Efekt prizerajúceho sa je vlastný už malým deťom

Deti síce majú vrodený inštinkt pomáhať, ale niekedy potrebujú podporu, aby pocítili svoju zodpovednosť.

Túžba pomáhať druhým a byť dobrým, vyhovieť iným, je daná už malým deťom. Vedci tvrdia, že už 18-mesačné batoľatá spontánne pomáhajú dospelému, keď mu niečo spadne na zem alebo si nedokáže poradiť v podobnej situácii. Ústretovosť voči druhému, vyvoláva napríklad u dvojročných pocit šťastia a trojroční, ktorí robia na niečom spoločne a získajú za to nejakú odmenu, si ju dokonca medzi sebou rozdelia, hoci nemusia.

Znie to roztomilo a povzbudivo, ale kladne vnímané prirodzené správanie detí má svoje obmedzenia. Na druhej strane vedci totiž dokázali, že u detí, podobne ako u dospelých, má vplyv na ich správanie aj tzv. efekt prizerajúceho sa. Ten vykresľuje situáciu, v ktorej fakt, že je niekto súčasťou skupiny, znižuje jeho motiváciu pomôcť niekomu inému.

Všetci znamená nikto

Vedci z Veľkej Británie a Nemecka sa vo svojej štúdii sústredili na päťročné deti a zistili, že menej ochotne pomôžu druhému, keď je v situácii prítomných viac detí. Dôvod je zrejme ten, že za takýchto okolností nepociťujú dostatok zodpovednosti.

Pokus spočíval v tom, že deti vyfarbovali obrázky, keď zrazu zbadali, že vedkyňa „náhodne“ vyliala na svoj stôl vodu. Tá sledovala reakciu detí, najmä to, či jej podajú papierovú utierku a snažila sa ich reakciu podporiť zvyšovaním svojej bezradnosti. Najprv povedala: „Hoplá“. Neskôr pokračovala: „Mohol by mi niekto podať utierku?“ Keď jej deti nepomohli v priebehu 90 sekúnd, utrela rozliatu vodu sama.

Pokus mal tri alternatívy. V prvej bolo dieťa v miestnosti samo. V druhej s ním boli ďalšie dve deti, ale s nimi sa vedci dohodli vopred, aby na prosby o pomoc dospelého nereagovali. Tretia alternatíva spočívala v tom, že pred tie dve deti bola postavená bariéra, aby sa nemohli od stola zdvihnúť.

Takmer všetky deti (až 95 % z nich) sa pokúsili pomôcť v prvej a tretej modifikácii pokusu. V druhom prípade, kedy mohol zasiahnuť ktokoľvek z detí, však bola nápomocná len približne polovica z nich (55 %). Navyše, výsledky preukázali, že v prvom prípade, keď boli v miestnosti deti bez rovesníkov, pomohli v najkratšom čase.

Už predchádzajúce výskumy potvrdili tzv. fenomén rozptýlenia zodpovednosti. Znamená to, že v skupine ľudí jednotlivec pomôže zriedkavejšie, pretože každý očakáva, že niečo spraví ten druhý. Táto skutočnosť sa prejavila aj v spomínanom pokuse. Z rozhovorov s deťmi vyplynulo, že 53 % z nich cítilo potrebu pomôcť ako svoju zodpovednosť v prípade, že boli v miestnosti s človekom, ktorý potreboval pomôcť sami alebo s rovesníkmi, pred ktorými bola umiestnená zábrana. Podobné pocity v prítomnosti iných detí však malo len 12 % z nich, napriek tomu, že až dve tretiny z nich si jasne uvedomovali, že vedkyňa potrebuje pomoc.

Ako vzniklo označenie – efekt prizerajúceho sa?

Prvý krát ho použili psychológovia v súvislosti s neslávne známou vraždou barmanky Kitty Genovese v New Yorku. Novinové titulky vtedy kričali do sveta – 38 svedkov vraždy a ani jeden nepomohol.

Písal sa 13. marec 1964 a čašníčka odchádzala v skorých ranných hodinách z baru, v ktorom pracovala domov. Nasadla do svojho Fiata a na križovatke zastavila na červenú. Vtedy si ju všimol Winston Moseley, ktorý sedel v zaparkovanom aute a rozhodol sa ju sledovať. K domu sa priblížila o 45 minút, približne o 3.15 hod. Zaparkovala 30 m od svojej bytovky a vybrala sa do vchodu. Vtedy svoje auto odstavil i Moseley, vystúpil z neho, vzal si nôž a podišiel k nej.

