Pred tým, než si začnete myslieť, že máte doma malého lakomca, lebo sa mu pravidelne nedarí deliť s hračkami, prečítajte si, ako vidia delenie detí vedci.
Predstavte si, že vaše trojročné dieťa sa zúčastní štúdie, v rámci ktorej chcú vedci otestovať schopnosť malých detí požičiavať veci. Do jednej ruky dostane hračku, o ktorej vedkyňa povie, že je smutná a do druhej krásne farebné nálepky, o ktoré sa môže s hračkou rozdeliť, aby ju potešila. Dieťa sa však nerozdelí férovo, teda nedá hračke polovicu svojich nálepiek. Ako zareagujete? Zapýrite sa, pred vedcami prehodíte niečo o tom, že doma sa dokáže podeliť a s obavami sa budete samých seba pýtať, či vám pod rukami nevyrastá malý lakomec. Lenže pre vedeckú obec, zaoberajúcu sa vývinovou psychológiou, je reakcia vášho dieťaťa úplne bežná a očakávaná.
Vedci už dávnejšie zistili, že deti poznajú princíp požičiavania a vedia, čo je férové. Faktom ale zostáva, že nie vždy sa dokážu spravodlivo rozdeliť. Preto sa vo svojom ďalšom výskume zamerali na zistenie tohto dôvodu. Možno je to preto, lebo sa správajú podobne ako aj my, dospelí a znalí morálnych kritérií, keď občas spravíme niečo nie veľmi korektné. Alebo je dôvod úplne iný?
Delenie podmieňuje kognitívny vývin
Podľa výsledkov najnovšieho výskumu sa zdá, že dôvod je prozaickejší a deti nie sú až takí pokrytci. Jeden z dôvodov, prečo sa deti nerozdelia, hoci vedia, že by mali je, že nemajú na to dostatočne vyvinuté kognitívne schopnosti. Hlavnú rolu zohráva najmä ich nevyvinutá schopnosť počítať a dokázať tak rozdeliť svoje zdroje spravodlivým spôsobom. Nejde teda o to, že by boli lakomci, skôr o to, že ešte nerozumejú, ako sa bratsky rozdeliť.
Táto schopnosť sa vyvíja v niekoľkých fázach počas predškolského veku. Najprv sa deti naučia poznať čísla a počítať – jeden, dva, tri, atď. Potom začnú týmto slovám priraďovať význam, teda ak napríklad požiadate trojročného syna či dcéru, aby vám priniesol tri jablká, donesie vám ich. Až v ďalšej vývinovej fáze dokážu deti pochopiť základné princípy počítania a tiež ich praktické využitie. Keď pred ne postavíte desať hračiek, dokážu spočítať, koľko presne ich tam je. Tieto zručnosti však nie sú len základom matematického myslenia, ale pomáhajú aj pri pochopení princípu rozdeľovania svojich zdrojov.
Vedci sa vo svojom výskume zamerali na predškolákov, ktorým ponúkli zaujímavé nálepky a zároveň im predstavili hračku so slovami, že je veľmi smutná, no nálepky by ju potešili. Deti sa teda museli rozhodnúť, či si ich nechajú alebo sa podelia s úbohou hračkou. Výsledky si vedci zaznamenali a následne sa pokúsili zistiť, ako na tom deti sú, čo sa týka zručností v počítaní. Rozdelili ich na také, ktoré poznali význam čísiel a také, ktorí poznali čísla len ako slová. Zistili, že väčšina starších detí sa dokázala rozdeliť spravodlivo, polovicu nálepiek si nechala a tú druhú dala hračke. Dvoj a trojročné deti toto ešte nedokázali. Zdá sa, že staršie deti sa už naučili, že by mali rozdeliť svoje nálepky na polovicu. Lenže bez ohľadu na vek, všetky deti svorne tvrdili, že dali rovnaký počet hračke, čo naznačuje, že už aj malé deti vedia, že toto je niečo, čo by mali urobiť. Schopnosť zachovať sa férovo sa odvíjala od schopnosti počítať. Ak vedci vzali do úvahy práve schopnosť rátať, vek už nehral rolu. To znamená, že ak trojročné dieťa vie počítať, zvyšuje sa šanca, že rozdelí nálepky spravodlivo v porovnaní napríklad s päťročným dieťaťom, ktoré rátať ešte nevie.
