Články: Pre študentov
O projekte

 

Túto otázku by sa mal prestať pýtať každý rodič


  

„Vyzerá to, akoby vôbec necvičila,“ oznámila mi stojac oproti mne úprimne Audreyna učiteľka klavíra. Jej oči boli láskavé a jej hlas jemný, ale môj rodičovský pocit viny v okamihu jej slová zmenil na otázku, ktorú som v tú chvíľu nedokázal zodpovedať. Tak som len predstieral, že musím ísť na toaletu a odišiel som.

Keď sme v ten deň priši domov, bol som rozhodnutý ukázať pani Amande, že moja dcéra by mohla byť ďalšia Liberace, akurát to momentálne tak nevyzerá. Otvorili sme teda jej noty a dali sa do práce.

Sadli sme si vedľa seba ku klavíru na celých 10 minút, až sa Audrey začala úplne strácať. Vôbec sa nepozerala do nôt, jej chrbátik sa krčil a jej prsty ledva tlačili na klávesy. Skúšal som ju povzbudzovať, ale každá moja ďalšia rozpačitá snaha sa rýchlo vyčerpala.

„Zlatíčko, nechcela by si v tom byť dobrá?“

Neodpovedala nič. Vydala len čudný zvuk, ako keď narieka delfín. Tak som som to skúsil znova: „Zlatíčko, nechceš byť dobrá v hre na klavíri?“

„Nie.“ Odpovedala a pozrela mi do očí.

„Fajn,“ povedal som poznajúc jej blafovanie. „Predpokladám, že viac nebudeme cvičievať a budeme plytvať časom pani Amandy s tými istými vecami každý týždeň.“

Vstal som a odišiel do kuchyne , kde bol môj zaneprázdnený syn, ktorý si nerobil domáce úlohy.

„Jake, čo to robíš? Dokonči si úlohy! Musíme ísť o 10 minút na basketbal. Poďme! Nie si dokonca ešte ani oblečený!“


Toto nie sú zrovna moja najlepšie rodičovské chvíle. S prichádzajúcim večerom neprestajne útočím na deti a tie proti mne bojujú na každom kroku. Klavír, basketbal, domáce úlohy, hygiena. Nervozita, upokojenie a zase odznova. Prehovárania, čo nikdy nekončia dobre.

Nie som na to hrdý, ale skutočnou pravdou je, že sa o svoje deti bojím. Bojím sa o ich záujem a zanietenie. A možno ste na tom rovnako. Ako otec sa pravidelne cítim ako uväznený vo víre očakávaní. Všetci ostatní rodičia hovoria o obrovských možnostiach, ktoré svojim deťom poskytujú. Špeciálne letné kempy, súkromné hodiny cudzích jazykov, súkromní učitelia, hodiny hudby, rôzne tréningy. A keď počúvam, ako sa ostatné deti zúčastňujú na týchto aktivitách, neviem si pomôcť. Mám obavy, že moje deti budú za nimi zaostávať, ak toho nebudú súčasťou. Mám zdesenie z budúcnosti, kde sa deti spolu zabávajú riešením kvadratických rovníc a majú 6 zamestnaní zatiaľ, čo tie moje sedia v kúte a pojedajú Elmerove lepidlo rovno z fľašky.

A je to všetko moja chyba.

Snažíme sa, aby sme pripravili naše deti na svet plný dravosti a nekompromisnej súťaživosti, napĺňame ich dni aktivitami. Robíme im rozvrhy od východu slnka až po jeho západ, aby sme maximalizovali ich potenciál. Dokážu sa takto učiť a rásť.

Ale mám strach, že v našom pátraní po tom, aby sme im pomohli, môžeme im vlastne škodiť.

Od roku 1950 sa „voľný čas“ detí stále znižuje. V jednej štúdii sa hovorí, že medzi rokmi 1981-1997 sa deťom skrátil čas hrania o 25% a o 55% sa znížil čas, počas ktorého doma s niekým hovorili. Na porovnanie možno uviesť , že čas prípravy domácich úloh stúpol o 145% a čas nákupov s rodičmi sa zvýšil o 168%.

