_1579183908.jpg)
Pomoc je základnou črtou ľudstva, spája nás a posúva vyššie. Náš najväčší úspech v živote často súvisí s pomocou druhým. Nie vždy však pomoc blízkym či neznámym určíme za svoju prioritu. Práve preto sú príbehy o pomoci iným hodné šírenia, aby nás nútili častejšie k zamysleniu a pomáhali inšpirovať. A ešte viac sa nás dokážu dotknúť príbehy, v ktorých sa pre veľkú pomoc druhým rozhodnú malé deti.
Deti majú prirodzene v sebe túžbu pomáhať. Od narodenia nás pozorujú a chcú byť ako my. Spomeňte si napríklad, ako sa váš drobec vo vysokej stoličke pokúšal po prvýkrát nakŕmiť sám a ako vzápätí ponúkal vás. Potom sa začal batoliť, prenasledovať vás po celom byte a nezištne ponúkať pomoc. Chcel variť, plniť práčku, vysávať. Aj staršie deti, pokiaľ sa rodičom nepodarilo odradiť ich od túžby pomôcť, sa radi zapoja do domácich prác, hoci by to malo byť niečo vzrušujúcejšie, než umývanie riadov.
Aj tu platí, že rodičia a dospelí ľudia v rodine svojim správaním motivujú deti, ako sa učiť pomáhať iným. Kým sú malé, je dobré dať im príležitosť na to, aby nám mohli s niečím pomôcť, mali by sme sa im vždy poďakovať a najmä, neopravovať to, čo spravia. Iste, nie vždy bude výsledok ich pomoci zodpovedať našim predstavám, ale je dôležité, aby vedeli, ako si ich pomoc vážime. V opačnom prípade ich od nej úspešne odrádzame a čím budú deti staršie, tým pre nás a svoje okolie urobia menej a menej.
V druhom kroku je dôležité ukázať im, ako pomoc druhým rozšíriť aj za hranice blízkej rodiny a vlastnej domácnosti. Aj tu ste vzorom, či už ide o pomoc v komunite, alebo podporu úplne neznámych ľudí. Zapojte sa do čistenia parkov, zbierajte vrchnáčiky z plastových fliaš, darujte svoje staré veci. Teraz sa deti dívajú, neskôr to budú ony, kto bude pomáhať. Aj tá najobyčajnejšia pomoc od najmenších rúk môže mať na život niekoho iného zásadný dopad.
Prvý kontakt s nezištnou pomocou druhým mala Emma Hamstra, keď sa jej rodina obrátila s prosbou o pomoc na miestnu komunitu, pretože potrebovala peniaze na zaplatenie cesty jej adoptívneho brata z Indie do USA. Vtedy vyzbierali potrebnú sumu garážovým výpredajom. Táto udalosť jej pomohla vymyslieť spôsob, ako zhromaždiť zdroje pre dievčatko zo Zambie, ktoré sponzorovali v rámci záujmového klubu. „Mojím cieľom bolo vyzbierať 100 dolárov, ale vďaka darom od ľudí sa nám podarilo dosiahnuť sumu až 900 dolárov,“ povedala Emma. Neskôr sa dievčatko rozhodlo vzdať sa darčekov k 12. narodeninám a namiesto toho požiadať darcov o príspevok pre mamy samoživiteľky a ich deti. V ďalšom kroku sa jej podarilo získať grant a sponzorské peniaze použila na Vianočnú párty pre rodiny s jedným rodičom. Emma zistila, aké darčeky deti chcú, ich veľkosti oblečenia a čo by sa im páčilo. Dala tak aj sebe na Štedrý večer ten najkrajší pocit, keď sa dívala na drobcov, ako nedočkavo otvárajú svoje vianočné prekvapenia. Emmina mama povedala, že dcéra nerozumie, prečo prácu pre spoločnosť mnohí dávajú ako trest za priestupky proti zákonu, keď je to tak napĺňajúca činnosť.
