.

Vyzerá to celkom nevinne: dieťa niečo dokáže, my ho za to pochválime. V domnení, že ho tým motivujeme. Áno, motivujeme, k tomu, aby očakávalo ďalšie a ďalšie pochvaly. To ale nie je cieľom žiadneho rodiča, ani učiteľa. Cieľom našej pochvaly je povzbudiť deti, aby pokračovali v niečom pozitívnom a dosahovali pozitívny výsledok. Ak ale dieťa každú chvíľu počúva iba slovíčka "výborne", "si skvelý", "ty si šikovný" a pod. nič konkrétne mu tým nepovieme. Nedozvie sa, čo bolo dobré na tom, čo dokázal,  aby to mohol zopakovať aj nabudúce. Prieskumy ukazujú, že spôsob, akým vyjadrujeme deťom uznanie má veľký dopad na ich vývin. Claudia Mueller a Carol Dweck z Kolumbijskej univerzity zistili, že deti, ktoré boli chválené za svoju inteligenciu namiesto toho, aby bola vyzdvihnutá snaha, ktorú na nejaký výkon vyvinuli, sa časom sami začali sústrediť len na svoje výsledky. Ak sa im niečo nepodarilo, strácali vytrvalosť a radosť z vykonávaného. Zlyhanie si vysvetlili ako svoju neschopnosť (žili v presvedčení, že tú nemožno zmeniť) a v ďalších pokusoch dosahovali slabý výkon. Chváliť deti pre ich inteligenciu je pre ne strašiakom, pretože si následný neúspech vykladajú ako svoju hlúposť."

 

Príliš veľa chvály môže dokonca škodiť. Študenti, ktorí boli zaplavovaní pochvalami rôzneho druhu si pri položených otázkach dávali väčší pozor, svojimi odpoveďami si boli neistí, komplikovanejšie úlohy zvládali s väčšími ťažkosťami a neboli schopní deliť sa o svoje nápady.

Z uvedeného vyplýva, že by sme sa mali vyhnúť chválam v oblastiach, ktoré deti neovládajú a nemajú na ne dosah – inteligencia, fyzická krása, športové alebo umelecké nadanie. Pochvalu treba smerovať do oblastí, v ktorých sa naopak musia angažovať, ukázať zodpovednosť, spoľahlivosť, disciplínu, skúmať, rozhodovať sa. Musíme sa najskôr zamyslieť, prečo to, čo urobili, bolo dobré a pochváliť ich špeciálne za to. „Tak dobre si sa na ten test pripravil", „Bolo úžasné, ako si sa na tom šachu sústredil" či jednoduché „Je skvelé, ako štedro si sa so sestrou podelil."


Najmä u malých detí je pochvala úplne zbytočná. Ak sa im niečo podarí, stačí to vyzdvihnúť. Ak sa vašej ratolesti prvýkrát podarilo vyliezť samotnému po schodíkoch na šmykľavku alebo si zaviazať pekne šnúrky na topánkach, povedzte len „Ty si sám hore vyliezol", „Už si si sám zaviazal šnúrky" a ten víťazoslávny úsmev, ktorý následne uvidíte, vám sám o sebe povie, že pochopil, že ste na neho hrdí.

 

Dôležité pravidlá pochvaly

 

Chváľte proces, nie osobnosť

 

Spôsob, akým dieťa chválime, formuje jeho myseľ a schopnosť napredovať.  Štúdia ukázala, že deti možno rozdeliť do dvoch skupín – s uzavretým resp.  rastúcim myslením. Nositelia uzavretého myslenia veria, že vlastnosti ako inteligencia, charakter a kreativita sú vrodené a nemenné. Inak povedané, je jedno, koľko budú študovať a snažiť sa, stále budú na tej úrovni, ktorá im bola daná. Vo viere, že ich potenciál je jednoducho obmedzený, vyhýbajú sa novým skúsenostiam a nehľadajú ďalšie svoje rezervy.

Na druhej strane deti s rastúcim myslením sú presvedčené, že mozog je sval, ktorý sa zväčšuje a schopnosti sú aktíva získavané prácou a úsilím. Táto skupina detí verí, že to, čo dostali do vienka, musia zveľadovať cez nové a nové výzvy.

 

Experiment Carole Dweck a Claudie Mueller

Vedci zhromaždili dve spomínané skupiny 4-ročných detí. Tie mali za úlohu poskladať puzzle.  Po dokončení, v druhej fáze im ponúkli možnosť poskladať ho znovu alebo skúsiť vyskladať iné, nové. Deti zaradené do skupiny uzavretého myslenia sa uspokojili so známou prvou skladačkou, zatiaľ čo skupina s rastúcim, flexibilným myslením siahla po novej hre, lebo začínať znovu s tým, čo už raz poskladali, im pripadalo nudné. Výsledkom bolo, že deti z druhej skupiny si úspech spojili so snahou byť šikovnejší namiesto toho, aby sa uspokojili s tým, že už šikovní sú.