Ale je to zlé?

Myslím, že áno.

Výskumný projekt vedený profesorom psychológie Jeanom Twengom zo San Diega sa pozrel na psychologické trendy u mládeže počas podobných periód a zaznamenal výrazný  nárast úzkosti a depresie. Naše deti sú ďaleko viac stresované, ako tomu bolo voľakedy. A to nie je jediná zmena. Ďalšia Twengova štúdia hovorí o prekvapujúcom posune v motivácii za posledné roky v porovnaní s deťmi v 60-tych a 70-tych rokoch. Tieto deti boli motivované vnútornými ideálmi ( seba prijatím, spolupatričnosťou a priateľstvom ), pričom dnes sú skôr deti motivované vonkajšími ideálmi ( peniazmi, imidžom a popularitou ).


A my sme tí, ktorí ich tlačíme týmto smerom.

Ako rodičia sústredíme 100% energie na kladenie zlej otázky:

„Čo môžeme zmeškať, ak nevyužijeme výhody týchto príležitostí?“

A mali by sme s tým ihneď prestať.

Prečo?

Pretože motiváciou tejto otázky je strach. A tento strach je celý môj.

Bojím sa, že z mojich detí si budú robiť srandu, ak nebudú mať všetky tie ( mnohokrát nezmyselné ) veci, čo ostatné deti.  Bojím sa, že sa nestanú špičkovými atlétmi napriek tomu, že sa špecializujú na šport od svojich 10 rokov. Bojím sa, že sa nedostanú na školu, kam budú chcieť, ak sa nebudú dobre učiť.

Ale všetky tieto strachy sú absolútne neopodstatnené.

Pravdou je, že problém s neustálym nakupovaním vecí nedáva vôbec žiadny zmysel. V histórii ľudstva si nikto nebol schopný kúpiť skutočného priateľa. A čo sa týka výsledkov v atletike – deti, ktoré sa špecializujú na športy nie sú vôbec lepšie ako tie, ktoré to nerobia. A v niektorých prípadoch je špecializácia dokonca na škodu.

A čo sa týka strachu z akademických výsledkov, tak toto môže byť ten najmenej opodstatnený strach zo všetkých. Nechali sme sa strhnúť mediálnou bublinou, že školy sú dnes stále viac súťaživejšie, a tak tlačíme naše deti, aby mali výhody z každej príležitosti na nové poznatky pod slnkom. Pravdou je, že za posledných 10 rokov školský poradcovia zistili, že priemerný počet prihlášok sa kvôli rodičom takmer zdvojnásobil. Zbesilo zo strachu vypisujeme prihlášky  a to napriek tomu, že školy stále akceptujú v priemere 2/3 všetkých žiadostí.

My rodičia sa potrebujeme uvoľniť a zmeniť otázky, ktoré si kladieme. Tu sú dve z nich, ktoré vám môžu pomôcť dosiahnuť určitý nadhľad a začať hľadať viac jedinečnej zábavy v našich životoch.


Otázka č.1: „Čo strácame v našom pátraní za úspechom?“

dokonale dieta

Ak ste ako ja, tá najvzácnejšia časť vášho detstva nebola v špeciálnej triede alebo na nejakom dokonalom tréningovom ihrisku. Určite ste mali rodičov a učiteľov, čo vás povzbudzovali, aby ste veci robili najlepšie ako ste vedeli a smerovali k svojmu cieľu. Ale jedno bolo iné. Žili ste vo väčšej rovnováhe. Mali ste množstvo času aj na plač kvôli roztrhnutej naťahovacej bábike, lebo ste chceli zistiť, čo je v nej, stavanie cyklistických rámp, preteky lodiek z listov na kalužiach po daždi.