Winter Vinecki mala len päť rokov, keď začala behávať triatlon. Ten olympijský zabehla ako deväťročná. Stala sa najmladším maratóncom, ktorý bežal na všetkých siedmich kontinentoch. Už na začiatku svojej športovej kariéry zistila, že vďaka športu dokáže vyzbierať peniaze, vďaka ktorým môže pomôcť iným ľuďom. Rozhodla sa založiť neziskovú organizáciu Team Winter. V roku 2008 dostal tento nápad iný rozmer, keď jej otcovi diagnostikovali závažnú formu rakoviny prostaty. Winter mala len deväť rokov, no plávala, behala, bicyklovala a spolu s ďalšími športovcami vyzbierala 100 tisíc dolárov, aby podporili výskum a zvýšili povedomie o tomto ochorení. Dnes majú dohromady 200 atlétov a vyzbierali vyše 250 tisíc dolárov. Ich symbolom je modrá stužka. Bohužiaľ, jej otec sa nedožil toho, ako mladá športovkyňa pomáha svojimi výkonmi ostatným. Zomrel rok po svojej diagnóze, vo veku 40 rokov. Napriek tomu nádejná olympionička verí, že je na ňu hrdý: „Viem, že sa na mňa stále díva,” povedala.
Prírodná katastrofa inšpirovala dve malé sestry, aby pomohli ľuďom postihnutým následkami ničivého hurikánu na Filipínach pred niekoľkými rokmi. Jennifer a Kimberly Taylor z Riverdale Parku v USA začali vyrábať farebné gumené náramky a predávať ich v škole, počas obednej prestávky. Ich mama je pôvodom Filipínka a deti na vlastnej koži vyskúšali, ako radostne tam ľudia žili pred tým, než ich zasiahol hurikán. Kimberly povedala, že cítila, ako veľmi ľudia trpia a chcela im pomôcť. Jej sestra Jennifer bola pyšná na všetkých, ktorí sa zúčastnili tejto dobročinnej aktivity a uviedla: „Máme šťastie, že žijeme v Amerike, ale naplno si to uvedomujeme až tvárou tvár takejto hroznej tragédii.”
Detský čin roka je známy projekt, ktorého cieľom je motivovať deti k dobrým skutkom. Projekt pripravuje Občianske združenie Detský čin a prebieha pod čestnou záštitou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.
V minulom roku vo verejnosti rezonoval víťazný príbeh zo Základnej školy Tbiliská 4 v bratislavskej Rači. Tomáško mal osem rokov a trpel ochorením, kvôli ktorému musel byť pripútaný na vozíku a nemohol chodiť do triedy za kamarátmi. Stalo sa, že mu vozík, ktorý nevyhnutne potreboval na pobyt vonku, ukradli a rozhorčení a sklamaní spolužiaci sa rozhodli mu pomôcť. Do školy priniesli množstvo hračiek, v rámci burzy ich predali za symbolickú cenu a utŕžené peniaze venovali Tomáškovi na nový vozík.
Keď kvôli ťažkej alergickej reakcii na glutén hospitalizovali sedemročnú Ellu Tryon, jej mama jej chcela v nemocnici spríjemniť ťažké chvíle kreslením. Je to najobľúbenejšia činnosť dievčatka, ktoré hovorí, že sa jej páči, ako dokáže zobraziť svoje myšlienky na papieri. Lenže v nemocnici žiadne pastelky z hygienických dôvodov neboli. Ella sa rozhodla, že spraví zbierku, aby sa ceruzky dostali do každej nemocnice v krajine. Jej projekt sa volá Nakresli mi dúhu a do dnešného dňa doručili do nemocníc vyše 13 tisíc škatúľ a 254 omaľovávaniek. Každý darca i príjemca dostane osobný list od dievčatka. Projekt má ambíciu pokračovať až dovtedy, kým nebude v každej nemocnici 1000 škatúľ ceruziek a potom začať odznova tak, aby deti mali vždy čím kresliť. Tie deti, ktoré ceruzky dostali, sa spolu s rodičmi, opätovne zapájajú do projektu tým, že darujú ceruzky ďalším deťom v nemocniciach. Ella hovorí, že chce pomôcť toľkým ľuďom, koľkým môže a nemieni s tým prestať.
