V dnešnej spoločnosti sa dotyk považuje za niečo nevhodné a jeho obmedzenie na minimum zdôvodňujeme strachom zo zneužitia. Lenže dotyk hrá vo výchove detí doma i v škole zásadnú rolu.
Dotyk je základ komunikácie
Signály dotykov si užívame už pred samotným narodením, keď cítime vibrácie tlkotu srdca matky. Z toho vyplýva aj následná kľúčová úloha dotykov vo vzťahu rodič – dieťa. Podľa Petra Andersena, profesora z Univerzity komunikácie v San Diegu, je to základný komunikačný kanál medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa o neho stará.
Dotyk matky podporuje prepojenie medzi ňou a dieťaťom, predstavuje bezpečie (si v bezpečí, som tu s tebou) a môže znamenať pozitívne alebo negatívne emócie. Napríklad dotyky pri hre vyvolávajú v dieťaťu pocit šťastia, ale ak mu náhle matka stisne ruku, môže to byť signál, aby sa nedotýkal nejakého predmetu. Podobne, dotyk matky pomáha utíšiť bolesť, čo využívajú pediatri pri odbere krvi.
Vedci z lekárskej univerzity v Miami napríklad dokázali pozitívny prínos masáží u detí, pretože zlepšujú spánok, znižujú podráždenosť a zlepšujú sociálne zručnosti. Okrem toho pomáhajú aj predčasne narodeným bábätkám. Dotyk tiež zlepšuje náladu, znižuje pocity depresie, učí deti porozumieť sociálnym a emocionálnym prejavom. Pomáha regulovať tep, spomaľuje dýchanie. Z dlhodobého hľadiska sú deti vychovávané v prostredí bohatom na dotyky šťastnejšie a lepšie zvládajú tlak každodenných problémov.
Deti dotyky potrebujú
Dotyk má pre deti zásadný význam. Existujú dôkazy o tom, ako veľmi deti trpia, keď im je dotyk odopretý. Nedostatok dotyku po narodení zásadne ovplyvňuje nielen kognitívny a emocionálny vývoj, ale aj fungovanie imunitného a s ním súvisiaceho tráviaceho systému. Dotyk rodiča je kľúčový, nie iba jednou z alternatív.
Napríklad bábätká v minulosti v sirotincoch dostávali vhodnú výživu, bolo postarané o ich bezpečnosť a napriek tomu zomierali až v 75 % prípadoch. Keď vedci zamestnancom odporučili, aby brali bábätká do náručia, úmrtnosť vymizla.
Napriek tomu sa dotyk z nášho sveta akosi vytráca. Dívame sa na dotyky ako niečo zakázané, vzbudzujú v nás obavy, strach. Na otca, kúpajúceho sa so svojou dvojročnou dcérou, sa pred časom zniesla vlna kritiky. Voľakedy bolo bežné, že rodinný známy pri náhodnom stretnutí objal dieťa, pohladkal ho. Dnes sa dotykom radšej vyhýbame, tápeme medzi tým, čo je prirodzené a čo nám diktuje spoločnosť. Psychológ z DePauw University, Matthew Hertenstein dokonca, tvrdí, že naša spoločnosť trpí fóbiou z dotyku. Nie sme zvyknutí na dotyk od neznámych ľudí, ale ani od priateľov. Oberáme tak deti o najdôležitejší spôsob ako ich uistiť o svojej láske, starostlivosti a ako s nimi nadviazať hlboký vzťah.
Pritom výskumy preukázali, že jemný dotyk znamená vyššie prepitné alebo väčší nákup, ale aj vyššiu ochotu pomôcť neznámemu, keď je dotyk zahrnutý spolu s prosbou. Je to znak ľudskosti, dôkaz potreby socializácie.
Zaujímavé tiež je, že napríklad ľudia žijúci v teplejšom podnebí majú vyššie sklony k dotykom v porovnaní s tými, ktorí žijú v chladnejších krajinách. Napríklad Gréci vs. Nemci, temperamentné južné národy vs. stoickí Angličania. Vysvetlením je množstvo teórií, vrátane tej, ktorá hovorí, že z dôvodu vyššej teploty ovzdušia sa ľudia ľahšie obliekajú, čím ukazujú viac pokožky a dotyk je lepšie cítiť, prípadne slnko vplýva pozitívne na náladu ľudí, jeho nedostatok vyvoláva depresiu a menej vzájomnej interakcie.