Ale my sme obetovali tieto veci snahe o dosiahnutie ideálu a zmenili sme naše deti postupne na malých dospelých. Maličkí profesionáli, ktorí nemajú čas na rozvoj mozgu a duše hrou počas týždňa. Preto to zúfalo natlačili do víkendového rozvrhu vo forme štruktúrovaných športov a recitálov.

Je to smutné, ale ešte väčšou otázkou je:

 

Otázka č.2: „Čo je konečný cieľ?“

Povzbudzovanie detského potenciálu je dobrá vec a nie je nič zlé na rôznych mimoškolských aktivitách. Učia deti užitočné veci, zručnosti a vštepujú im dôležité hodnoty. Hodnoty ako disciplína, vytváranie dohody, nastavovanie cieľov a vytrvalosť. A poskytovať deťom tieto príležitosti je mojou rodičovskou prácou.

Ale je tu jeden veľký rozdiel medzi chcením toho, čo je najlepšie pre vaše deti a chcením toho, aby boli najlepšie.

Ak chcete to najlepšie pre svoje deti, je to o deťoch. Je to o pomoci nájdenia niečoho, pre čo sa nadchnú, čo ich bude vnútorne poháňať. Odhalia svoje silné stránky, ktoré im Boh dal, či je to v hudbe, športe, umení, učení alebo službe spoločnosti.

Ak chceme, aby boli najlepšie, je to IBA o nás – o našich očakávaniach, strachoch. Kričím na nich z tribúny, opravujem ich po hodine, nútim ich do aktivít, ktoré vysávajú z ich detstva zábavu. A v tomto celom procese ich učím, že ich hodnota je zabalená v tom, aký výkon podávajú. Učím ich, že už druhé miesto je prehra. Učím ich, že úsudok je dôležitejší ako láska a prijatie.

A to je celé zlé a hrozné.

Pretože BYŽ NAJLEPŠÍM by NEMAL byť cieľ. Ak sa vás spýtam na mená posledných 5 víťazov Academy Award alebo držiteľov Nobelovej ceny za medicínu, dokázali by ste si spomenúť? Bolo by to skôr hádanie, pretože len 10% z vás by to dokázalo. A toto sú príklady ľudí, ktorí dosiahli vrchol vo svojej kariére.

A my sme na nich zabudli.

Ale, čo ak by sme sa spýtali, aby ste vymenovali 5 ľudí, ktorí boli pre vás vo vašom živote najdôležitejší? Tých, ktorí vás učili, čo to znamená byť skutočný priateľom, byť dobrým a čestným človekom. Bezpochyby viem, že 100% z nás by to dokázalo v okamihu. A tento zoznam by bol naplnený ľuďmi, ktorí nikdy nemali diaľnicu, most ani školu, ktorú by po nich pomenovali. Ľudia, ktorí nikdy nemali meno vyryté na významnej trofeji.

Ale to je pointou.

dokonale dietaObyčajná myšlienka na ich tvár vám pookreje srdce a možno prinesie do očí slzy.  A toto, moji priatelia, je cieľ. Byť na zozname svojich detí, aby jedného dňa mohli byť na zozname niekoho iného zase ony. Žiadne množstvo strachu, ani úzkosti toto za nás nedokáže. V tomto neustálom opravovaní, neustálom zhodnocovaní sveta musí byť priestor na prijatie. Priestor na prítomnosť. Priestor, kde čas nebude meraný v desatinách sekundy, ale kolami detskej farebnej hry Človeče nehnevaj sa.

A toto dokáže jedine láska.

Takže moja modlitba dnes znie, aby sme nemali nič, iba lásku na rozdávanie. Aby sme ju mohli dávať každý deň...

Bez podmienok.

Bez strachu.

Bez ľútosti.

 


Scott Dannemiller je spisovateľ, bloger a bývalý misionár. Píše blog na  The Accidental Missionary, kde môžete nájsť aj tento jeho blog.

 

Foto: Bigstock

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.