Ako prežiť hysterickú scénu, ktorú vyvolá vaše batoľa a reagovať pri tom tak, aby ste napätie ešte nestupňovali?
Ak máte malé dieťa, určite ste sa stretli s tým, že keď sa mu niečo nepáčilo, dokázalo dať svoju nespokojnosť najavo spôsobom, ktorý nebol veľmi kultúrny. Niekedy sa scéne jednoducho nedá vyhnúť, aj keď sa jej všemožne snažíte zabrániť. Dôvody sú totiž rôzne, od tých vážnejších, keď je dieťa unavené, vyčerpané alebo začína byť choré, až po úplné banality, pretože ste mu dali na raňajky ružovú misku namiesto modrej, nechceli ste čítať tú istú knihu po siedmykrát alebo ste odmietli kúpiť ďalšie policajné autíčko.
Vy viete ovládnuť situáciu, nie dieťa
Takéto scény je potrebné vnímať ako spôsob interakcie medzi dieťaťom a rodičom, nie ako emóciu. Preto je práve vaša reakcia zásadná a môže ovplyvniť dĺžku a hĺbku trvania drámy. Čím viac pokoja a rozvahy si zachováte, tým rýchlejšie a bezbolestnejšie scéna prejde.
Cieľom je, aby ste dokázali zastaviť moment medzi detským krikom a vašou reakciou. Práve táto pauza má zásadný dopad na ďalšie dianie. V tom okamihu si viete rozmyslieť slová a vybrať následný krok. Určite to nie je jednoduché, ale dá sa to. Navyše, cvičenie robí majstra, takže ak takýto postup budete opakovať častejšie, bude to jednoduchšie.
Predstavte si situáciu, že stojíte nad dieťaťom, ktoré nahnevané leží na zemi, tvárou dolu.
Ako prvý krok venujte aspoň tri sekundy sebe. Nadýchnite sa a vnímajte svoje pocity. Ste hladní? Unavení? Vystresovaní z práce? Tieto vonkajšie faktory vo veľkej miere ovplyvnia vašu interakciu s dieťaťom. Skúste si na to všetko zabudnúť a predstavte si, že túto situáciu riešite za najideálnejších okolností, kedy ste oddýchnutí, sýti, čerstvo vykúpaní. Nemusíte zostať nadľudsky pokojní, ale ak si uvedomíte svoj emocionálny stav, pomôže vám to zostať nohami na zemi.
Druhým kľúčovým momentom pri uvedomovaní si seba, je zamerať sa na nohy. Je to klasické cvičenie, často využívané napríklad pri meditáciách. Keď cítite, ako vo vás začína vrieť krv a máte pocit, že sa vám situácia vymkne spod kontroly, sústreďte sa na to, ako sa vaše päty dotýkajú zeme. Všimnite si, ako na vás zem vplýva. Pohýbte prstami v topánkach. Skúste zaregistrovať pocity v svaloch a šľachách. Až potom zamerajte svoju pozornosť na dieťa. Pravdepodobne sa budete cítiť uzemnenejšie a umiernenejšie. Ak vám to pomôže, pokojne hovorte nahlas: „Začína ma to dosť frustrovať, takže teraz sa na chvíľu potrebujem sústrediť na svoje nohy.“ Upokojíte nielen seba, ale navyše ukazujte deťom, ako reagovať vo vypätej situácii a odpútavate ich pozornosť od príčiny, ktorá celý záchvat spustila. Je možné, že dieťa bude tak prekvapené vašou reakciou, že samo skúsi pohýbať nožičkami, postaviť sa na jednu a napokon sa celá situácia zmení na zábavnú.
Stíšte seba, stíšite dieťa
Buďte naplno v danom momente a počúvajte. Iste, ľahšie sa to povie, než urobí. Pravdou však je, že dnes sa ťažko len tak posadíme a počúvame. A asi už vôbec nie, keď sa dieťa rozčuľuje. Inštinkt nám velí rýchlo zasiahnuť, odpútať pozornosť dieťaťa od spúšťača situácie alebo rýchlo veci vyriešiť a znovu nastoliť pokoj. Lenže častokrát to, čo obom, vám i dieťaťu pomôže, je byť spolu v danom okamihu, nech je aj nepríjemný a nepokúšať sa daný okamih ukončiť čo najskôr.
