Prečo sú sociálne siete medzi deťmi také obľúbené a ako by sme na ne mali pozerať my rodičia? Darina Mikolášová sa v podcaste Nahlas o deťoch rozprávala s psychologičkou Evou Smikovou z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Ako sa na sociálne siete pozeráte vy ako psychologička?
Niekedy my dospelí máme pocit, akoby sa dnešné deti už narodili so smartfónmi v rukách a s pokročilými technologickými znalosťami. To však neznamená, že by dieťa malo mať prístup ku všetkým technologickým zariadeniam v domácnosti. Hoci dieťa dokáže s technológiami a internetom pracovať, nemusí rozumieť tomu, aké dôsledky môže mať nejaká online akcia, ktorú chce vykonať. Nie je potrebné, aby rodičia vedeli o každej novinke z technologického sveta a vedeli toho viac ako deti. Mali by ale deti pripraviť napríklad na situáciu, ak ich osloví niekto cudzí alebo keď sa dostanú k nejakým zaujímavým informáciám, ktoré však nemusia byť pravdivé. Alebo si chcú nainštalovať aplikáciu, ktorá od nich požadujem osobné údaje, chce sledovať ich polohu, alebo vyžaduje informácie, ktoré už so samotnou povahou aplikácie nesúvisia. Dôležité je zapájať deti od malička do debaty a vytvoriť také prostredie, kde budú môcť klásť otázky a preberať nové informácie, ktoré sa k nim dostanú.
Ako a kedy sa dnešné deti dostávajú na sociálne siete?
Je to už pri vstupe do základnej školy. Začína sa to pravdepodobne četovacími platformami, ktoré sú zdarma a ktoré si vytvárajú v rámci triedy alebo krúžku. Môžu ich využívať aj rodiny na komunikáciu, keď nie sú spolu. Rodičia to na začiatku vnímajú ako neškodný variant rýchlej komunikácie, ale ak dieťa nie je pripravené, ako sa správať na sociálnych sieťach, tak prichádza k prvým problémom. Napríklad, ak sa prihlási do skupiny, kde chce so spolužiakmi zdieľať úlohy, ale zrazu mu začnú chodiť správy každú minútu, a dieťa v snahe odpovedať každému spolužiakovi má zrazu namiesto jednej správy tridsať správ a potom tristo správ denne. Toto veľmi dieťa pohltí a upúta jeho pozornosť. Neuvedomuje si, že pravidlá komunikácie naživo sú iné. A rodičia to buď nepostrehnú, alebo to v začiatkoch zastavia.
Čo najviac deti láka na četovacích platformách?
Rodíme sa ako sociálne bytosti. Všetci chceme niekam patriť, zapadnúť, mať to, čo ostatní. Špecifické obdobie je adolescencia, kedy spätná väzba od spolužiakov, kamarátov, je veľmi významná a cenená. Posilňuje to sebadôveru dieťaťa, jeho status v skupine, ale aj to, ako má reálny alebo nereálny svoj sebaobraz. Dieťa si určite profil nezakladá kvôli sebe, ale kvôli tým ostatným. Takto si vytvára hodnotu voči rovesníkom. V tomto veku automaticky očakáva, že ak dá niekto lajk, smajlík alebo pozitívnu spätnú väzbu kamarátovi, tak ten spraví to isté. Nie je to však pravidlom. Preto deti až chorobne sledujú tieto spätné väzby, počítajú si lajky, počty priateľov. Chápu to ako hodnotu ich samých. Stáva sa, že v tomto veku si niektoré deti jednoducho povedia, že nebudú dávať spätnú väzbu, nikoho nepochvália, všetko zhadzujú, len aby ony vynikli.
Ako sa dostanú deti z uzavretých skupín na verejné siete?
Deje sa to cez kamarátov, starších súrodencov alebo cez reklamu, ktorá ich niekam presmeruje. Uzavretá skupina je pre tieto deti už úzka a chcú sa deliť o svoje zážitky s publikom, aj možno neznámymi ľuďmi. Chcú zdieľať svoje pocity aj s inými rovesníkmi, žiada sa mi už možno aj viac adrenalínu, lebo to, čo poznajú je nuda. Ako budú v tomto novom svete fungovať záleží aj od toho, akú mali skúsenosť v uzavretých skupinách. Ak ich skúsenosť bola dobrá, budú komunikatívni, otvorenejší. Problém je, že tu nie sú deti často kontrolované a nie vždy sa chcú s rodičom deliť o obsah, ktorého vhodnosť nevedia samy vyhodnotiť. Jednou z motivácií, prečo sa dostať na sociálne siete, sú aj skupiny, ktoré si vyberajú podľa nejakých záujmov alebo zručností, ktoré majú. Problém je, ak sa tam dostane téma, ktorá je riziková alebo priamo ohrozujúca, napríklad skupina dievčat si radí, ako čo najviac schudnúť.
Čo by ste poradili rodičom detí, ktoré so sieťami len začínajú?
