Poznáte hru Monopoly? Veľa ľudí ani nečítalo pravidlá, viacerí si spravili svoje vlastné a mnohí pri hre podvádzajú. Výrobca to využil a spravil verziu pre tých, ktorí radi klamú a zavádzajú. Bude mať otvorená možnosť podvádzať zásadný dopad na deti?
Pamätáte si rodinné večery, keď je vonku zima a tma a všetci sedia pri jednom stole, na ktorom je rozložená hra monopoly? Pravidlá si prečítal len málokto, no všetci s nadšením súperili o to, kto skončí ako najbohatší. Je to klasická hra, ktorá však prichádza s novou možnosťou – to, čo sa doteraz robilo tajne, sa dá otvorene – klamať a podvádzať a nedať sa pri tom nachytať.
História hry Monopoly sa začala písať v roku 1903, s cieľom vzdelávať ľudí a upozorniť ich na negatívne dôsledky vyplývajúce zo sústredenia pozemkov do rúk súkromných monopolov. V roku 1935 ju pretvorili tak, že sa stala jednou z najpopulárnejších zábav západného sveta. Jeden z najväčších výrobcov hračiek, spoločnosť Hasbro ju dnes uvádza vo vyše 100 krajinách na celom svete a s nadšením ju hrá vyše miliarda ľudí. Jej pravidlá sa občas menia tak, aby sa dokonale využil potenciál, ktorý so sebou táto značka nesie. Nedávno výrobca uviedol edíciu pre podvádzajúcich.
Je to akási šedá verzia hry, pretože jej cieľom je skutočne to, čo vyplýva z názvu – podvádzať. Nájdete v nej karty, na základe ktorých by ste skutočne mali klamať. Toto rozhodnutie prijal výrobca na základe výsledkov vlastného prieskumu, ktorý hovorí jednoznačne. Takmer polovica hráčov sa priznala k podvodu počas hry, vyše 70 % hráčov si nikdy neprečítalo pravidlá a približne 1/3 si vytvára svoje vlastné. Preto výrobca tvrdí, že len chce dať ľuďom to, po čom skutočne túžia, teda hru, ktorá ich k podvodu dokonca nabáda.
Správanie presahujúce hranice hry
Tento spôsob hry sa dá považovať za zábavu alebo súťaž, no môže v ňom byť aj čosi viac. Vedci už dávnejšie odhalili spojenie medzi predchádzajúcim správaním súvisiacim s podvádzaním a následným vnímaním nekalých praktík. Pravdou je, že ak je takéto správanie predstavené ako istá bežná norma, neskôr vedie k akceptovaniu klamstiev a zavádzania a aj k presvedčeniu, že je v priadku ohýbať pravidlá podľa toho, ako nám aktuálne vyhovujú. Platí to nielen pre rodinnú stolovú hru, ale aj v iných aspektoch života.
Zdá sa, že každá nasledujúca generácia má silnejšie sklony podvádzať, je cynickejšia a verí, že je potrebné klamať, ak chceme v živote uspieť. Je vyššia pravdepodobnosť, že deti, ktoré podvádzajú na strednej škole budú v dospelosti skôr klamať svojim partnerom, zákazníkom a zamestnávateľom vo veciach týkajúcich sa financií, ako napríklad dane, výdavky a poistenie, budú si ohýbať pravidlá podľa potreby. Klamstvo nebudú vnímať negatívne, nechajú si nesprávny výdavok, budú porušovať autorské práva na filmy či hudbu, zavádzať partnerov v dôležitých veciach. Jednoducho, podvádzanie sa stáva pre tzv. generáciu mileniálov akousi normálnou súčasťou života, ak sa chcú niekam posunúť.
V minulosti to však bolo pri hre úplne inak. Celá rodina pohromade, nie vždy sa hralo podľa pravidiel. Keď niekto úmyselne podvádzal, nepočítal správne alebo obišiel pravidlá, každý to vedel a ukázalo sa na vinníka prstom. Niekedy sa v dôsledku nekalých praktík hra prerušila alebo úplne zastavila. Nebola zábava hrať s niekým, kto podvádza. Ten musel znášať dôsledky, okrem nálepky klamára mohol byť úplne vylúčený z ďalších aktivít. Nikto nechcel byť čiernou ovcou.
