Syndróm prázdneho hniezda môže prekvapiť aj vás. Ako sa na odchod detí pripraviť?

Stať sa rodičom predstavuje zásadný prelom v živote mnohých ľudí. Podobná zlomová situácia prichádza, keď dieťa vyrastie a rodičovský dom navždy opúšťa.

Je veľa vecí, ktoré vám o rodičovstve nikto nepovie. Najmä tie negatívne. Napríklad, že dojčenie nemusí prísť prirodzene, ale budete musieť požiadať o pomoc odborníkov, že budenie bábätka počas noci každé dve hodiny môže trvať aj pár rokov a vy úplne stratíte vieru v to, že sa raz vyspíte, že príde deň, kedy necháte batoľa sedieť pred obrazovkou televízora alebo počítača príliš dlho, len aby ste stihli spraviť to, čo nutne musíte.

Pravdepodobne sa nedozviete ani to, aké extrémne náročné je po každodennom zhone, kriku a smiechu zrazu jedného dňa prísť domov, kde bude ticho. O tom, že spod vašich ochranných krídiel odíde prvé alebo posledné dieťa a ako ťaživo môže táto situácia pôsobiť. Ten šok, ktorý pocítite, keď prídete s bábätkom z nemocnice je podobný tomu, keď zistíte, že teraz je už z neho samostatný a nezávislý človek, ktorý práve spravil prvý krok k vlastnej budúcnosti. Doteraz ste vedeli, čo večeral každý deň a teraz nebudete vedieť, či vôbec jedol. Síce trávil väčšinu času vonku alebo vo svojej izbe, ale napriek tomu sa teraz, po jeho odchode, zdá byt ešte prázdnejší. Báli ste sa o neho tak, že ste nespali a čakali, kým sa nadránom vráti, teraz však vôbec netušíte, kde je. Máte mu volať alebo čakať, kým zavolá on? Koľko krát denne, týždenne je v poriadku?

Čo je vlastne syndróm prázdneho hniezda?

Odborníci nepovažujú syndróm prázdneho hniezda za diagnózu. Označujú ním jav, kedy rodičia pociťujú smútok a stratu nad tým, že ich dieťa opustilo rodičovský domov. Výskum v minulosti preukázal, že rodičia, ktorých sa syndróm prázdneho hniezda týkal, pociťovali tak hlbokú stratu, že často podliehali depresiám, alkoholizmu, kríze identity a manželským konfliktom. Dnes však vedci poukazujú aj na pozitívne stránky odchodu dieťaťa z domu. Ide najmä o menej konfliktov v práci a v rodine, partneri sa môžu opäť plnohodnotne venovať sebe a svojim záujmom, zvýšiť tak kvalitu svojho vzťahu. Vedci tiež tvrdia, že počas zvykania si na nové obdobie bývajú vydaté ženy spokojnejšie, nachádzajú väčší pôžitok v čase spoločne strávenom so svojim partnerom. Ide najmä o kvalitu spoločných chvíľ, nie kvantitu, keďže množstvo času stráveného spoločne sa nemusí nutne zvyšovať. Je to tiež priestor na obnovenie koníčkov, ktorým sa rodičia dlho nevenovali, prípadne sa dajú nájsť úplne iné. Nová situácia zároveň ponúka možnosť nadviazať s dospelým synom či dcérou novú kvalitu vzťahu.

Navyše to, že deti odídu z domu je síce náročné, ale neznamená to, že sa za nimi zatvorili dvere a vo vašom živote prestali existovať. Priemerná dĺžka života je vyše 70 rokov, priemerný vek prvorodičiek je 27, 8 rokov. Dá sa teda predpokladať, že v priemere v čase úmrtia rodičov bude mať dieťa vyše 40 rokov. To znamená, že rodičia nielen uvidia svojho syna či dcéru na prahu dospelosti, ale zažijú aj jeho/jej úspechy a to, že sa ich deti sami stanú rodičmi.

Ako zachrániť manželstvo

Výskum amerického psychológa Johna M. Gottmana, o ktorom píše vo svojej knihe The Relationship Cure preukázal, že páry žijúce v spokojnom manželstve si vytvárali svoje príbehy, ktoré sa u iných často dostávali do úzadia kvôli prioritnej starostlivosti o deti. Je preto potrebné, aby si partneri našli čas aj na seba, inak sa ich cesty rozdelia a každý si začne písať svoj vlastný príbeh, namiesto toho spoločného. Odporúča napríklad, aby sa pár vrátil na začiatok svojej spoločnej cesty a pripomínal si chvíle, kedy sa spoznali, prezerali si fotografie zo svadby, svadobnej cesty. Môžu počúvať hudbu, ktorá ich spája a pozerať romantické filmy. Možno zistia, že časom ich začali baviť rôzne veci, ktorým sa teraz môžu venovať spoločne, ako napríklad navštevovať iné krajiny, spoznávať vzdialené kultúry, ochutnávať neznáme a nepoznané jedlá. Môžu robiť to, čomu sa venovali ešte pred tým, než sa stali rodičmi. Je dôležité vytvárať si spoločné rituály, program, stanoviť si cieľ a ísť za ním. Ak investujú do rozvoja vzťahu dostatok úsilia, majú nádej, že začne prekvitať.

Zatiaľ čo prázdne hniezdo môže vyvolávať pocity osamelosti, táto situácia ponúka párom príležitosť obnoviť svoje sľuby, intimitu a vzájomné porozumenie. Jedna kapitola síce skončila, ale druhá sa práve otvára.

Deti majú problém hniezdo opustiť

Syndróm prázdneho hniezda však nie je u nás, ani v nových členských krajinách EÚ, pálčivým spoločenským problémom. Podľa Eurostatu žije na Slovensku u rodičov viac ako 84 % ľudí vo veku od 20 do 29 rokov. Lenže nejde tu len o mladých ľudí. Zaujímavé by však bolo zistiť, koľko ľudí vo veku vyššom ako 35 rokov býva vo svojej detskej izbe. Odborníci tvrdia, že dôvod ako napríklad pohodlnosť tzv. mama hotela nie je primárnym. Za najväčší problém označujú bytovú otázku, ktorá je hlavnou prekážkou k osamostatneniu sa. S tým úzko súvisí aj stabilita pracovného miesta. To sú hlavné dôvody, prečo mladí ľudia odkladajú rodinný život. Pridajme k tomu vysoké ceny nehnuteľností, zmeny v hypotekárnych zákonoch a slabú schopnosť ušetriť z nízkych platov a zistíme, že od návratu do detskej izby delí dospelých ľudí málo - rozvod, výpoveď v práci, neistota ekonomickej situácie.

Ak sa však predsa len podarí mladým ľuďom odísť z rodičovského domu, situácia ich môže prinútiť po čase sa opätovne vrátiť. Vtedy je spájajú dva problémy v jeden. Dieťa sa musí vyrovnať s tým, že jeho život sa zatiaľ nevyvíja podľa ideálneho scenára a rodič s tým, že keď si už zvykol na bývanie bez dieťaťa, zrazu si musí zase začať zvykať na spoločnú domácnosť. Podľa výsledkov výskumu London School of Economics, rodičia, ktorých dospelé deti skutočne neodišli na vždy, teda sa odsťahujú, no vzápätí sa vrátia, sú nešťastnejší než tí, ktorých deti odídu a o návrate neuvažujú za žiadnych okolností. Kvalita života rodičov s navrátenými deťmi klesla v priemere o 0, 8 bodu na stupnici LSE, čo je porovnateľný pocit, ako keď vám diagnostikujú ochorenie vyplývajúce z vášho veku.