O tom, že deti majú nekonečnú fantáziu, niet pochýb. Ak sa vrátime k ich spôsobu myslenia, dokážeme naštartovať svoju kreativitu.
Tým, že dospievame a starneme, pohodlne sa zahniezďujeme v tradičných spôsoboch rozmýšľania. Preberáme a prijímame hranice normatívneho myslenia, pretože cítime spoločenský tlak. Dobrá správa však je, že to môžeme zastaviť.
Najideálnejší spôsob, ako nájsť rozdiel medzi myslením dieťaťa a dospelého človeka je dívať sa na deti ako na ľudí, ktorí sa ešte nestihli asimilovať do normatív spoločnosti. Máme logiku, pravidlá, hodnoty, ktoré sme si stanovili za legitímne. Hoci sa vekom úplne asimilujeme, cieľom k detskému hravému mysleniu je práve vyhnúť sa takejto ceste. Zachovať si detskú mentalitu, aj keď ju ukryjeme pod vonkajší obal serióznej kravaty alebo kostýmu. Pretože sa to dá. Hoci sme už odložili hračky a prestali sme sa hrať, aby sme sa mohli venovať „skutočným“ veľkým veciam, stále sa dokážeme vrátiť späť, do svojich detských čias.
Vedci sa pokúsili zistiť, či dokážu pomôcť kreativite dospelých, ak im pripomenú myslenie malých detí. Dali zadanie študentom, aby napísali, čo by robili, ak by nemuseli ísť zajtra do školy a čo by robili v rovnakom prípade, ale keby mali len sedem rokov. Prvá skupina prišla s nudným riešením, dobehli by zameškané v práci alebo by sa dobre vyspali. Druhá skupina však mala oveľa vzrušujúcejšie nápady. Išli by von s kamarátmi alebo by si napríklad kúpili obrovské lízatko. Keď obom skupinám následne vedci zadali test kreativity, druhá skupinka dosiahla lepšie výsledky. Zaujímavé bolo, že myslieť ako dieťa najviac pomohlo introvertom, pretože tí bývajú plachí.
Je preto prínosné využívať častejšie myslenie malých detí. Ide totiž o objavovanie nových vecí a dostatku času na hry. Takto sa nielen zvýši naša kreativita, ale aj motivácia niečo vytvoriť.
Kľúčová otázka „prečo?“
Väčšina dospelých nevyužíva predstavivosť na dennej báze. Lenže detská kreativita sa testuje a používa bez prestávky. Deti sa neboja pýtať a ponúkať riešenia a odpovede a ani ich nenapadne sa za ne hanbiť. Dôvodom je, že názor druhého ich nezaujíma až tak, ako je to u dospelých. Vo svete dospelých totiž záleží na konkurencii, túžbe vyniknúť, uspieť a dobre sa odprezentovať. Tak sa získava životný partner aj kariérny postup. Podobný tlak však u detí neexistuje. Dieťaťu nezáleží na tom, či si niekto druhý bude myslieť negatívne veci o ňom samom preto, lebo sa spýtal niečo alebo povedal svoj názor. Bez problémov ponúkne riešenie a nebude sa báť odmietnutia, hanby, strápnenia sa. Výsledkom je schopnosť myslieť a reagovať spontánne, bez vážnosti a návykov. Dospelí sa vzdávajú svojej predstavivosti na úkor hierarchickej štruktúry a podvoľovaniu sa sociálnych noriem.
Predstavivosť detí nepozná hranice. Dieťa sa neuspokojí s daným stavom vecí, od narodenia sa živo zaujíma o dianie navôkol, skúma a objavuje. Keď už vie rozprávať, pýta sa a rieši mnoho zaujímavých faktov. Najčastejšia otázka na rodičov a učiteľov je: „Prečo?“ a „Čo keď?“ Určite to poznáte, idete s dieťaťom po ulici a ono zbadá niečo úplne obyčajné, o čom vás ani nenapadne uvažovať. Lenže dieťa je dieťa a deti sú prirodzene zvedavé, spýta sa vás, prečo je tá obyčajná vec taká ako je. Vy odpoviete a dočkáte sa ďalšej otázky prečo. Opäť dáte odpoveď a ono sa zase spýta a vy odpoviete a ono sa spýta a dostanete sa do začarovaného kruhu otázok a odpovedí až kým vám nedôjde trpezlivosť a nepošlete ho za druhým rodičom.
