Hnať sa za známkami a bodmi môže negatívne ovplyvňovať motiváciu žiakov. Riešením by mohlo byť hravé učenie, inšpirované prístupom v škôlkach.
Ešte pred tým, než sa dieťa dostane do školy, musí čeliť prvému testovaniu, či je schopné školu zvládnuť. Po nástupe do prvej triedy sa maratón skúšania, známkovania a hodnotenia výkonu rozbehne naplno. Jediné, na čom začne záležať, sú výsledky, body, známky. Hoci chyby, omyly a neúspech sú podľa vedcov kľúčovými momentmi na ceste k poznaniu, zdá sa, že v procese učenia nemajú miesto.
Ak škola má byť základom prípravy pre život, takéto nastavenie systému ju vôbec nereflektuje. Veď život je rôznorodý, divoký a neusporiadaný, plný pokusov a omylov a oceňuje kreativitu, vynaliezavosť, kritické a inovatívne myslenie. A presne tieto schopnosti sú vlastné takmer všetkým malým deťom v škôlke. Preto je najlepší spôsob ako ich rozvíjať prostredníctvom hier.
Známkovanie nepodporuje prirodzenú túžbu po vedomostiach
Najideálnejšia motivácia k tomu, aby sme sa niečo naučili, je vnútorná motivácia. Jej základ je v tom, že sa žiak chce dozvedieť viac, pretože ho to zaujíma, priťahuje a baví. Je to pre neho osobne pútavé, nie je určené niekým iným, čo má a nemá žiak vedieť. Učenie tak prebieha aktívne, deti robia chyby, následne ich rozoberajú, bavia sa o nich, následne skúšajú a trénujú viaceré postupy. Hoci práve zlyhanie je nevyhnutnou súčasťou tohto procesu, nastavenie školského systému to nezohľadňuje. Cieľom je dosiahnuť dobré známky, nie podporovať učenie a túžbu spoznávať nepoznané, ktorá je tak prirodzená malým deťom. Výsledkom je, že školy prehliadajú prínos procesu učenia na úkor jednotiek, dvojok, trojok atď., pretože ho nevedia oceniť.
Keď sa zo žiakov stanú študenti a prídu na vysoké školy, neomylne vedia, že známky/body sú základom ich hodnotenia a teda najdôležitejším ukazovateľom. Väčšina z nich už dávno stratila záujem a úprimnú túžbu po učení sa. Úloha univerzít sa posúva zo zamerania na skutočný prínos vzdelania na zabezpečenie kvalifikácie. Pre individualitu každého študenta to znamená zvoliť si štúdium podľa uplatniteľnosti na trhu práce, no prichádzame o to, čo potrebuje spoločnosť – kreatívnych a odvážnych mladých ľudí, ktorí sa nesústreďujú výlučne na to, aby dosiahli v teste čo najviac bodov.
Systém štúdia na vysokých školách nedáva študentom veľa priestoru na to, aby robili chyby na pravidelnej báze bez toho, aby čelili zásadným negatívnym dôsledkom - vylúčeniu zo štúdia. Pritom napríklad schopnosť zvládnuť neúspech z emocionálneho i praktického hľadiska zvyšuje schopnosť manažovať riziko. Iba tým, že podstúpime riziko, môžeme odhaliť nové spôsoby a možnosti myslenia. Touto cestou sa dostaneme k tomu, že vytvoríme generáciu študentov, ktorí sa budú vyhýbať akémukoľvek riziku. Možnosť robiť chyby môže zvýšiť vnútornú motiváciu, ak ide však o hru na istotu, motivácia býva nízka.
Hra sa dá preniesť aj do života dospelých
Jeden zo spôsobov, ako vytvoriť generáciu, ktorá je schopná a ochotná podstúpiť riziko, je tzv. hravé učenie. Hra podporuje socializáciu, znižuje stres, rozvíja predstavivosť a kreativitu, umožňuje účastníkom zažiť niečo nové a najmä, učiť sa zo svojich chýb. Je úplne bežnou súčasťou vzdelávania v ranom veku, no neskôr tým, že sa systém zameriava už len na hodnotenie, hra sa z akademického sveta úplne vytráca. Pri troche dobrej vôle sa však aj v rámci vyššieho vzdelávania dá nájsť vyučovací prístup, ktorý otvorí študentom priestor na hru, experiment, možnosť vyskúšať a zlyhať, no najmä, príležitosť učiť sa z takýchto chýb.
Niektoré univerzity v Británii už v tomto štýle pracujú. Napríklad Univerzita Portsmouth využíva pri vyučovaní inovatívne postupy, v rámci ktorých sa napríklad študenti učia pomocou rôznych simulácií, kde sa v skupinkách snažia riešiť problémy a robiť chyby bez toho, aby sa im to započítavalo nejakým spôsobom do finálneho hodnotenia. Univerzita Leicester zase napríklad pripravuje pre svojich prvákov online puzzle zábavku, aby sa študenti naučili zásadné základné informácie z dejín. Študenti sa môžu hrať ako dlho chcú a baví ich to a zbierajú body, aby kurzom prešli. Aj keď im niečo nevyjde, môžu pokračovať ďalej. Študenti v Metropolitan University v Manchestri zase hrajú hru v úvode štúdia prvého ročníka, aby sa zoznámili s rôznymi formami podpory, ktoré majú v škole k dispozícii. Podobný program beží aj na Univerzite v Brightone, kde študenti spoločne riešia online problémy a kvízy, aby spoznali život na univerzite.
Samozrejme, tieto prístupy sa nedajú aplikovať plošne a určite ich neprijmú všetci študenti i akademici otvorenou náručou, no hravé učenie je bohatšie, cielenejšie a užitočnejšie pre život. Hravé učenie nie je jednoduchá voľba. Je akademicky náročnejšie, pretože študenti sa menej spoliehajú na štandardné formy vzdelávanie sa a zavedené postupy. Aby sme prijali hravé učenie, musíme vytvoriť viac príležitostí pre študentov, aby mohli bez sankcií robiť chyby a zamerať sa na rozvoj vnútornej motivácie, vášne a zvedavosti. Rozhodujúce je, aby sme radikálne prehodnotili, ako a prečo hodnotíme študentov.
