http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Prečo deti lipnú na niektorých predmetoch a iné nechcú?

Stanislava Miklovičová
Autor článku
Ilustračné foto: Bigstock
  Ilustračné foto: Bigstock

Stretla sa s tým hádam už každá mamička: máte doma za vagón nových hračiek, detská izba je plná autíčok, bábik a najnovších vzdelávacích vychytávok, ale váš drobec aj tak všade vláči starého plyšového zajaca s natrhnutým uchom a fľakmi od kečupu, ktoré už dávno nejdú vyprať. Chceli ste ho už viackrát vyhodiť a ponúkali zaň nový model, ktorý neprežíva u vás od stužkovej a nie je z obyčajnej jarmokovej strelnice. Ale márne, váš potomok spustí hystériu, len čo sa pokúsite na Uška siahnuť. Často s ním zaspáva a keď ho zabudol u lekárky v čakárni, radšej ste sa cez pol mesta hnali späť ho zachrániť, ako mu potom previnilo vysvetľovať, že ho už neuvidí a že sa jednoducho stratil.

 

Podľa psychológov sa deti emočne pripútavajú k jemným hračkám alebo dekám rovnako, ako sa dokážu naviazať na staré a už vôbec nie voňavé predmety. Je to vraj preto, že intuitívne veria, že sú nositeľmi istého druhu životnej sily. Potvrdzuje to aj štúdia, ktorá ukázala,že deti preferujú svoje staré predmety, aj keď majú na dosah nový duplikát, hoci úplne identický. Výsledky ukázali, že malé deti jednoducho predmetom svojho záujmu pripisujú nehmotné kvality, ktoré sú pre nich nenahraditeľné. Už v minulosti výskumy ukázali, že až 70 percent malých detí si vytvára citový vzťah k nejakému predmetu zo svojho okolia. Tento fenomén platí pritom viac pre západnú kultúru, kde spia deti oddelene od rodičov zvyčajne v skoršom veku.

 

Britský tím pod vedení psychológa Brucea Hooda a kanadsko-amerického profesora psychológie, pôsobiaceho na americkej univerzite v Yale, Paula Blooma realizoval experiment, ktorý sa mal bližšie pozrieť, prečo deti preferujú určité veci pred ich duplikátmi. Experimentálny tím požiadal rodičov,aby priniesli svojim deťom vo veku 3 až 6 rokov do laboratória predmet, ku ktorému sú citovo pripútaní. Ak žiadny nemajú,má to byť nejaká hračka, ktorú majú rady. Za predmet s citovou väzbou sa počíta objekt, s ktorým dieťa pravidelne spáva a vlastní ho aspoň tretinu svojho života.

Deťom bola ukázaná akási "kopírka", v skutočnosti skrinka z dvoch rôznych drevených boxov. Do jedného z nich dali asistenti zelenú  kocku. Oba boxy sa zavreli, následne za zaranžovaných zvukov zabzučala najprv prvá následne druhá skrinka. Keď sa potom boxy otvorili, v oboch bola rovnaká zelená kocka /tú druhú tam nepozorovane vložili/. Deťom to bolo prezentované ako "kópia", ktorá je úplne identická s kockou pôvodnou. Zároveň im bolo povedané, že takto môžu okopírovať aj ich obľúbené hračky. Oni si potom môžu vybrať, či si vezmú novú alebo svoj starý originál. Deti pritom boli rozdelené do dvoch skupín – tie s citovou väzbou k niečomu a tie "nepripútané". Zatiaľ, čo tie bez milovaných predmetov všetky súhlasili s "kopírovaním" a dve tretiny z nich si následne vybralo vyrobenú "novú" kópiu (v skutočnosti išlo o starý len prenesený predmet), v druhej skupine, kde bolo 22 detí s niečím, čoho sa zvyčajne nevedia vzdať, to bolo inak. 4 deti sa rovno rozhodli, že si svoj poklad kopírovať nedajú a nepustili ho z ruky. Zo zvyšných 18 detí by si len 5 vzalo duplikát svojej hračky, ostatné si aj po "kopírovaní" vybrali svoj starý originál. Na konci experimentu bolo deťom vysvetlené, ako celý pokus prebiehal a deti boli uistené, že dostali naspäť svoj vlastný predmet.

Podľa profesora Hooda pokus ukázal, že popri materiálnych vlastnostiach majú deťmi obľúbené predmety aj iné kvality, ktoré sú nekopírovateľné. "Keby taká kopírka okopírovala objekt nášho záujmu identicky do poslednej molekuly, stále by sme uprednostňovali originál. Má totiž svoju esenciu. Teraz sa potvrdilo,že je to skutočne intuitívny proces."

"Pridávame predmetom ľudské hodnoty,  pozeráme na ne,akoby mali skutočné city. Deti vedia, že tie objekty nežijú, ale správajú sa k nim akoby to tak bolo."

Zatiaľ, čo napr. lipnutie na spánku so svojou obľúbenou dekou je podľa Hooda špecifikom práve v západnej kultúre (deka môže pripomínať vôňu matky), pridávanie spomínanej esencie k predmetom nie. Aj východné kultúry veria, že veci majú niečo odžité, majú svoju životnú silu, a preto dokonca niektorí ľudia nedokážu žiť v dome iných a používať ich osobné predmety, lebo cítia tú nehmatateľnú stopu, ktorú na nich zanechali. Ak sa  bude vaša ratolesť nabudúce náhodou hnevať, že ste jej podstrčili namiesto jej starého plyšáka do postele niečo nové,  pochopte to. Deti vnímajú aj to, na čo sme my dospelí už dávno zabudli. Veci pre ne majú jedinečné vône, farby a tvary. Tvoria ich svet a nemajú rady, keď im ho niečo (niekto) narúša.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Výskum
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.