Hovorí sa, že život je javisko, na ktorom treba hrať, aj keď nám srdce krváca, tvár sa nám musí smiať. Je takýto prístup správny aj pre rodičov vychovávajúcich ďalšiu generáciu? Vedci našli odpovede na to, ako postupovať v prípade, keď sa v nás búria negatívne emócie a len veľkou silou náročného sebaovládania ich udržíme pod pokrievkou, aby sme náhodou neublížili svojim malým ratolestiam. Dá sa povedať, že úprimnosť na pomyselnom javisku prináša vhodnejšie životné lekcie ako maska usmievavého šaša.
Jedným z kľúčových faktorov vo vzťahu je možnosť a schopnosť byť samým sebou. Takí, akí sme, bez pretvárok a príkras. Vďaka tomu, že sme autentickí, dokážeme vzťah vybudovať na otvorenosti, dôvere a prijatí. Znamená to, že nemusíme svoje správanie neustále filtrovať, aby partner videl a zažil s nami len tie pozitívne situácie.
Samozrejme, že sú chvíle, keď sa snažíme prehltnúť svoju pravdu, len aby sme sa vyvarovali hádky s partnerom, alebo sa tvárime, že sa nič nedeje, hoci vnútri bojujeme sami so sebou, aby sme neskĺzli ku kriku, kritike, výčitkám, obviňovaniu. Lenže pokiaľ ide o rolu rodiča, kde je hranica medzi autentickým správaním a tým, aby sme určité aspekty svojho správania udržali v skryté pred detskými očami?
Každý z nás je z času na čas frustrovaný, nahnevaný, podráždený, rozzúrený, či smutný. Niekedy to trvá chvíľku, inokedy pol dňa, alebo dokonca niekoľko týždňov. V tých najťažších chvíľach však nebudeme sami. Nech sa pokúsime akokoľvek skryť, budeme mať svedkov, ktorých oči nás budú sledovať, aj keď to my nevidíme. Naše deti. Uvidia všetko, čo robíme a vytušia, čím prechádzame. Možno nebudú poznať úplné detaily, ale sú natoľko múdre, že im neunikne, ak naše správanie nebude v súlade s našim vnútorným pocitom.
Potláčaním negatívnych emócií deti mätiete a vy sa necítite dobre
Logicky sa snažíme ochrániť deti pred detailmi chaotického života dospelých. Sú veci, o ktorých by naozaj nemali vedieť. Vedci však tvrdia, že tváriť sa neustále, že je všetko v poriadku, keď nie je, nemusí byť pre deti to najlepšie riešenie. Vo svojom výskume z minulého roka dokázali, že rodičia, ktorí sa snažia byť neustále dokonalí, riskujú nižšiu autenticitu, zhoršené vzťahy s deťmi a nižšiu mieru adekvátnej odozvy. Dôvodom je, že potláčanie negatívnych pocitov a vyzdvihovanie tých pozitívnych vedie k tomu, že sa ako rodičia cítime v konečnom dôsledku oveľa horšie.
Bonnie Le, autorka štúdie, tvrdí, že rodičia, ktorí neboli vo svojich pocitoch a im zodpovedajúcemu správaniu úprimní, to pociťovali ako záťaž. Kvôli tomu sa nedokázali plnohodnotne venovať deťom. V ceste im stála náročná a neustála kontrola svojich emócií.
Výskum prebiehal v dvoch fázach, jednej experimentálnej a druhej desať dennej štúdie. Vedci zisťovali, ako vplýva na pohodu a vzťahy rodičov potláčanie negatívnych a uprednostňovanie pozitívnych pocitov.
V prvej časti sa 162 rodičov pokúsilo vybaviť svoje skúsenosti z minulosti ešte pred tým, než odpovedali na sériu otázok. Vedci vo svojich záveroch uviedli, že taktika potláčania negatív a zamerania sa na pozitíva, viedla k tomu, že rodičia platili vysokú daň za svoju neúprimnosť, v konečnom dôsledku sa cítili oveľa horšie.
Následne sa vedci s menšou skupinou rodičov, kde ich bolo 118, pokúsili určiť, či zložitá situácia ovplyvňuje výsledky, v priebehu desiatich dní. Výchova detí v náročnejšej situácii viedla k väčšiemu počtu rodičov, ktorí skrývali zlé prežitky a vyzdvihovali tie dobré, no vo všeobecnosti sa potvrdili výsledky prvého prieskumu.
Výsledky vrhli trochu svetla na situácie, kedy rodičia zažívajú viac bolesti ako radosti. Je to práve v tom prípade, ak pred deťmi skrývajú skutočné pocity na úkor tých nereálnych, pozitívnych. Rodičia by preto mali zvoliť iné stratégie na to, ako sa vyrovnať s náročnými situáciami, pričom by dokázali byť úprimní voči sebe a zároveň si užiť rodičovstvo naplno.
Ťažká situácia je príležitosťou na učenie
Jedna zo základných rodičovských úloh je vypestovať v deťoch schopnosť rozpoznať negatívne emócie a naučiť sa s nimi vyrovnať. Ako to vyzerá, keď sme smutní, nešťastní, nahnevaní? Ako to pociťujeme, čo robíme, ako sa správame navonok a čo prežívame vo vnútri? Ako si s tým vieme poradiť? Ako to je, keď pociťujeme niečo negatívne voči našim najbližším, ktorých milujeme? Je toho veľa, čo musíme deti naučiť, preto je dobré, že máme dosť času i príležitostí im o tom povedať a ukázať im to.
Deti sa na svet dívajú veľmi egocentricky, takže prvá otázka, ktorú vždy riešia je, ako to vplýva na nich, ako sa ich to dotkne. Dôležité je preto ukázať im, že síce sa necítime úplne vo svojej koži, ale všetko dobre dopadne. Ťažké emócie sa stávajú ešte náročnejšími na zvládnutie, keď sú zastreté rúškom neznáma a najmä neodpovedajú na najzákladnejšiu detskú otázku: „A čo ja? Čo to znamená pre mňa?“
Všetky pocity sú dôležité, tie zlé nevynímajúc. Navyše sa im nedá vyhnúť, sú jednoducho súčasťou života, aj toho najšťastnejšieho. Lebo spokojný život stojí práve na schopnosti naučiť sa, ako sa popasovať s negatívami a ťažkými situáciami, ktorými v živote prechádzame.
Keď deti uvidia, že zvládame náročné chvíle so zamotanými situáciami a negatívnymi emóciami, naučia sa robiť to podobne. Na začiatku, samozrejme, nebudú mať schopnosti na to, aby preplávali morom zlých pocitov, ale to je normálne. Na čom záleží je, že budú vedieť, že každý sa niekedy cíti „pod psa“ a môže to brať ako príležitosť niečo sa naučiť a pohnúť sa ďalej.
Iste, je dôležité odhadnúť mieru, do akej ukážeme deťom svoju emocionálnu úprimnosť. Stačí tak, aby si s tým dokázali poradiť, teda úmerne ich veku. Cieľom nie je zahrnúť ich zakaždým výbuchom hnevu, frustrácie, či plaču, ale neskrývať pred nimi podstatu našich pocitov. Mali by sme zvoliť vhodnú intenzitu toho, čo im ukážeme a nezabudnúť na uistenie, že všetko bude v poriadku. Ak deti uvidia, že aj my, v ich očiach dokonalí dospelí, máme ťažšie chvíľky, no sme s tým vyrovnaní, lebo je to prirodzené, im pomôže v raste ich emocionálnej inteligencie, spoznajú vlastné emócie, pocity druhých a ako sa k nim postaviť a zdravo ich zvládnuť.