Aj malé deti majú morálku
Pokiaľ ide o deti, ktoré nerozdeľovali svoje zdroje spravodlivo, sú pokrytcami alebo len nechápu princíp férovosti? Ak by bolo ich správanie motivované lakomstvom, zrejme by si väčšinu nálepiek nechali pre seba. Lenže ak išlo iba o to, že nemajú dostatočne rozvinuté schopnosti na to, aby sa rozdelili, mali by byť podobne lakomé ako prajné. Niekedy dali hračke viac ako im zostalo a inokedy, naopak, menej. Približne polovica detí spadla do prvej skupiny a polovica do druhej. Pravdepodobne ani jedno z týchto detí si ešte neuvedomovalo, čo vlastne urobili, v pozitívnom i negatívnom. Výsledkom teda je, že deti sa síce snažili byť férové, ale nedokázali to, pretože nemali na to jednoducho dostatočne vyvinuté kognitívne schopnosti.
Vedci tvrdia, že deti vedia, že by mali spravodlivo rozdeliť to, čo dostali, ale vzhľadom na vek to nedokážu. Táto schopnosť sa efektívne zvyšuje práve s pribúdajúcim vekom. Počítanie pomáha deťom v schopnosti podeliť sa, ale ich vedomosť o tom, čo je férové, je u nich prítomná zavčasu. Takže deti síce vedia, čo spraviť, len nevedia ako presne.
Uvedené zistenie nie je to celkom novinkou, pretože už dávnejší výskum dokázal, že deti nedokážu rozdeliť číslo, ak nevedia počítať. Koncept delenia totiž práve úzko súvisí s chápaním ako rátať.
Zdá sa, že počítanie dá deťom do rúk možnosť overiť si svoj spôsob rozdeľovania. Teda môžeme napríklad odhadom rozdeliť jahody do dvoch misiek, ale ak ich prepočítame, prídeme na to, že sme ich v skutočnosti nerozdelili spravodlivo a počítaním to urobiť ešte raz a férovejšie. Dokonca aj v uvedených štúdiách sa ukázalo, že deti, ktoré počítať dokázali, vedeli s väčšou pravdepodobnosťou určiť, koľko presne nálepiek darovali. Počítanie im mohlo pomôcť držať sa jasných hraníc pri delení.
Delenie sa so známymi a neznámymi
Napriek týmto zisteniam sa nedá povedať, že deti sú morálnymi vzormi, ktoré len čakajú na príležitosť predviesť svoju schopnosť deliť sa. Do procesu totiž vstupujú aj ďalšie premenné, napríklad inak sa rozdeľuje pre kamarátov a inak pre neznámych. Tieto môžu opätovne naznačovať pomyselné sebectvo detí.
Vedci už dávnejšie preukázali, že trojročné deti sa dokážu so svojimi kamarátmi rozdeliť a to i v prípade, že majú možnosť ponechať si veci pre seba. Išlo však o situáciu, kedy museli spolupracovať, aby získali cenu, cukríky gumových medvedíkov alebo nálepky. Vedci pre deti pripravili zaujímavý pokus, ktorý spočíval v tom, že odmena bola ukrytá v priesvitnej škatuli a ak potiahli za povrázok spoločne, dostali odmenu do prednej časti škatule, odkiaľ si ju mohli vytiahnuť. Ak však za motúzik potiahlo len jedno dieťa, odmenu dvojica nezískala. Niekedy však mali škatule dva otvory, cez ktoré si deti mohli vytiahnuť svoje dve ceny, čo bolo férové. Zaujímavé je, že ak mala škatuľa jeden otvor, bolo len jedno dieťa, ktoré mohlo získať odmenu, no vo väčšine prípadov sa dokázalo s kamarátom rozdeliť. Vedci zriedkavo pozorovali hádky či krik.
Ako je možné, že deti sú schopné deliť sa, hoci doma medzi súrodencami obvykle vidíme úplne iné správanie? Konkrétne v tomto prípade išlo pravdepodobne o to, že deti museli spolupracovať, aby odmenu získali. Práve spolupráca podnecovala zmysel pre férovosť. Takýto typ spolupráce podporuje v deťoch zistenie a uvedomenie si, že aj iní ľudia majú právo dostať privilégiá a odmeny, ktoré chcú deti pre seba.
Odborníci to hodnotia ako typické ľudské správanie, že každý človek má sklon k férovosti, na základe ktorého dokáže spolupracovať a nie súťažiť, pokiaľ ide o obmedzené zdroje. S tým sa spája aj dôvera spolupracujúcich, že na konci to prinesie osoh obom stranám. Je dobré vedieť, že tieto pohnútky sa dajú podchytiť už u detí a môžeme podporovať ich rozvoj.