Kitty sa rozbehla ku vchodu, ale Moseley ju dobehol a bodol do chrbta. Vykríkla: „Bože, on ma bodol! Pomôžte mi!“. Síce ju počulo niekoľko susedov, ale iba pár z nich identifikovalo, že ide skutočne o volanie o pomoc. Jeden z nich sa dokonca vyklonil z okna a na útočníka zakričal: „Nechaj ju!“, čo vraha odplašilo. Ťažko zranená čašníčka sa pomaly dotackala k zadnému vchodu budovy, kde sa stratila z dohľadu možných svedkov. Tí však videli Moseleyho, ako nastúpil do auta, naštartoval, odišiel, no po chvíli sa vrátil späť. Systematicky prehľadával okolie – parkovisko, vlakovú stanicu, bytový komplex. Napokon Kitty Genovese našiel, takmer v bezvedomí, ako leží zozadu bytovky, lebo dvere boli zamknuté. Tu nemal žiadnych svedkov, opakovane ju bodal a napokon ju znásilnil. Ukradol jej 49 dolárov a utiekol. Svedkovia sa nehrnuli pomáhať. Krik posúdili ako hádku partnerov a navyše sa spoliehali, že to vyrieši niekto iný. Polícia síce zaznamenala niekoľko volaní ohľadne tohto incidentu, ale nevenovala im pozornosť. Dôvodom mohlo byť aj opisovanie udalosti svedkami. Jeden svedok totiž napríklad uviedol, že jeho otec policajtom oznámil, že ženu zbili, ale postavila sa a odišla. Pre poriadok však treba povedať i to, že po konečnom útoku a jeho oznámení, prišli policajti v priebehu niekoľkých minút. Kitty Genovese zomrela v sanitke na ceste do nemocnice. Vrah sa o niekoľko dní dostal za mreže a bol odsúdený na trest smrti. Ten mu bol neskôr znížený na doživotie. Vo veku 81 tam pred dvoma rokmi zomrel.

Ochotu pomôcť možno zmeniť

Prípad Kitty Genovese nie je ničím výnimočným ani dnes. Známy sa stal prípad, kedy 31-ročný muž umrel na ulici v New Yorku, pretože zachránil ženu, ktorú napadol útočník. Ten ho bodol niekoľkokrát nožom do hrudníka a viac ako hodinu ležal v kaluži krvi na zemi zranený až napokon umrel. Podľa kamerových záznamov okolo neho prešlo 25 ľudí, no nikto sa pri ňom nepristavil, aby mu pomohol. S podobnými prípadmi nezáujmu sa stretávajú aj záchranári, keď ľudia nepodajú prvú pomoc človeku pri porážke či infarkte a nechajú ho ležať na zemi, lebo si myslia, že je opitý. Následky však bývajú zväčša fatálne.

Vedci sa rozhodli skúmať tento efekt prizerajúceho podrobnejšie a zistiť, čo môžeme urobiť, aby ľudia reagovali inak. Na základe svojich zistení sformulovali odporúčania, ako deti podporovať v pomoci iným, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť.

Prvým a úplne prirodzeným krokom je robiť sami to, čo chceme, aby robili deti. Škôlkari napríklad dokážu pochopiť pocity druhého, keď sami vidia, že im dospelý (rodič/učiteľ) rozumie, keď sú skľúčení a očakávajú pomocnú ruku. Preto, ak budete mať príležitosť predviesť vašu pomoc v prítomnosti iných ľudí, dieťa rýchlo pochopí pozitívny dopad takéhoto rozhodného činu.

Ďalšou možnosťou je vysvetlenie efektu prizerajúceho sa. Objasnite deťom výsledný efekt ne/činnosti a zodpovednosť. Môžete im povedať napríklad: „Spolieham sa na teba, že ...“ Prípadne ak chcete podporiť, aby prevzali zodpovednosť do svojich rúk, navrhnite im pri delení cukríkov konkrétny čin: „Rozmysli si, ktorý cukrík dáš Jankovi, Jožkovi, Marienke“, namiesto: „Stačí, ak necháš cukríky na stole, deti si to už vezmú“.

Deti sa jednoducho učia to, čo vidia navôkol. Ak dospelý nezareaguje v situácii, ktorá vyžaduje jeho aktívnu účasť a pomoc, automaticky si to vezmú za svoj vzor správania. Preto je prirodzeným spôsobom eliminácie efektu prizerajúceho sa, vždy zakročiť a ukázať dieťaťu, no aj tým okolo seba, čo to znamená a aký je to pocit, keď pomôžeme niekomu, kto to potrebuje. Deti sa učia, ako funguje náš svet, preto je dôležité ukázať im pozitívne vzorce správania už v útlom veku. Časom však pozorujú dospelých viac, strácajú svoju empatiu voči iným a podľa toho sa formuje aj ich budúci charakter. Práve vtedy potrebujú, aby sa naučili o živote tie dobré a pozitívne fakty a nie ignorovať niekoho, kto si nedokáže poradiť sám.