Drahá mamička adoptovaného dieťatka,
stretla som ťa na kurze o adopcii. Stretla som ťa v adopčnej agentúre. Stretla som ťa i v synovej škole. Strela som ťa online. Stretla som ťa zámerne, ale aj úplne náhodne.
A je to jedno. Dôležité je, že ťa poznám práve teraz. Obdivujem to tvoje neoblomné odhodlanie, tú neskutočnú vytrvalosť a bojovnosť. Jediné, čo si mala, bolo naozaj iba to odhodlanie a nič, čo ťa dovtedy stretlo, nebolo ľahké. Si typom ženy, ktorá sa činí. Tá, čo robí tie skutočné veci. A nakoniec si to dokázala. Rodina, ktorú dnes máš, sa stala skutočnosťou.
Možno si sa za to modlila. Možno si musela presvedčiť partnera, že je to správna vec. Možno si to urobila sama. Možno ti ľudia hovorili, aby si bola šťastná s tým, čo si mala doteraz. A možno ti niekto povedal, že to jednoducho nebol boží plán, aby si mala dieťa. To dieťa, ktorého vlásky dnes jemne odhŕňaš z jeho tváre. Možno ťa niekto varoval, čo sa stalo priateľovi bratrancovho suseda a možno si to všetko ignorovala.
Možno si to plánovala roky a možno ti táto príležitosť spadla priamo do klína. Možno si na to vyčerpala všetky svoje úspory. Možno to ani nebola tvoja prvá voľba a možno bola.
Bez ohľadu na to všetko, poznám ťa. Vidím, aká si stále prísna. Niekedy až priveľmi. Pretože to je to, čo my robíme. Nie je to tak?
Viem o všetkých tých knihách, ktoré si doteraz prečítala. Tú, ktorú prečítal úplne každý o spánku detí i látkových verzus jednorázových plienkach. Áno, ale aj tie navyše tiež. O vyrovnávaní sa so vzťahovými poruchami, o mliekových bankách, o deťoch, ktoré sa narodili závislé od alkoholu, kokaínu alebo metamfetamínu, o vývojových oneskoreniach, rečových problémoch, o podporných službách, daniach, otázkach poistenia, pozitívach a negatívach otvorenej adopcie, právnych otázkach.
Viem aj o odtlačkoch prstov, kontrole tvojho zázemia, výpisoch z účtov, pohovoroch, odporúčaniach. Viem o všetkých tých mnohých kurzoch, ktoré si absolvovala. Viem o tvojej veľkej frustrácii z nekonečného množstva papierovačiek. Viem o hodinách, kedy si prechádzaš financie, robíš výpredaje vecí v garáži i predaje koláčikov, len aby ti pribudli peniaze a mohla si si to všetko dovoliť.
Viem, že si nikdy nestratila z dohľadu to, čo si naozaj chcela...
Možno si o tom povedala svojej mame a zopár blízkym priateľom. Možno si to vykričala do sveta. Možno si nechala samú seba vyzdobiť izbičku pre bábätko a kúpiť autosedačku. Možno si kúpila jemnú prikrývku, len tú jednu prikrývku a mala si ju pritisnutú na svojom líci každú noc.
Viem o tvojich domácich návštevách. Viem o tvojich zničených popraskaných a krvácajúcich kolenách, kedy si umývala doma každý centimeter štvorcový noc predtým. Viem, že si spálila koláč a rýchlo si upravovala roztečenú maskaru skôr, ako zazvonila sociálna pracovníčka pred tvojimi dverami.
A viem tiež, že tie návštevy pokračovali a ty si nemohla 3 týždne spať, pretože bábätko malo koliky. Ja viem, že si chcela tak veľmi ukázať, že to máš všetko pod kontrolou. A aby toho nebolo málo, bola si späť v práci na viac ako plný úväzok. Možno bez materskej dovolenky, bez rodiny, navareného jedla na sporáku, uvítacích balónov a kvetín.
Videla som ťa v cudzích krajinách, zvláštnych zemiach, bývať v špinavých hoteloch, niekoľko týždňov mimo práce bojujúcu s pochopením, čo ti bolo sľúbené a čo nebolo. Bojujúc, aby si ponúkla svoju lásku jednému malému dieťaťu, ktoré bolo nepokojné a vystrašené. Videla som ťa čakajúcu, prajúcu, milujúcu, lietajúcu, hniezdiacu, prichádzajúcu domov.
