Články: Pre študentov
O projekte


 

Nebojujte s neposlušnými deťmi, navrhnite im spoluprácu

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Katherine Reynolds Lewis tvrdí, že za krízou výchovy sú 3 zásadné faktory - zmena hry, technológie a sociálne siete a odnímanie povinností deťom. / Foto: Shutterstock

Katherine Reynolds Lewis, novinárka, spisovateľka licencovaná výchovná poradkyňa a autorka knihy The Good News About Bad Behavior tvrdí, že detstvo a rodičovstvo prešlo za posledné desaťročia zásadnými zmenami, ktorých výsledkom je, že dnešné deti nedokážu ovládať svoje správanie a zároveň radí rodičom efektívny spôsob, ako to riešiť.


Hovorí, že vzniká kríza, za ktorou stoja najmä tri zásadné faktory. V prvom rade je to hra – zmenilo sa, ako, kde a koľko sa deti hrávajú, druhý faktor je prístup k technológiám a rozvoj sociálnych sietí. Tretí pomenúva ako tzv. nezamestnanosť dnešných detí. Nie, nejde o príležitostné brigády, pod tento pojem zahŕňa najmä prácu doma, ktorá pomáha už batoľatám budovať si sebavedomie a pocit súžitia v rámci komunity. Práve fakt, že od detí dnes nikto neočakáva, že nejakým spôsobom prispejú komunite má za následok, že deti strácajú schopnosť spoznať svoju hodnotu.

 

Minimálna pomoc v domácnosti

Rodičia kladú na prvé miesto dobré známky, vynikajúce športové výkony, podporu hudobného nadania a umeleckých sklonov, čo je síce pekné, ale z dlhodobého hľadiska to podporuje v deťoch narcizmus. Nemajú pocit, že sú plnohodnotnou súčasťou rodiny, že ich príspevok niečo znamená. Pritom riešenie je celkom jednoduché. Každý má (a má mať) v rodine svoje povinnosti, deti môžu vidieť, že každý niečo robí, a preto je prirodzené, že aj od nich sa to očakáva. Navyše už malé deti vedia rozlíšiť, čo je a nie je férové, takže prirodzene do prostredia s vyšpecifikovanými úlohami zapadnú a budú brať ako férové, že aj ony majú svoje zadania.

 

Zmena hrania sa

Pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi deti behali po okolí v skupinkách zložených s rôznych vekových kategórií, hrali sa úplne bez dozoru rodičov alebo len s miernym dohľadom. Museli si samy riešiť konflikty a mali na to dosť silnú motiváciu, keďže v hrách chceli pokračovať. Samy si určovali čas a spôsob hier. Mali veľa nezávislosti, čo podporovalo ich sebavedomie a mentálne zdravie.

Dnešné deti sú v starostlivosti dospelých od rána až do večera. Nie sú vystavené žiadnym rizikám, neriadia svoj čas, nerobia žiadne zásadné rozhodnutia, neriešia spory s rovesníkmi. Nemajú priestor na rozvoj zásadných sociálnych a emocionálnych zručností, pretože práve vďaka hre sa to naučili.

Zaujímavá je štúdia z Nového Zélandu, ktorá popisuje narastajúci trend rôznych fóbií. V minulosti psychológovia verili, že ak trpíte v dospelosti nejakou fóbiou, museli ste v detstve zažiť nejakú s tým spojenú traumatizujúcu udalosť. Ukázalo sa, že je to presne naopak. Ľudia, ktorí padli z výšky, nemali z výšky strach, tí, čo sa skoro utopili sa vody v dospelosti vôbec nebáli a tí, ktorí boli v ranom detstve na krátko od rodičov odlúčení, neskôr netrpeli separačnou úzkosťou. Vedci v záveroch štúdie radia, aby sme dopriali deťom riziko, zranenia, oškreté kolená, možno zlomené ruky. Len tak sa naučia, že dokážu zranenie prežiť.

