Deti sú prirodzene zvedavé a keď začnú hovoriť, miliónkrát položia otázku „Prečo?“. Úprimne, ako dlho vydržíte hľadať odpovede? Drobci sa pýtajú na všetko, od toho, ako sa narodili, cez existenciu Boha, až po to, čo sa bude diať po smrti. Pýtajú sa otázky súvisiace s metafyzikou, hodnotami, existenciou. Väčšinou však na ne nemáme odpovede. Niekedy predstierame, že áno, alebo si to dokonca aj myslíme a inokedy dotazy jednoducho odignorujeme alebo deti úplne zahriakneme.
Rozjímanie nad veľkými filozofickými otázkami je prirodzená súčasť života. Robí z nás ľudí. Pôvod slova filozofia pochádza z gréckeho slova filein, čo znamená milovať, sofia znamená múdrosť. Deti ju vyhľadávajú a každé jedno je filozofom, až kým im neukážeme, že nechceme, aby sa pýtali.
Deťom je filozofické kladenie otázok prirodzené
Sokrates povedal, že život bez otázok nestojí za žitie. Nemali by sme deti odrádzať od toho, aby ich kládli, naopak, mali by sme ich v tom aktívne podporovať. Dáme im tým do rúk schopnosti, vďaka ktorým z nich vyrastú múdri jedinci, schopní kritického myslenia a prospešní celej spoločnosti.
„Mami, je toto môj sen?“ „Nie, zlato.“ „Ako vieš?“ Dialógy podobného typu asi prekvapili viacerých rodičov, keď sa na filozofické otázky začali vypytovať ich štvorroční drobci. Hovorí sa, že deti sú priam rodení filozofovia. Stále kladú najobľúbenejšiu otázku „Prečo?“, hľadajú potvrdenia svojich domnienok, pátrajú po uspokojujúcich odpovediach. Za každým zodpovedaným dotazom sa však vynárajú ďalšie a ďalšie otázky. Ak rodič svoju ratolesť nezahriakne, ale snaží sa odpovedať, zistí, že po chvíli otázky začnú naberať vážnejší charakter, dostávajú sa až k základným hodnotám a presvedčeniu. Deti sa zaujímajú napríklad ako vznikol vesmír, odkiaľ sa berie dobro a zlo, čo sa deje po smrti. Môžu si dovoliť snívať, pýtať sa a pátrať po súvislostiach, pretože majú obrovské množstvo času, sú prirodzene zvedavé, nepoznajú predsudky a dokážu vnímať širší kontext.
Reakcie dospelých často nie sú povzbudivé
A ako sa správame my, dospelí, keď sa na nás zosype lavína dotazov? Väčšinou sa zmôžeme na prvú, niekedy aj na druhú odpoveď, ale potom ich zahriakneme. Prirodzene si myslíme, že podporovať všetečné vypytovanie sa, je strácaním času. „Teraz mi daj pokoj, nepýtaj sa na hlúposti“, je najčastejší spôsob, akým dáme najavo, že diskusia o náročných témach pre nás skončila. Keď však dieťa zistí, že filozofické otázky vyvolávajú v rodičoch podráždenie, dospelí za ne dokonca vynadajú, či zosmiešňujú, jednoducho sa prestane pýtať.
Alebo reagujeme tak, že dieťaťu ponúkneme najjednoduchšiu odpoveď, ktorá nám zíde na um. Mnohí sa napríklad opierajú o náboženstvo. Ak sa dieťa spýta, ako vznikol vesmír, odpoveď je už naservírovaná: „Stvoril ho Boh“. „Prečo nemôžem opľuť brata?“ „Lebo Boh/Ježiško/čert ťa vidí a potrestá ťa“. Z krátkodobého hľadiska je to riešenie, ktoré prinesie rýchle ukončenie prívalu otázok, z toho dlhodobého je však žalostne nedostatočné. Rodičia takýmto prístupom dávajú dieťaťu najavo, že sa nechcú alebo nemajú čas zaoberať jeho dotazmi a riešiť s ním záhady, ktoré ho fascinujú, alebo vytvoria ešte väčšie tajomno, čím ho však len viac zmätú.