Negatívny spoločenský dopad
Vedci sa pokúsili zistiť, či dotykom dokážeme rozpoznať emócie. V niekoľkých pokusoch dokázali, že len na základe dotyku vieme identifikovať celú škálu pozitívnych i negatívnych emócií, od lásky a porozumenia, až po hnev strach a odpor. Okrem toho však vedci prišli i na prekvapujúci rozdiel medzi pohlaviami. Ak sa muži pokúsili prejaviť pomocou dotyku súcit alebo pochopenie, ženy netušili, čo robia. Zdá sa, že muži nedokážu efektívne používať dotyky a vyjadrovať spomenuté pocity. Ak chceme, aby túto zručnosť muži mali, je dôležité, aby zažívali fyzickú nehu milujúcich rodičov od detstva, ale aj počas dospievania. V opačnom prípade vyrastajú tak, že zažívajú dotyky pri bitke s rovesníkmi alebo na futbalových tréningoch. Preto je dôležité zahrnúť dotyky aj do výchovy synov, aby sme pomohli kultivovať v nich pochopenie, emocionálnu inteligenciu i zdravie.
Doteraz však ideme presne opačným smerom. Často namiesto láskavého dotyku synovia skôr počujú: „Buď chlap, nerev a vzchop sa!” Obmedzenia, ktoré na nich kladieme len preto, že sa narodili ako chlapci a mali by sa do tej role vtesnať však vyúsťujú v negatívny záver. Máme generáciu mužov, ktorí sa izolujú, nedokážu vyjadriť svoje emócie a nikdy nežiadajú o pomoc. Keď sa táto generácia posúva do otcovskej role, ťažko vychová chápavých synov, keď sami to majú presne opačne. Pritom úloha otcov je pre synov zásadná.
Aj dotyk učiteľa zaváži
V škole to funguje podobne. Dotyky zo strany učiteľov takmer úplne vymizli, čo je na škodu veci. David J. Linden, profesor neurológie na Johns Hopkins University School of Medicine tvrdí, že dotyk nie je užitočný nástroj pri učení faktov a stratégie. Nedá sa povedať, že keď sa učiteľ dotkne ramena svojho žiaka pri matematike, ten sa ju ľahšie naučí. Dotyk však dáva žiakovi signál „Som spojenec, nie hrozba“. Tým sa dieťa mentálne posunie do roviny dôvery a čokoľvek, čo učiteľ spraví, aby si získal dôveru žiaka pomôže učeniu.
Pocit z dotyku sa nedá oddeliť od emocionálneho zážitku, pretože to, ako dotyk vnímame, závisí od jeho sociálneho kontextu. Ruka na ramene od dominantného šéfa je iná ako ruka na ramene od blízkeho priateľa. Vhodný dotyk v škole je dôležitý najmä pre deti, ktorým chýba doma, alebo ktoré zažili zneužívanie. Je dôležité, aby deti vedeli, že existuje dotyk v rámci sociálnej akceptácie a neznamená zneužívanie, ale je to forma normálneho a zdravého vytvárania vzťahu s inými ľuďmi.
Úmysel spoločnosti ochrániť deti pred nevhodnými dotykmi vzala učiteľom dôležitý nástroj učenia a deťom potrebnú zmyslovú, vzdelávaciu a vývojovú skúsenosť. Odborná obec upozorňuje, že politika bez dotykov v triede je pomýlená a deštruktívna. Preto jednoznačne školám odporúča nezavádzať takéto usmernenia v prevencii pred rizikom zneužívania. Dôvodom je, že neberú do úvahy dôležitosť dotykov pre zdravý vývoj detí.
Spôsob sa mení, podstata zostáva
Je to jednoduchšie, keď sú deti malé. Vtedy je ľahké objať svojho syna niekoľko krát denne a vidieť, ako si túto pozornosť užíva. Náročnejšie je to, keď rastie a dostáva sa do tínedžerského veku. Mení sa nielen jeho reakcia na rodičovský dotyk, ale aj to, ako sa on sám prejavuje prostredníctvom dotykov. To, čo bolo dennou záležitosťou je zrazu veľmi občasné. Namiesto objatí volí tľapnutie, prípadne ťuknutie päsťami, šibalský dotyk lakťom. Zdá sa, akoby ho rodičovský dotyk strápňoval, akoby bol znakom detinského správania. Rodič sa preto stiahne v snahe vyhovieť potomkovi v túžbe po vlastnom priestore a mysliac si, že mu tak robí láskavosť a prejavuje rešpekt k jeho potrebám.
Lenže, bez ohľadu na vek synov či dcér, deti potrebujú dotyky stále. Nie rovnaké, ako keď boli bábätkami alebo prváčikmi v škole, ale adekvátne veku a v správny čas. Aj keď stoja na prahu dospelosti. Dotyk matky a objatie otca nie je ničím nahraditeľné. Preto je na rodičoch, aby našli kreatívne spôsoby, ako zostať v spojení so svojim synom alebo dcérou.