Chváľte tam, kde je to na mieste

 

Je dokázané, že pochvalu vedia oceniť iba deti do 7 rokov. Staršie deti sú ako dospelí – podozrievavé. Už v dvanástich rokoch hľadajú za oslavnými slovíčkami, kde je skrytý háčik. V tomto veku už totiž zvyčajne chápu, či skutočne niečo dokázali. Napríklad pochvalu od učiteľa si môžu vysvetliť po svojom – ako falošnú útechu, ktorou im chce dodať extra povzbudenie. Tínedžeri už pochopili princíp, že deti, ktoré nadmieru niekto chváli v podstate zaostávajú. Znamením, že sa zlepšujú, bola skôr učiteľova objektívna kritika.

Buďte úprimní. Jedna z najväčších rodičovských či učiteľských chýb je domnienka, že deti nevycítia, čo za našimi chválospevmi stojí. V úmysle povzbudiť ich k lepšiemu výkonu z času na čas preháňame, pričom oni chápu, že v niečom zlyhávajú. Skutočné pochvaly rozdávajme za skutočné úspechy.

 

Chváľte s mierou

 

Chvála môže byť aj demotivujúca. Deti si na ňu vytvárajú imunitu. Vyžadujú si väčšie a väčšie dávky, aby boli spokojné. Akonáhle im prestaneme pod nosom ťahať medové motúziky, strácajú záujem. Jednoducho povedané, prestaneme chváliť, prestane ich maľovanie, skladanie, cvičenie baviť.  Namiesto chvály výkon pozorujme a komentujme. Nezávislý komentár ako „fiha, ty si sa sám obul" alebo „dokázal si to" je hodnotnejší, pretože dieťa spozná, čo muselo urobiť aby niečo vykonalo.  Pozor však na to, aby sme sa neuchýlili k súdeniu či kritike. Ak napr. namaľovalo obrázok s neprimerane veľkými objektami, povedzte mu, čo ste si všimli – „To sú ale veľké oblaky!"

 

Všetko začína a končí motiváciou

Deti sa rodia s prázdnou mysľou, aby mohli objavovať svet okolo. Sú preto prirodzene naplno motivované. Chcú sa zapojiť a reagovať na všetko, čo sa pri nich deje. Veľmi skoro zistia, že ich akcie majú na to určitý dopad a začnú si jednotlivé činnosti spájať (Keď sa dotknem kolotoča na postieľke, začne svietiť. Keď sa rozplačem, príde ku mne mamička). Z tohto objavu majú taký dobrý pocit, že ich to motivuje skúšať ďalej. S novými objavmi získavajú väčšiu istotu a sebestačnosť. Nemotivujú ich odmeny a pochvaly iných, stačí im, keď vidia pozitívne reakcie.

Deti sa dokážu samé motivovať vtedy, keď správne podporujeme ich prirodzenú zvedavosť. Tie, ktoré majú vnútornú sebamotiváciu sú duševne vo väčšej pohode ako tie, ktoré potrebujú k svojej spokojnosti pochvaly iných.

 

Bábätká od narodenia do 18 mesiacov

Novorodenci nepotrebujú viac ako známe prostredie, v ktorom sa môžu usmievať, plakať, mrmlať si a neskôr sa hýbať. Keď sa dokážu otáčať a dočahovať veci okolo seba, je to pre nich prirodzená motivácia aby sa postavili, začali chodiť. Fyzicky aj psychicky. Dopredu ich ženie prirodzená zvedavosť.

 

Deti do 3 rokov

V tomto veku sú už veľmi vnímavé, objavujú koľko sa len dá a už dokážu rozlíšiť ako niečo urobiť aby dosiahli lepší efekt. Prichádza u nich sebauvedomovanie a sebahodnotenie. Trojroční sa nesnažia už  len o dokončenie svojej aktivity,  ale majú aj záujem ju urobiť dobre. Zisťujú, ktoré činnosti sú pre nich ťažké a ktoré naopak urobia ľahko. Keď sa im niečo podarí, sú na seba pyšní. Ak im to naopak nevyšlo,  skúšajú a učia sa ďalej a nehanbia sa.  Pocit hanby majú len vtedy, ak vedia,že úloha bola príliš ľahká. Práve preto je dôležité  motivovať chválou v tomto veku viac pri snahe ako po samotnom úspechu.

 

Predškoláci 3-5 rokov

Predškoláci si dokážu svoj proces učenia sa už sami manažovať. Sú v dokončení zadávaných úloh samostatnejší. Napriek tomu, že zvládnu veci robiť sami a potichu (necháme ich za stolom aby si kreslili, v izbičke si skladajú stavebnicu), oveľa účinnejšie pre ich rozvoj a motiváciu je, keď sa budú o tom, čo práve robia a ako to robia, s niekým rozprávať. Cítiť podporu a pomoc dospelého v tomto veku je veľmi dôležité. Deti získavajú pocit, že majú nad niečím kontrolu a tým sa zvyšuje ich istota a sebavedomie.

 

 

Ak ste si aj vy uvedomili, že svoje deti chválite nesprávne (ale ktorý rodič to niekedy neurobí), je na čase to skúsiť inak. Tiež som s tým začala. Môj syn sa vrátil zo škôlky s pokresleným zošitom. Namiesto tradičného „ty si ale šikovný" už vie, že „tie zvieratká tak pekne vymaľoval".

 


Zdroje:
Claudia M.Mueller, Carol S. Dweck – Praise for Intelligence Can Undermine Children's Motivation and Performance Wulf-Uwe Meyer: Paradoxical Effect of Praise and Criticism on Perceived Ability
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Chválenie dieťaťa
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.