Články: Pre študentov
O projekte

 

Príbeh adopcie: Alica ako z krajiny zázrakov

Slávka Ivančová
Autor článku
Foto: Bigstock
Príbeh malej Alicky je dôkazom, že starostlivosť o adoptované dieťa je rovnako náročná, ak nie viac, ako o vlastné. Napriek tomu dokáže urobiť rodičov šťastnými. / Foto: Bigstock

Pre adopciu sa najčastejšie rozhodujú páry, ktoré nemôžu splodiť svoje biologické deti. Obyčajne si zažijú veľa bolesti, sklamania a smútku, kým sa rozhodnú pre prijatie dieťaťa, ktoré sa nenarodilo im. Vyžaduje to veľa času, odhodlania aj rozhodovania. Pani Alica a Peter nemohli mať vlastné dieťa desať rokov a myšlienka na adopciu v nich zrela postupne. Odhodlanie a túžba po dieťati priniesli svoje ovocie. Ako vyzerala ich ceste za vysnívanou dcérkou a čo všetko museli podstúpiť?

 

Čo všetko bolo potrebné absolvovať v začiatkoch adopčného procesu?

Proces adopcie sme po dlhom a zodpovednom zvažovaní začali podaním žiadosti na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste nášho bydliska. Následne sme museli zdokladovať potrebné požiadavky úradov a prejsť takzvanou previerkou. Zisťovali sa naše bytové, rodinné a sociálne pomery, podmienky bývania, finančné zázemie rodiny, vek, zdravotný stav, perspektíva do budúcnosti, a zvedaví boli aj na naše očakávania ohľadom predstavy o dieťati. Nie je samozrejmosťou, že niektoré páry z procesu adopcie vycúvajú, pretože nezvládnu pocit, že ak sa nemôžu starať o vlastné, nebudú sa vedieť postarať o cudzie dieťa. Preto chápem, že bolo potrebné toto „psychologické skúmanie“ nášho odhodlania adoptovať si dieťatko. Nie je to totiž ľahká cesta, a najmä u mužov to chce čas na spracovanie a uistenie sa, že do toho idú. U žien je to podstatne ľahšie, sú biologicky nastavené a odhodlané mať dieťa prirodzene.

 

Museli ste prejsť štandardnými školeniami pre budúcich adoptívnych rodičov. Až ste sa jedného dňa dostali do zoznamu žiadateľov.

Áno, a to už potom len čakáte.... a čakáte. Až vtedy to všetko vlastne začalo. Hneď prvé ráno som sa zobudila a pristihla sa pri tom, ako veľmi čakám, či nám nezatelefonujú. Boli to nekonečné dni a mesiace. Nevedeli sme sa dieťatka dočkať. Navyše vedomie, že ste v nejakom poradovníku, vás ničí. Všetko záviselo aj od podmienok, ktoré sme si zadali, nielen od toho, ako sme uspeli v posudzovaní a v očiach psychologičky. Pri predstave, že čakacia doba je cca dva roky, sa naše čakanie stávalo ešte neznesiteľnejším. Veľmi sme dieťatko už chceli mať doma. Myslím si, že sme boli tak trochu aj „dotieraví“, pretože som často neodolala a zatelefonovala som, či sme sa už v poradovníku aspoň posunuli, či ešte pre nás nemajú dieťatko. A tak sme čakali, telefonovali a otravovali (v dobrom) a čakali ...

 

A oplatilo sa.

Prešlo niekoľko mesiacov a zrazu telefonát. Vtedy to prišlo. Pracovníčka úradu nám zatelefonovala s tým, že je potrebné osobné stretnutie, že do telefónu nám vlastne nič nepovie.

 

Povedala vám hneď, že ide o dievčatko?

Áno, aj to, že má 4 mesiace a šelest na srdci, kvôli čomu ho iné páry v rámci Slovenska odmietli.

 

Vás to neodradilo?

Nie, veď ani biologická matka nikdy vopred nevie, čo sa stane. Brali sme to ako súčasť procesu.

 

Dostali ste informácie o jej biologickej matke?

Áno. Ale nič pozitívne to nebolo. V tej veľkej radosti zrazu zažijete aj kus bolesti a sklamania. Prekypujete radosťou z dcérky, ktorú ste ešte ani nevideli a zároveň vás zrazí k zemi informácia o užívaní alkoholu a cigariet počas celého tehotenstva jej matky. Našu Alicku museli detoxikovať, taká malinká a bezbranná už mala abstinenčné príznaky. Bolo to ťažké.

 

Napadlo vám vtedy aspoň na chvíľu rozbehnutý proces adopcie predsa len zvážiť? Ešte bol predsa čas...