Videla som ťa dole na ulici pri nemocnici, keď sa dieťa narodilo a snažila som si predstaviť, kam v tejto novovznikajúcej scéne asi patríš. Videla som tvoju tvár, keď si počula sestričkin šepot biologickej matke, že tým všetkým nemusí prejsť. Videla som, ako si sa veľmi snažila dať v tejto chvíli tej biologickej matke svoj rešpekt, trpezlivosť a súcit. Pritom si si hrýzla svoje pery a zatvárala oči, aby si sa nedozvedela, že zmenila svoje rozhodnutie, že to všetko bol iba sen, ktorý sa končí prebudením v sterilnom prostredí. Nevediac, či je toto tvoj čas. Nevediac toho vôbec veľa.
Videla som ťa pozerať do očí novorodenca prekvapenú, či je skutočne tvoj, či už môžeš upokojiť svoju myseľ a tento dobrý pocit bude trvať dosť dlho, aby si sa cez to celé kompletne preniesla.
A potom si mala dieťatko v tvojich rukách doma po prvú noc. Jeho malé pršteky sa omotali okolo tvojich. Jeho teplé srdiečko bilo oproti tomu tvojmu.
Poznám ten pocit blaženosti. To dokonalé, opatrné, sľubné šťastie.
Vedela som o tebe aj v deň adopcie. Nervozita v to ráno, tie hodnotenia, formality, úľava a radosť. Možno si lapala po dychu a možno si ani nevedela, čo všetko si vydržala počas tých mesiacov. Áno mesiacov.
Videla som, ako si stretávala biologických rodičov tvojho dieťaťa a starých rodičov celé týždne a roky dole ulicou. Videla som, ako si sa delila o svoje dieťa s cudzincami, ktorí mali rovnaký nos, úsmev, ... ľudí, ktorí ho milovali, pretože je jedným z nich. Videla som, ako si ho držala po večeroch po všetkých tých návštevách, keď sa triasol, bol zmätený a chcel iba plyšové zvieratko, aby si jeho hlavička mohla odpočinúť na tvojom ramene.
Videla som ťa, ako si sa strachovala, keď tvoje dieťa donieslo zo školy projekt o rodokmeni alebo bolo požiadané doniesť fotografie seba a svojho otca, aby si trieda mohla porovnať črty, ktoré zdedili ako modré oči alebo hranatú bradu. Viem, že si sa obávala, pretože svoje dieťa dokážeš chrániť pred mnohými vecami, ale nemôžeš ho uchrániť od toho, že je iné vo svete, kde sa oslavuje jednotvárnosť.
Videla som ťa v ordinácii vypĺňať históriu ochorení rodiny, kde si vynechávala biele miesta, dávala otázniky dúfajúc, že sa tieto malé miesta nikdy v budúcnosti nezmenia na veľké problémy.
Videla som ťa odpovedať na ťažké otázky. Otázky, ktoré mali dočinenia s „prečo“, „láskou“ a „ako si sa stala mamou.“ Ako?
Videla som ťa prekvapivo, ako po prvý krát reaguješ, keď si počula to desivé: „Ty nie si moja skutočná mama!“ A videla som ťa jemne sa usmiať nad touto vetou, zostať pokojnou a milujúcou, kým si sa nezatvorila dvere v kúpelni a prehlušila svoj plač zvukom tečúcej sprchy.
Videla som, ako si sa strhla, keď ktosi povedal tvojmu dieťaťu, že má šťastie, že má takú maminku. Pretože ty vieš celým svojím bytím, ako to všetko je.
Ale najviac zo všetkého ti chcem povedať, že som ťa videla, ako hľadíš do očí svojho dieťaťa. A zatiaľ čo si v nich nikdy nevidela odraz svojich vlastných očí, vidíš čosi, čo je rovnako silné: Odraz tvojej kompletnej a neprekonateľnej lásky pre túto bytosť, ktorá rástla počas tvojho plaču i smiechu a ktorej strata by bola rovnaká, ako strata samej seba.
Tento článok bol originálne publikovaný na KathyLynnHarris.com. // Foto: Bigstock