Proces myslenia ako dieťa spočíva práve v neustálom pýtaní sa „prečo“ a pretrvávajúcom úžase všetkým, čo je navôkol. A práve toto je základ kreatívneho myslenia. Takéto nastavenie uvažovania vedie k tomu, že budete nútení hľadať odpovede a brať do úvahy premenné. Viete to efektívne využiť aj pri rôznych pracovných projektov. Takto dokážete pochopiť a spájať mnohé súvislosti a prísť s kreatívnymi nápadmi a príbehmi.
Detský svet je plný inšpirácie
Dospelí majú tendenciu brať veci tak, ako sú. Skúsenosťami sa naučili, že svet je tvrdým miestom a spochybňovanie autorít alebo sociálnych noriem má zvyčajne negatívny dopad. Naopak, deti sa dívajú na veci spôsobom, ako by to malo byť. Pri každej príležitosti upozorňujú na nezrovnalosti či nespravodlivosť. Určite od nich často počujete: „To nie je fér!“ Predstavujú si svet po svojom, ako by to malo fungovať, nie ako to reálne je. Akoby cítili vnútorný tlak na robenie vecí správne.
Deti nemusia riešiť účty a hypotéky, šéfov a zodpovednosť v rodine. Čas trávia hraním a práve hra je o predstavivosti a kreativite. Čím viac sa využíva predstavivosť, tým lepší kreatívny proces myslenia dosiahneme. Pokúste sa preto myslieť ako deti, nechajte sa nimi viesť pri hrách a hrajte sa s nimi aspoň pol hodinu denne. Hra umožní mysli fungovať spontánne, čo sme už pomaly aj zabudli, ako sa robí. Mali by sme znovu objaviť detskú zvedavosť a spontánnosť, ktorú sme vekom v sebe pochovávali čoraz hlbšie. Ak sa vrátime k detskému mysleniu, ktoré sme kedysi bravúrne zvládali, dokážeme sa efektívnejšie postaviť výzvam v práci i doma.
V detskom svete neexistuje túžba po pomste. Asi neuvidíte, že jeden chlapec nechce hrať s druhým futbal len preto, lebo pred mesiacom s ním prehral v súťaži v behu. Deti majú krátku pamäť a je to výhoda. Kanadskí vedci totiž tvrdia, že neustály pocit trpkosti môže človeku priviesť rôzne ochorenia a znížiť kvalitu života. Ak však dokážeme odpúšťať a povzniesť sa nad svojím rozhorčením a ľútosťou, čo sú negatívne pocity, ktoré sa u detí vyskytnú len výnimočne, uvidíme zlepšenie nielen v mentálnej pohode, ale aj fyzickom zdraví.
Spojte detské myslenie s činmi dospelých
Prínos detského myslenia pre dospelého je v tom, že keď nechá prebehnúť kreatívny spôsob detského myslenia, dokáže ho aj zastaviť a uplatniť vo svete dospelých. Predstavivosť je výborná ako základ nápadov, konceptov, riešení. Ale je dôležité vedieť, kedy ich zastaviť a začať uvádzať do formy, ktorá je realizovateľná a akceptovateľná. Pretože vždy sme obmedzení viacerými premennými, ako napríklad čas či financie. Dospelí navyše dokážu odčleniť emocionálne prepojenie s výsledkom svojho kreatívneho procesu myslenia. Vieme sa pozrieť na situáciu objektívne a priznať, ak niečo nedosahuje dostatočný štandard, prípadne míňa cieľ.