Dieťaťu tiež neodpovieme, pretože možno sami nevieme ako a priznať si nedokonalosť je náročné, nehovoriac o tom, ako trápne to vyznie, keď je naše publikum tak malé. Ak vám teda nabudúce dieťa položí závažnú filozofickú otázku, skúste úprimne priznať farbu a povedať: „Ja neviem, čo myslíš ty?“ Zaváhanie je vhodnejšie, než odpoveď: „To je hlúposť“. Nie vždy budeme mať odpoveď. Pozvime teda deti k dialógu, povedzme im, že to spolu preberieme, pátrajme po ich myšlienkach. Buďme vždy otvorení otázkam „prečo“ a „ako“ a sami ich klaďme. Picasso raz povedal: „Každé dieťa je umelcom. Problém je, ako ním zostať, keď vyrastieme“. Podobne to platí aj s filozofiou. Každé dieťa je filozof. Problém je, aby ním zostalo, aj keď vyrastie.
Iným dôvodom môže byť, že filozofické otázky sú dosť náročné. Väčšina dospelých sa filozofii venuje pravdepodobne na úrovni zvedavosti dieťaťa. Vieme, že ak sa pustíme do diskusie s našim potomkom, bude to náročná debata, možno nás rozbolí hlava a čoskoro sa vyčerpáme. Ďalším dôvodom môže byť aj fakt, že takýto druh otázok nemusí byť vždy príjemný. Môže obrátiť našu vieru a presvedčenie hore nohami, dotknúť sa spytovania vlastnej smrteľnosti a bezvýznamnosti krátkeho bytia. Náročné otázky sú intelektuálnou výzvou, na ktorú vôbec nemusíme byť pripravení a rýchlo stratíme pevnú pôdu pod nohami, nebudeme si istí tým, čo je „predsa logické“, „lebo to tak jednoducho je“. Myslieť filozoficky znamená myslieť voľne, bez spoliehania sa na akúsi ochrannú sieť.
Ako príklad môžeme uviesť myšlienky austrálskeho filozofa Petra Sinegra z jeho knihy Oslobodenie zvierat. Väčšina ľudí sa pravdepodobne zhodne v tom, že zabiť a zjesť človeka je morálny zločin, ale spraviť to isté inému zvieraciemu druhu je v poriadku. Niet sa však čo čudovať, že tento postoj vyvolá v deťoch množstvo otázok. Spomínaný filozof rozvinul teóriu o tom, ako veľmi náročné je tento postoj pred deťmi obhájiť. Nemôžeme jednoducho napríklad povedať, že jeme prasatá a kravy, lebo sú menej inteligentné. Veď to by nás viedlo k pojedaniu mentálne postihnutých jedincov. P. Singer tvrdí, že sme zaujatí voči ostatným živočíchom až do takej miery, ktorá je porovnateľná s rasizmom a sexizmom. Je preto ťažké vyhnúť sa záverom tohto filozofa, ktorý tvrdí, že zabíjanie miliónov zvierat len pre to, aby sme uspokojili svoje chuťové bunky je morálny zločin, porovnateľný napríklad s predajom otrokov. Nie je prekvapivé, že v snahe vyhnúť sa podobným záverom, radšej deti zahriakneme, namiesto toho, aby sme sa dôsledne venovali hľadaniu odpovedí na ich všetečné otázky. Diskusiu ukončíme tým, že ich obavy týkajúce sa jedenia mäsa sú hlúposti, ktoré netreba riešiť. Alebo, v prípade, že sme veriaci, ešte môžeme povedať niečo v zmysle, že Boh nám dal zvieratá, aby sme ich jedli. Je to aj v Biblii.
Nech už máme akýkoľvek dôvod na to, aby sme malých filozofov zahriakli, nemali by sme to robiť. V prvom rade preto, lebo ich život veľmi ochudobníme. Oberieme ich o možnosti skúmať záhady za každodenným bytím. Je to ako keď zlatá rybka v akváriu nedokáže pochopiť myšlienku, že svet nekončí za sklom. Ďalším dôvodom je, že tým, že prestanú klásť otázky, budú sa snažiť zaradiť, nikoho nespochybňovať a nevyčnievať z davu. Budú robiť to, čo ostatní a slepo ich nasledovať. Lenže práve táto cesta môže byť v konečnom dôsledku pre nich, i celú spoločnosť, veľmi nebezpečná. Tým, že umožníte deťom filozofovať, budú schopné sformulovať argumentáciu, sledovať zdôvodňovanie, nájsť logické omyly. Toto sú schopnosti, ktoré neskôr plne využijú.
