Status človeka je v dobe rozkvetu sociálnych sietí na očiach viac ako kedykoľvek v minulosti. Preto je aj honba za ním dravá a tvrdá, často s negatívnymi následkami. Lenže vedci varujú, že utekáme za niečím, čo nám na konci neposkytne vytúžené šťastie a spokojnosť so životom.
Každý z nás túži po tom, aby ho okolie vnímalo ako výnimočného a úspešného človeka. Niekedy sa však táto túžba vymkne z rúk a napríklad rodičia v potrebe uspokojiť svoje očakávania prekračujú hranice a využívajú svoje deti na dosiahnutie svojich cieľov. Nedokážu alebo nechcú prijať fakt, kde končí ich osobnosť a začína už osobnosť potomka. Prehnane ambiciózni rodičia sa stávajú patologickými a sú ochotní spraviť čokoľvek, aby sa práve ich deti dostali na prestížnu školu, hokejového klubu alebo baletnej školy. Existuje aj iná alternatíva, vďaka ktorej môžeme tiež dosiahnuť vysoký status a nemusíme pri tom slepo obetovať vlastnú aj detskú integritu?
Iste, neodškriepiteľne platí staré tvrdenie, že čím vyššia mienka ľudí o nás, tým lepšie sa k nám správajú. Viaceré štúdie dokazujú, že ľudia v skupine s nižším sociálnym statusom trpia častejšie depresiami a chronickými ochoreniami. Ostatní k nim pristupujú negatívne, ignorujúc ich individualizmus a potreby. Naopak, tí s vysokým sociálnym statusom sa vezú životom obrazne povedané v pohodlnom koči, všetci sa okolo nich točia a predbiehajú v službách. Svoj úžasný život prezentujú na Instagrame a zbierajú trofeje sponzorov. Ako sa im to podarilo? Cesta na výslnie sa dá v princípe dosiahnuť tromi spôsobmi – narodiť sa do správnej rodiny, ponúknuť komunite hodnotnú službu alebo nazhŕňať obrovské peniaze a vplyv.
Odvrátená stránka atraktívneho statusu
To, že nám tak nesmierne záleží na statuse vo svetle reflektorov vychádza z nášho sklonu vnímať vlastnú hodnotu prostredníctvom názorov iných ľudí a dokonca je to pre nás zásadnejšie, než náš vlastný názor na seba. Podľa psychológa Michaela Hurda, tí najzarytejší statusoví maniaci dokonca veria tomu, čo si o nich myslí okolie viac, než tomu, čo je objektívna pravda.
Práve západná kultúra, v ktorej je zreteľná priepasť medzi tými, ktorí sú na jednej a druhej strane, kladie čoraz väčší dôraz na spoločenský status, čoho výsledkom je nárast mentálnych ochorení, napríklad úzkostí. Strach vychádza z objektívne pochopiteľnej príčiny, že akékoľvek pošmyknutie bude mať za následok pád dolu, po emocionálnej i finančnej stránke.
Je v poriadku cítiť sa ako produktívny člen spoločnosti s hodnotným prínosom. Vtedy je status prirodzeným výsledkom našej snahy a záväzku k niečomu väčšiemu ako my sami. Lenže hrať hru o lesk čo najvyššieho statusu, teda klásť väčší dôraz na optiku iných, než na tú vlastnú, je cestou do záhuby. Odráža sa na množstve zdravotných problémov, ako sú závislosti, agresivita, depresie. Ak je status našim cieľom, budeme nešťastní bez neho a rovnako nešťastní, aj keď sa nám ho podarí dosiahnuť.
Ďalším problémov je, že honba za statusom nás môže odlákať od našich vlastných hodnôt. Ak je hodnotenie niekoho iného pre nás oveľa dôležitejšie než naše vlastné hodnotenie, nemáme zábrany sa toho svojho vzdať. Zúfalá snaha ľudí o zabezpečenie a udržanie vysnívaného statusu sa čoraz častejšie vzďaľuje od reality. Dôkazom je napríklad nedávny škandál s bohatými a slávnymi rodičmi, ktorí podplácali predstaviteľov vychytených amerických univerzít s cieľom dostať na ne svojich potomkov. Paradoxne, štúdium na elitnej škole sa nerovná úspech a garantovaná vysoká kvalita života, hoci mnohí chcú vidieť vzájomnú previazanosť.
Odborníci sa skôr prikláňajú k názoru, že budúcu výšku zárobku je možné odhadnúť skôr na základe motivácie študentov učiť sa a túžbe po vedomostiach. Tí, ktorí študovali na Harvarde alebo Stanforde nemusia nevyhnutne zarábať viac ako tí, ktorí chodili do menej prestížnych škôl. Podobne to platí aj pri onlinovej osobnostnej prezentácii, zaslúži si skutočne viac rešpektu ten, kto má niekoľko desiatok tisíc followerov alebo ten, kto ich má sto?
Na čom skutočne záleží
Faktom je, že značky a čísla majú vysokú výpovednú hodnotu a sú pre nás zaujímavé, keďže neomylne a okamžite informujú okolie o našom statuse. Vysoký počet followerov, logo na tričku, dieťa, ktoré študuje na prestížnej zahraničnej univerzite. To všetko je dôkaz, že máme v spoločnosti svoje miesto.
Áno, kým tieto veci sú akousi formou instantného statusu, ten skutočný je o niečom úplne inom. To, na čom naozaj záleží a tí, ktorí dosiahli vysoký status, vyznávajú najvyššie princípy, záleží im na tom, aby bolo ľuďom v ich okolí lepšie. Pritom väčšina ľudí priznáva, že práve tento morálny status obdivujú viac, než tradičný s leskom pochybného bohatstva a tradičného vplyvu. Keď ľudia mali odpovedať na jednoduchú otázku, kto je pre nich hrdina, osobnosť, ku ktorej vzhliadajú, väčšina pomenovala člena rodiny, s charakterovými vlastnosťami ako štedrosť, obetavosť a láska. Vôbec neuvažovali nad influencermi, známymi akademikmi, ani celebritami.
Vedci sa zhodujú v tom, že práve nezištnosť a ľudskosť dokáže priniesť zázemie statusu, ktorý prináša spokojnosť. V rámci štúdie, ktorú realizovali, vymysleli hru, kde si hráči mohli vybrať, či budú podporovať iných hráčov. Ukázalo sa, že tí členovia skupiny, ktorí boli najštedrejší, mali tiež v skupine najvyššie postavenie, merané podľa ich reputácie a schopnosti ovplyvňovať svojich členov. Štúdia naznačuje, že tí, ktorí chcú rešpekt ostatných, by mali hľadať spôsoby, ako pomôcť ostatným v ich komunite, teda opak toho, čo dnes robí väčšina celebrít túžiacich po vysokom statuse.
Ak nechcete hrať tradičnú statusovú hru, na začiatok stačí uvedomenie, že je v našich rukách, ako definujeme svoju hodnotu. Vôbec to nemusí byť elitná škola na diplome, populárny startup v životopise, ani známe meno rodičov na rodnom liste. Pre deti i pre nás je najdôležitejšie, aby sme si sami vytvorili hodnoty, na ktorých nám záleží a okolo nich vybudovali život, ktorý nás bude napĺňať.