 

Kontrola v rukách detí

Začíname s tým, že za bábätká riešime všetko. Potom, s narastajúcim vekom presúvame zodpovednosť na deti tak, aby sme vo veku 18 rokov boli už mimo a aby ju niesli ony. Preto musíme stále zväčšovať okruh samostatnosti, ktorý im ponúkame.

Napríklad pri 6-ročných, ktorí milujú pocit sily a rozhodovania, by sme už mali zvážiť, nad čím si chceme udržať kontrolu a čo skutočne môžeme pustiť. Ak ráno bojujete s odchodom z domu, skúste namiesto popoháňania, nervozity a robenia vecí za nich úplne opačné riešenie. Dovoľte deťom podieľať sa na vytváraní ranného rituálu.

Takto staré deti napríklad vedia, ako si obuť topánočky, takže ak odídete z domu, spoľahnite sa, že si ich obujú a pôjdu za vami. Možno to najprv tak vôbec nebude vyzerať, ale pôjdu. Ak vyjdete a budete ich za dverami čakať, bez toho, aby ste ich naháňali, spravia to ešte rýchlejšie. Verte tomu.

 

S odmenami opatrne

Výskum týkajúci sa odmeňovania detí je rozsiahly a jeho výsledky vedú k tomu, že čím viac odmeňujeme nejaké správanie, tým menej príťažlivé je pre deti. Ak napríklad pozvete dieťa k tomu, aby ste spoločne určili čo a ako sa bude ráno robiť, vezme si to za svoje a pôjde to ľahšie.

Odmeny síce z krátkodobého hľadiska fungujú, no z dlhodobého sú kontraproduktívne. V istom momente si totiž dieťa povie: „Kašlem na odmenu. Spravím si to, čo chcem.“ A my už v tej chvíli nemáme žiadne páky, ako ho primäť spraviť to, čo chceme my. Preto sú vhodnejšie stratégie budované na obojstrannom rešpekte a túžbe, aby nám to spolu išlo hladko.

 

Dôsledky namiesto trestov

Rozdiel medzi trestom a dôsledkom je v štyroch základných bodoch. Vašim cieľom je získať dieťa pre spoluprácu, nie dokazovať si svoju moc. Prvý faktor je, že každý dôsledok dieťaťu vopred oznámite. Druhý, že zachovávate rešpekt, tretí je, že súvisí s rozhodnutím dieťaťa a posledný, že dáva zmysel.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že 6 ročné dieťa pozná spoločenské pravidlá a slušnosť, nepotrebujeme mu to vtláčať do hlavy. Špeciálne pri hysterických záchvatoch nemá význam ho mentorovať a dokonca je to kontraproduktívne. Je naštartované, plné emócií, jeho amygdala v mozgu je aktivovaná a bráni im zapojiť prefrontálny kortex, teda tú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za rozhodnutia a racionálne myslenie. Berte to tak, že každá neposlušnosť nemusí byť okamžite potrestaná. Niekedy je lepšie z vypätej situácie odísť a vydýchať nahromadené napätie.

 

Neposlušnosť nie je znakom zlyhania

Odporcovia rešpektujúcej výchovy argumentujú, že deti by mali vedieť, že svetu nezáleží na ich potrebách, nemali by sa preto rozmaznávať a už od začiatku si zvykať na tvrdé podmienky. Navyše často opakujú: „Takto sme boli vychovávaní aj my a ,aha, tu sme“. Lenže tu neplatí, že disciplína, ktorú používali naši rodičia a prarodičia bola lepšia alebo horšia a oni to celé robili zle. Platí len to, že dnes je to inak. My chceme, aby sme deti priviedli k sebadisciplíne, čo sa nestane, ak ich budeme neustále kontrolovať.

Rodičia by sa mali trochu uvoľniť. Nie je všetko čierne alebo biele, život alebo smrť. Môžeme deti nechať potrápiť sa. Môžeme im dovoliť urobiť chyby. Lebo také má byť detstvo - o neposlúchaní, testovaní hraníc a narastajúcej samostatnosti. Chyby, omyly a neposlušnosť našich detí nie je znak zlyhania rodiča. Je to jednoducho normálne.

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.