Pochopiť chyby a prešľapy svojich detí, členov rodiny i najbližších priateľov dokážeme poľahky. Vedci tvrdia, že rodičia by podobne súcitne mali pristupovať predovšetkým k sebe a ich rodičovská rola bude prínosná celej rodine.
Denne máme množstvo dôvodov na to, aby sme sa ako rodičia cítili za svoje činy previnilo. Od toho, že sme nechali deti večer dlho hore a dnes ráno nedokážu vstať na čas, cez fakt, že sme kvôli pracovnému stretnutiu vynechali ich besiedku až po presunutú oslavu menín, pretože sme v deň D na blahoželanie úplne zabudli. V hlave počujeme hlas, ktorý nám každý zlý krok vyčíta, obviňuje nás a núti k negatívnym emóciám. Buď sa mu poddáme alebo si zvolíme opačnú alternatívu, zľutovanie so sebou samým.
Kristin Neff, profesorka na Texaskej Univerzite hovorí, že namiesto toho, aby sme podliehali svojim vlastným neľútostným súdom a kritike, mali by sme, v rámci pochopenia a súcitu, byť k sebe vľúdnymi a láskavými, veď napokon nikto nie je dokonalý a je zbytočné sa o to snažiť. Skôr by nám malo ísť o to, aby sme boli zdraví a šťastní a to dosiahneme tak, že sa budeme o seba starať, nie ponižovať sa. Mať k sebe súcit znamená uvedomiť si, že sme ľudia a svoju človečinu prijať. Pretože nikdy sa veci nebudú vyvíjať tak, ako si želáme, zažijeme aj frustráciu, stratu, chyby, prídeme až na hranice svojich schopností a možností. Čím viac pripustíme realitu života, namiesto toho, aby sme s ňou stále bojovali, tým viac pochopenia budeme mať k sebe, aj k ostatným.
Čo znamená súcit k sebe?
Všetkých rodičov spájajú neustále otázky a pochybnosti o tom, či sú dobrými rodičmi, či naše rozhodnutia nezanechajú na deťoch rany, či obstojíme pred verejnosťou i sebou. Čím úspešnejší sa v rodičovskej misii cítime, tým máme vyššie sebavedomie. Keď však nedokážeme svoje očakávania naplniť, cítime sa zle, plní sklamania a znechutenia. Práve súcit je odpoveďou, pretože vďaka nemu nepodliehame súdu či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Je to spôsob ako láskavo oceniť seba a prijať svoje pochybenia.
Kristin Neff tento súcit k sebe definuje v troch bodoch. V prvom rade by sme mali byť k sebe chápaví a jemní, namiesto kritiky a súdov. Inšpirovať sa môžeme napríklad prístupom k našim priateľom, pretože s nimi zaobchádzame jemnejšie než so sebou. Skúsme si preto pri pochybení predstaviť, že náš vnútorný monológ je akoby dialóg s najlepším kamarátom, kamarátkou. Nevyčítame im prešľap, skôr sa snažíme povzbudiť ich, máme pre nich porozumenie a prejavujeme im podporu. Mnoho z nás povie dieťaťu niečo nepríjemné, nevhodným tónom a potom sa umára na tým, ako reagovalo. Napriek ospravedlneniu sa stále cítime zle a pomyselne sa za svoju chybu bičujeme ďalej. Fakt je, že nikomu takto nepomáhame. Jedine prenášame svoju pozornosť z dieťaťa na seba a ponárame sa do negatívnych pocitov. Ak sa však sústredíme na pozitívne vnemy, ako je ľudskosť, pochopenie, prijatie, pohneme sa ďalej a opäť sa môžeme sústrediť na to, ako podporovať a starať sa o svoje dieťa.
