Učiteľka na základnej škole dala svojim deťom úlohu: Napíšte, čo by ste si priali, aby Boh pre vás urobil, ak by mohol. Večer, keď si práce doma čítala, narazila na jednu, ktorá ju veľmi rozľútostila.
V tú chvíľu vstúpil do kuchyne jej muž a videl, že plače. „Čo sa stalo?“ spýtal sa manželky. „Čítaj,“ odpovedala a podala mu rozochvenou rukou jednu z prác, ktoré od žiakov dostala.
„Bože, dnes ťa chcem poprosiť, aby si urobil niečo veľmi zvláštne. Zmeň ma prosím na televízor. Rád by som bol na jeho mieste. Chcel by som žiť tak, ako žije televízor v našom dome. Chcel by som mať svoje zvláštne miesto, kde by sa okolo mňa schádzala celá rodina. Aby ma iba počúvali a neskákali mi do reči a nepýtali sa, keď chcem niečo povedať. Rád by som bol stredobodom ich pozornosti. Chcel by som, aby sa o mňa starali, ako sa starajú, keď nejde televízor. Tiež by som bol rád s ockom, keď sa vráti z práce domov trebárs aj unavený. Chcel by som, aby si ma moja maminka všímala, aby išla ku mne, keď zostane sama a je jej smutno. Chcel by som, aby moji rodičia aspoň niekedy nechali všetko tak a strávili trochu času so mnou. Bože, vlastne nechcem tak veľa, chcem sa mať iba ako akýkoľvek televízor.“
„No to je hrozné! Úbohý chlapec!“ – vykríkol manžel. „Čo je to, preboha, za rodičov?!“
So slzami v očiach sa na manžela pozrela a odpovedala: „To je práca nášho syna...“