Nie, v žiadnom prípade. Ani na moment sme nezaváhali. Len nám jej bolo ľúto. O to viac sme si želali mať ju už doma. Vtedy nám pracovníčka povedala, že dievčatko sa volá Alica (ako ja). To nás nesmierne potešilo a pripadalo nám to ako „dar z neba“. Následne sme sa dozvedeli deň narodenia, a keď povedali ten istý deň, ako je môj deň narodenia, neverili sme vlastným ušiam. Moja dcérka má moje meno a ešte sa aj narodila na moje narodeniny. Bolo to niečo úžasné. Ďakovali sme Bohu. Akoby ste mohli zapochybovať, že to dievčatko nemá byť vaše? Niečo také si ani sami nenaplánujete. Od toho momentu je Alicka naša úplne. Aj so šelestom, aj s čímkoľvek, čo prinesie náš život s ňou.

 

Aké bolo prvé stretnutie s Alickou? Čo vám napadlo prvé pri pohľade na ňu?

.. že je taká malá.

Čakala nás sociálna pracovníčka a psychologička a ja som mala pocit, že nás chce počas rozhovoru akoby preskenovať a zistiť, čo sme zač.

Prvý deň sme si Alicku fotili, striedali si ju na rukách, no, boli to krásne, prekrásne momenty. Aj sme si poplakali. Nešli sme sa na ňu pozrieť a potom sa rozhodnúť, či ju berieme alebo nie. Prišli sme si po ňu. Mali sme pocit, že sa na nás podobá. Že je skrátka naša.

V ten deň sme sa v meste aj ubytovali a zavolali do práce, že zajtra neprídeme. A neprišli sme ani ďalší deň. A ani ďalší.

Hneď druhý deň nám dali kočík, fľašu, plienky a všetko potrebné, a mohli sme sa tam o ňu už starať. Nezabudnem na chvíľu, ako sme si študovali dávkovanie mliečka, ako sme ju prvýkrát prebaľovali, prvýkrát mali na prechádzke. Bol to krásny začiatok. Bol to veľký deň. Museli sme však popritom riešiť aj rozhodnutie súdu a podobné potrebné záležitosti. A tak sa nám začal ten najkrajší kolotoč života. Zo dňa na deň sme sa stali šťastnými rodičmi.

 

Nepočítali ste s tým, že keď ju uvidíte, že ju možno nebudete chcieť? Že možno budete chcieť počkať na ďalšiu možnosť. Stále ste mali na výber.

To nám ani nenapadlo. Už bola naša, aj keď sme ju dovtedy nevideli. Rozhodli sme sa predsa pre dieťatko a svojim spôsobom sme ju už mali. Myslím, že proces rozhodovania má byť ukončený takýmto postojom. Vtedy sa vlastne nezľaknete ničoho, nič vás nezastaví. Navyše ani biologická matka vopred svoje dieťatko nevidí. A je jej. Nemôže si ho vymeniť za iné. Tak sme to brali aj my. Viete, že prídu ťažkosti, ale to k deťom patrí. A navyše, tie radosti vám dodávajú silu.

 

V dôsledku životného štýlu jej biologickej matky sa vám ale začali krušné chvíle.

Áno, v procese vybavovania potrebných dokumentov nám zrazu zatelefonovali, že Alicka má zápal pľúc. Hneď sme sadli do auta a šli späť za ňou. Absolvovali sme s ňou RTG a všetky potrebné vyšetrenia. Bol to ťažký pohľad, mala kanylu v hlavičke, ležala v horúčke, bolo jej ťažko. Veľmi plakala. Videli sme dievčatko, ktoré je tam „samo“. Ležala tam uplakaná v nejakej erárnej košieľke. Bol to smutný pohľad. Bola tam taká stratená a opustená.

Želali sme si už len, nech je čím skôr z toho von a nech si ju môžeme odviezť domov. Keď sa uzdravila, naložili sme si ju do auta a s predbežným rozhodnutím súdu sa šlo konečne domov. Bol to úžasný pocit.

Teraz má Alicka 4 a pol roka a my neustále bojujeme s imunitou. To sme ale čakali. Alkohol a cigarety urobili proste svoje. Ideme z choroby do choroby, a hoci začala v septembri chodiť do škôlky, bola v nej menej ako doma.

 

Ako to vyzerá s jej šelestom?

Od začiatku sme vedeli, že nás v budúcnosti čaká operácia srdiečka. Chodievali sme s ňou pravidelne každé tri mesiace na kardiológiu a časom začala bývať Alicka veľmi unavená, malátna. V noci sa veľmi potila. S kardiologičkou sme usúdili, že nastal čas na operáciu. Ako dvojročná ju musela Alicka podstúpiť, no vďaka nej môže teraz behať a skákať ako ostatné deti. Starosť so šelestom už tu skrátka nie je.

 

Pociťujete v ťažkých chvíľach hnev voči jej biologickej matke?

Nie, ja som jej vlastne vďačná. Vďaka nej máme my dcérku. Alickinu imunitu berieme ako boj, každý sa musí s niečím boriť. Toľkokrát sme boli v nemocnici. Dali sme jej a dávame všetko, čo rodičia dieťaťu dávať majú. Musím ale povedať, že sme prísni rodičia. Alicka je veľmi temperamentná. Ale s manželom sa smejeme, že v tomto je po nás. Je skrátka naša.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Adopcia detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.