S tým sa spája druhý moment a tým je rozpoznanie svojej ľudskosti s dobrými i zlými stránkami. To nás spája s ostatnými ľuďmi a neizoluje nás vo vlastných pochybnostiach. To, že ste ráno nezobudili dieťa načas sa nestane len vám, ale aj susede či dobrej kamarátke. Práve naše zlyhania nás spájajú. Sebavedomie stojí na otázke: „V čom som iný ako ostatní?“, pričom základom súcitu je, naopak, dotaz: „Čo máme spoločné?“ Odpoveď je jednoduchá. Nie sme dokonalí. Pravdepodobne každá matka spravila niekedy niečo, čo si vyčíta, chyby nás spájajú a robia nás ľuďmi.
Tretím bodom je rovnováha. Na to, aby sme boli láskaví k sebe, musíme rozpoznať, že trpíme. Ak budeme venovať pozornosť tomu, ako sa so sebou rozprávame a zaobchádzame v kritických momentoch, zistíme, že na vyváženie potrebujeme aj láskavé slová. Pozorujte, ako si vravíte, že nedokážete udržať poriadok v domácnosti alebo nemáte vedomosti na to, aby ste pomohli dcére či synovi s úlohou z deskriptívnej geometrie. Keď si uvedomíme, aké bolestivé a kontra produktívne sú takéto reči, môžeme prijať potrebné opatrenia, ako byť k sebe milí a podporujúci, aj keď nie sme ideálom rodičovstva.
Takýto prístup podporuje aj vedecká obec. Vedci zistili napríklad, že rodičia dospelých detí s postihnutiami, ktorí dokážu pochopiť svoje zlyhania a sú zhovievaví k svojim pochybeniam, zažívajú menej stresu a depresií. Podobne dopadli výsledky v austrálskej štúdii, kde mamám predstavili niekoľko techník ako byť k sebe chápajúci, napríklad vnútorný monológ akoby s priateľkou, pripomínanie si, že nie sú v danej situácii samy a preukázanie milých pozorností samým sebe. Matky, ktoré tieto prístupy aktívne využívali, sa cítili oveľa lepšie a boli menej vystresované v porovnaní s tými, ktoré techniky neaplikovali.
Ako ju uviesť do praxe
Kristin Neff ponúka návod, ako tento prístup začať aktívne používať. Tvrdí, že výskumy dokazujú, že čím častejšie sme k sebe milí a súcitní, využívame napríklad dýchanie, meditácie, oddych, tým efektívnejšie praktizujeme pochopenie voči sebe. Ide o dobroprajnosť k sebe, nie o dobré pocity. Teda napriek tomu, že cieľom je pomôcť uľaviť od trápenia sa, nedokážeme vždy kontrolovať to, čo sa deje navôkol. Ak sa budeme snažiť, aby naša bolesť zmizla, aby sme ju potlačili alebo s ňou bojovali, veci môžeme len zhoršiť. So súcitom voči sebe však dokážeme akceptovať trápenie, prijať láskavé pochopenie, pamätať si, že nedokonalosť je to, čo nás všetkých spája. Vďaka tomu dokážeme zostať v spojení, obklopení láskou, cítiť podporu potrebnú na znášanie bolesti a zároveň nájsť spôsob ako veci zmeniť.
Spočiatku sa môže zdať, že negatívne pocity voči sebe takto ešte narastajú a nie je to nič výnimočné. K. Neff to prirovnáva k situácii pri požiare. Ak vtedy otvoríte dvere v horiacom dome, dnu sa dostane kyslík a plamene vyšľahnú ešte viac. Podobne to dopadne, ak otvoríme svoje srdcia, láska nájde cestu von a bolesť dnu. Bezpodmienečná láska k sebe nám môže odhaliť podmienky, ktoré nám ju znemožňovali a okolnosti, v ktorých sme sa cítili neľúbení. Našťastie, existuje niekoľko spôsobov, ako sa vyrovnať so starými ranami. Znamená to, pomaly a postupne sa začať učiť láskavosti voči sebe. Keď sa niekedy budeme cítiť zahltení náročnými emóciami, môžeme sa dočasne odosobniť od situácie, napríklad sústredením sa na svoj dych, precítiť nohy na zemi alebo ísť si spraviť drobné občerstvenie. Tým si doprajeme to, čo v danom momente aktuálne potrebujeme a staviame základy budúceho úspechu.