Ideálne je, ak majú rodičia heslo a dokážu si pozrieť, čo dieťa zverejňuje, o čom hovorí s kamarátmi, inými ľuďmi. Odporúčam raz za čas otvoriť si detský profil a prebehnúť si jeho správy, statusy. Nemusí to byť poza chrbát dieťaťa, ale pokojne spolu s ním. Treba si pozrieť veci, ktoré nie sú podľa rodiča v poriadku a hovoriť o tom s dieťaťom. Opakovať mu, že stále môže prísť za rodičom, ak si s niečím nevie rady, alebo si nie je isté. Ideálne je, ak je aj rodič na sociálnej sieti a dieťa má za priateľa. Ak s tým už tínedžer nesúhlasí a nechce si tam pustiť rodiča, mal by mať rodič niekoho dôverného, kto môže do facebokových aktivít nazerať, alebo vstupovať. Dôležité je dôverovať, ale aj preverovať, hlavne pri mladších deťoch.
Majú sociálne siete pre deti aj nejaké výhody?
Sociálne siete predstavujú pre deti riziká, ale nepochybne majú aj výhody, napríklad zakríknuté, nesmelé deti, ktoré si ťažko hľadajú kamarátov, tak tu z nich ten ostych a prvotné zábrany opadajú. Vďaka týmto kontaktom aj takéto deti môžu rásť, zdokonaľovať sa, povzbudzovať sa navzájom. Môžu svoje sebahodnotenia zakladať aj na spätných väzbách od kamarátov. Mali by sme sociálne siete prijímať, lebo vstúpili do životov našich detí a mali by sme vedieť my, dospelí, aj deti, ako s nimi narábať.
Na registráciu na sociálnych sieťach ale máme určité vekové limity.
Áno, na registráciu je potrebný určitý vek, ale deti to úspešne obchádzajú a klamú pri tom. Niekedy im profily založia aj rodičia. Sú dokonca aj takí rodičia, ktorí vôbec nevedia, že ich dieťa má profil. Ale vekový limit tam nie je zo srandy. Tieto siete neboli vytvárané pre deti. V útlom veku sa môžu na sieťach stretnúť s vecami, ktoré nedokážu v danom veku zvládnuť, pochopiť. Môžu tam zažiť nejaký druh kyberšikany alebo uvidia obrázok či video, ktoré na kognitívnej úrovni nechápu, nevedia to spracovať. Vedia, že videli niečo zlé, ale nerozumejú prečo. Paradoxne sa potom boja o tom hovoriť, lebo nevedia vysvetliť, čo je to zlé, ale vedia, že by im rodičia mohli zakázať prístup na internet alebo im zobrať mobil. Často to zasiahne bežné prežívanie dieťaťa tak, že je ohrozený jeho ďalší vývin. Stáva sa to napríklad, ak deti zhliadnu videá s nejakým sexuálnym či pornografickým obsahom. V mladšom školskom veku ešte nevedia, čo to znamená a majú z toho srandu, ale aj strach.
Dokážu byť deti zodpovedné, ak majú informácie?
Nie je jednoduché byť zodpovedným, aj keď mám informácie. Pre deti je príznačné, že sú veľmi dôverčivé. Vedia, že nemajú o sebe prezrádzať svoju adresu alebo svoj vek, ale akonáhle to od nich niekto požaduje, koho nevidia, tak tieto informácie o sebe poskytnú. Je to preto, že sú nadšené z kontaktu s novým svetom. Rodičia by ich preto mali sprevádzať počas prvých skúseností na internete a prvé kroky by mali robiť spoločne. Rodič by si mal k dieťaťu sadnúť a prechádzať si s ním nejaké detské webstránky, ktoré ho môžu zaujímať. Mali by sme si tiež stanoviť základné pravidlá, ako počet minút, hodín strávených online a tiež stanoviť si čas, kedy dieťa bude používať technológie.
Ako je to u starších detí?
S nimi sa už pokojne môžeme rozprávať aj o kyberšikane, o jej nebezpečnosti, ako sa jej brániť a tiež ako ju nahlásiť, aby sa nešírila. V puberte by sme sa mali dotknúť aj oblasti sexu, groomingu. Deti môžu zdieľať svoje videá či fotky v rôznych pózach, s neprimeraným obsahom. Treba poučiť deti, že sú to trestné činy a nemali by rozširovať takéto obsahy. Takisto sa povenovať aj otázkam krádeže identít, resp. čomukoľvek, čo si tínedžeri vedia predstaviť, že by sa im mohlo stať. A rovnako ako u mladších detí, aj tu je používanie sociálnych sietí otázka dôvery a komunikácie.
Čo nám pritom pomôže? Skúste nám poradiť.
Zakazovať deťom byť na sociálnych sieťach nemá z dlhodobého hľadiska zmysel, pretože to môžu urobiť bez vedomia rodičov a to môže mať horšie následky. Takisto by sme nemali zabúdať, že pozitíva internetu prevažujú nad negatívami. Dôležité je využívať to všetko rozumne. Mali by sme vysvetliť deťom, čo všetko sa na sociálnych sieťach a internete uverejňuje, že čo ony uverejnia, tak to sa dostane k ďalším ľuďom. Aj to, že čo sa raz na internete objaví, dá sa len veľmi ťažko odstrániť. Mali by sa rozprávať, ako na internete a na sieťach deti trávia čas, ale aj o tom, čo rodičia robia online, aby mohli mať pozitívny príklad.