Ak sú upokojujúce slová príliš slabé, skúste použiť dotyk. Nežne ho pohladkajte po chrbátiku, po pleci, objímte ho. Pozorne sledujte, či je dotyk tým, čo potrebuje a čo chce, niekedy, keď máme rozlietané emócie môže dotyk pôsobiť úplne opačne.
So zapojením iných zmyslov súvisí aj ďalšia rada, ako ustáť hysterickú scénu batoľaťa. Sústreďte sa na svojich päť zmyslov a skúste zapojiť aj dieťa. Pozrite sa navôkol a pomenujte päť vecí, ktoré vidíte, štyri, ktorých sa môžete dotknúť, tri, ktoré môžete počuť, dve, ktoré dokážete ovoňať a jednu, ktorú môžete ochutnať, Tým, že sa sústredíte na zmyslové vnímanie, vám pomôže zostať pri zmysloch a navodiť emocionálny pokoj.
Komunikujte so sebou ako so svojim priateľom. Skúste ohľaduplnosť voči iným preniesť aj na seba. Keď sa napríklad dieťa vzpiera v sedačke, prihovorte sa sami sebe tak, ako by ste hovorili so svojim kamarátom. „Ok, toto nie je veľmi dobá situácia, mrzí ma, že sa takto zamotala. Si dobrý rodič a toto dáš.“ Myslite to úprimne a povedzte to sami sebe.
Netlačte na pílu
Prijmite život taký ako je, s podmienkami a situáciami, ktoré prináša. Je to lepšie ako bojovať s niečím, čo nemôžete ani kontrolovať, ani zmeniť. Ako napríklad mozog batoľaťa. Vedci preukázali, že rodičia majú mylné predstavy o tom, čo by ich dieťa malo zvládať a ako by sa malo dokázať kontrolovať a tým, čo reálne vyvíjajúci sa mozog dieťaťa dokáže. Takmer polovica rodičov verí, že dvojročné deti by mali zvládať svoje emócie, keď sa cítia frustrované. Pritom táto schopnosť sa iba začína formovať, keď majú deti viac ako tri a pol roka, až štyri roky a kým to skutočne dokážu, potrebujú ešte niekoľko rokov praxe. Hoci si môžeme želať, aby bol mozog nášho dieťaťa vyvinutý viac, prípadne tomu aj uveriť, ale tak to nefunguje. Ak sa pozrieme pravde do očí a prijmeme tieto fakty, dokážeme pochopiť, že dieťa sa nespráva nepríčetne preto, lebo nám chce spraviť niečo naschvál, ale preto, lebo vyvíjajúci sa mozog nedokáže zareagovať inak. Toto nám pomôže nebrať si, počas vypätých situácií, veci osobne.
Každá scéna, ktorú nespokojné dieťa vystrúha môže byť aj príležitosťou na to, aby sme sa zastavili a zistili, čo si zo situácie môžeme vziať, aby sme sa niečo nové naučili a posunuli sa ďalej. Dalo sa tejto scéne predísť? Bola nevyhnutná? Našiel by sa nejaký bod v slede udalostí, ktorý by dokázal zvrátiť to, čo nasledovalo? Čím viac sa budeme zaoberať sebareflexiou, tým jednoduchšie hystériu dieťaťa v budúcnosti zvládneme.
Tieto rady a odporúčania nefungujú ako zázrak a nepremenia plačúce dieťa ako šibnutím čarovného prútika na usmiateho potomka. Ani vám nezabránia, aby ste sa nenahnevali, keď príde k tomu, že váš syn či dcéra hodí v záchvate zúrivosti na zem. Ale pomôžu vám zostať pokojnejší počas vypätej situácie. A to je dosť zásadná vec, ktorú iste ocení každý rodič.