Podvádzať učíme deti my
Tak, ako sa prirodzene nerodíme ako klamári a manipulátori, ale sa to časom dokážeme naučiť, aj nepodvádzanie je správanie, ktoré sa učíme. Deti si berú príklad od dospelých. Nanešťastie sa o tejto téme doma s rodičmi rozpráva len približne tretina študentov vo veku od 15 do 17 rokov. Podľa autorov štúdie, z ktorej tieto výsledky vyplývajú, z poctivých detí vyrastajú dospelí s pokrivenými hodnotami, pretože ich valcuje náš pokazený svet a každý nad tým len mávne rukou.
Ako teda dopadne tento zaujímavý počin? Môže takáto hra podporiť v deťoch sklony k podvádzaniu v dospelosti? Veď deti sa pri hre učia. To vie každý, aj výrobca hračiek. Sám si dokonca stavia cieľ, naučiť deti životné lekcie. Aj cieľ na toto špeciálne vydanie je jasný, dúfa, že klamári budú odhalení, podvodníci usvedčení, dôkazy na stole a pod nimi sankcie za nekalé konanie. Možno práve toto nám ukáže nový pohľad na klamstvá, iniciuje nový dialóg o podvádzaní.
Ako nenaučiť deti klamať
Ako vysvetliť podvody deťom vo svete, pre ktorý je klamstvo niečím tak bežným, že nad tým privierame oči? V prvom rade by sme mali deťom definovať, čo rozumieme pod pojmom podvod, klamstvo, zavádzanie. Niektorí z nás nerobia veľkú vedu pokiaľ ide o ohýbanie pravidiel v hre, podvod v testoch alebo nie celkom korektnom optimalizovaní daní. No väčšina z nás sa pozastaví nad podvádzaním partnera. Podvádzanie znamená porušenie jasne daných pravidiel, ktoré môžu vyplývať aj z nepísaných zákonov, vytvorených na základe morálnych, etických a zvykových hodnôt. Pre deti by nič, čo súvisí s klamstvom a zavádzaním, nemalo byť akceptovateľné.
Nepochybne dôležité je hodnoty a štandardy, ktoré vyznávame, presadzovať aj v domácnosti. Môžete mať napríklad jasne dané pravidlá, že: „U nás sa nepodvádza.“ Prípadne, že sa držíte daných pravidiel, medzi ktoré patrí aj žiadne klamstvá.
S tým súvisí aj jasná definícia dôsledkov nedodržania pravidiel. Nedostatok integrity aj v rámci obyčajných hier, má dopad na vzťahy a reputáciu. Kto by sa už len hral s niekým, o kom vieme, že podvádza a klame? Ak si niekto vyberie možnosť klamať, mal by vedieť, že si podkopáva dôveru a to nielen v danom momente, ale aj do budúcnosti. Vždy budeme už uvažovať nad tým, že sa nemôžeme na klamára spoľahnúť a očakávať od neho, že bude čestný.
Deti by sme mali podporovať v tom, aby robili to, čo prirodzene cítia, že je dobré. Výhra alebo prehra je až druhoradá, pokiaľ ide o to, ako sa hra hrá. Hranie podľa pravidiel je výsledkom zdravého sebavedomia a rešpektu k sebe samému.
Napokon by sme nemali zabúdať na to, že sami sme vzormi našim deťom. Často sa stane, že si ani neuvedomíme, že deti nabádame ku klamstvu, nech je akokoľvek malé či „v dobrom“. Klamlivá výhovorka, len aby sme sa vyhli nepríjemnej situácii, drobná lož, aby sme nemuseli zaplatiť vstupné za malé dieťa a podobne. Nech je spoločnosť akokoľvek morálne nedokonalá, v konečnom dôsledku sme to my, rodičia, ktorí stanovia latku toho, ako žiť úprimne a mať to ako alternatívu voči tomu, čo deti vidia alebo cítia, že ich učí vonkajší svet.
