Snaha spoločnosti o genderovú rovnosť sa prejavuje už aj v hračkárskom priemysle. Mnohí rodičia berú chlapcom meče a zbrane, v strachu pred násilím a výrobcovia prichádzajú s bábikami superhrdinov - pre chlapcov. Aký je pohľad vedcov na tento trend?
New York Times pred časom zverejnili článok o bábikách, ktoré majú podporovať empatiu u chlapcov. Tieto špeciálne hračky vyzerajú ako kombinácia akčných hrdinov a „plyšákov“. Hlava, ruky a nohy sú pevné, no telo je mäkké a dá sa poľahky objímať.
Hračky sú reakciou na tvrdenia o tom, že chlapci by nemali plakať a ukazovať svoje city. Hra s bábikami by totiž mala chlapcom pomôcť rozvinúť sociálne a emocionálne zručnosti tak, aby si dieťa dokázalo predstaviť, ako sa ten druhý môže cítiť. Oslovení psychológovia tvrdia, že práve tento spôsob pomáha uvedené zručnosti normalizovať v období, kedy sú deti citlivé na informácie o rode, ktoré sa k nim dostávajú. Vraj pochopenie rodu dokážu uchopiť deti už vo veku jedeného alebo dvoch rokov.
Sporným momentom článku je však chýbajúci dôkaz, že hračky skutočne podporujú rozvoj empatie, teda, že chlapci, ktorí sa s nimi hrajú, sa naozaj stávajú empatickými.
Deti netušia o rodových roliach
Myšlienka, že ak dáme chlapcom bábiky, vyrastú z nich empatickí muži, nie je žiadnou novinkou. Už dlhšie sa v spoločnosti šíria podobné úvahy a silnie tiež tlak na to, že hračkárske zbrane nie sú pre deti vhodné a rodičia ich deťom preto nedávajú. Naopak, chlapci by sa pokojne mali hrať s bábikami tak, ako to robia od malička dievčatká a nie cielene sa im vyhýbať. Zdá sa, že ak by sme vychovávali deti podľa týchto princípov a spoločnosť by mala dostatočný nadhľad, našli by sa chlapci, ktorí by úprimne túžili po bábikách, aby im dávali jesť a večer ich ukladali do postieľok.
Na logickej súvislosti tvrdenia, že ak som chlapec, mám sa hrať s autíčkami a pištoľami, a preto sa s nimi budem hrať, nesedí jeden zásadný faktor a to ten, že malé deti nemajú ani poňatia, k akému rodu patria. Napriek tomu sa už v nízkom veku prejavujú ich preferencie. Keď v rámci rôznych pokusov dávali vedci chlapcom autíčko alebo bábiku, väčšina si vybrala autíčko. Dokonca, pri porovnaní výberu chlapcov a dievčat sa ukázalo, že preferencia autíčok u chlapcov bola vyššia, než preferencia bábik u dievčat.
Aj ďalšie vedecké štúdie priniesli podobné výsledky. Už deväťmesační chlapci preferujú chlapčenské hračky ako lopty, vláčiky a autíčka. Dievčatká majú zase bližšie k dievčenským hračkám ako sú bábiky, kočíky, hoci opäť sa potvrdilo, že ich preferencie nie sú až tak silné ako tie chlapčenské. Vedci opäť položili na stôl dôkazy o tom, že takto malé deti netušia nič o rodových stereotypoch. Ich preferencie sú jasné dávno pred tým, než chápu pojem rod. Vplyv kognitívnych premenných je, podľa autorov štúdie, preceňovaný. Inými slovami, 18 mesační chlapci sa nehrajú s autíčkami preto, lebo by to tak mali robiť a tlačí na nich okolie. Vyberajú si ich preto, lebo sa s nimi chcú hrať.
Iste, sú aj chlapci, ktorí sa radšej hrajú s bábikami. Nesprávajú sa „typicky“, sú citlivejší a na Vianoce si neželajú žiadne strelné zbrane, ale skôr niečo jemnejšie, napríklad plyšovú postavičku. Rodičia to zväčša akceptujú, no niekde v hlave im začne kolovať úvaha o budúcej sexuálnej orientácii ich syna.
Odborníci však tvrdia, že je zbytočné robiť si starosti tohto druhu. Ženskejší spôsob hry nebýva predzvesťou homosexuality. To, že sa Jurko hrá s bábikami neznamená, že sa neskôr bude cítiť ako dievča, prípadne sa z neho stane homosexuál. A naopak, ak sa Janko hrá len so zbraňami, ešte stále môže byť v dospelosti homosexuálom.
Pre tých rodičov, ktorým sexuálna orientácia synov nerobí vrásky na čele však vyvstáva iná otázka. Čo ak je preferencia bábik znakom rodovej neistoty, ktorá vyplýva z hlbších psychologických problémov? Aj pre nich majú vedci jednoznačnú odpoveď. Neexistuje dôkaz na to, že akékoľvek správanie spôsobí, aby sa sexuálna preferencia pohla jedným alebo druhým smerom. Tá je daná nezávisle od aktivít či zážitkov dieťaťa.
Milujme deti, ktoré máme, nie aké chceme mať
Čo však môže uškodiť deťom, ak im presvedčený rodič vezme hračku a vymení ju za inú len preto, lebo tú prvú považuje za nositeľa násilia? Nuž, potenciál na to, aby tento čin dieťa zranil, je zrejmý. Takýmto spôsobom totiž dáva mama či otec najavo svoju lásku k dieťaťu. Nie k dieťaťu, aké by chcel/a mať, ale tomu, ktoré má doma. Ak matka vezme pušku synovi, lebo sa obáva, že by ho doviedla k násiliu, ak by mu ju nechala, akoby mu hovorila: „Ľúbim ťa, ale nechcem, aby si sa hral s puškou.“ Syn však počuje: „Síce vravím, že ťa ľúbim, ale v skutočnosti ľúbim zidealizovaného chlapca, ktorý sa bude šťastne hrať s bábikou alebo skladačkami a nie s puškou, teda niekoho, kto je úplne iný než ty.“
Hoci sa občas vynoria hlasy, ktoré budú tvrdiť, že je dobré, aby rodičia nedovolili deťom hrať sa s hračkárskymi mečmi, ale radšej s bábikami, tieto tvrdenia nie sú založené na vedeckých odporúčaniach. Prírodu nedokážeme oklamať. Ak máte syna, ktorý sa správa ako typický chlapec, mal by byť vychovávaný v láske tak, aby z neho vyrástol silný muž, ktorý bude schopný pomôcť svojmu okoliu. A to nikdy nebolo jednoduché.
Nech už je hra vášho dieťaťa akákoľvek, faktom zostáva, že hra ako taká vedie k lepšiemu dosahovaniu vývojových míľnikov u tých detí, ktoré majú možnosť zvoliť si, ako sa hrať a s čím sa hrať. Je dôležité, aby mali deti možnosť hrať sa so všetkými typmi hračiek, ktoré ich zaujímajú a zapojiť sa do rôznych aktivít v rámci svojich hier.
