Telíčko každého zdravého novorodenca je schopné vývoja podľa vlastnej časovej osi. Preto je dôležité, aby mu rodičia dopriali čas na dosiahnutie všetkých míľnikov vo vývoji vtedy, keď je pripravené, bez akéhokoľvek zásahu zo strany dospelého. Inak mu robíte tzv. medvediu službu.
Niekedy sa stane, že priatelia, susedia, či rodina, možno nechtiac, tlačia na to, aby sme pomohli vývoju hrubej motoriky dieťaťa, pretože čím rýchlejšie, tým lepšie, tým je náš drobec šikovnejší. Pýtajú sa, či už batoľa sedí, lezie, stojí, chodí a my sa bojíme, že ak odpovieme „nie“, niečo je zle a jeho vývoj je oneskorený.
Preto je najdôležitejšie vedieť, že každé dieťa je jedinečné a vyvíja sa podľa vlastného rozvrhu. Batoľatá vždy urobia to, na čo majú momentálnu fyzickú výbavu a čoho sú schopné, sú prirodzene uspôsobené na to, aby sa ich fyzické schopnosti samy vyvíjali. Deti nedokážu zadržať svoj fyzický vývoj. Bábätko, ktoré má možnosť voľne ležať na chrbátiku, za chvíľu objaví ležanie na brušku a začne sa naň točiť. Potom sa naučí otáčať sa opäť na chrbátik. Samo, bez akejkoľvek zbytočnej asistencie, začne loziť. Posadí sa, najprv sa opierajúc o obe rúčky. Keď sa mu spevnia svaly na chrbátiku, zvládne to už aj bez nich. Postaví sa, začne chodiť, behať, skákať. To všetko dokáže vlastnými silami, nepotrebuje nabádanie rodičov, ich oporné ruky, ani žiadnu inú pomoc. Keď je pripravené, vždy to dokáže. Len vlastnými silami.
Ak doprajete dieťaťu rozhodovanie o tom, ako sa bude vyvíjať jeho hrubá motorika, dáte mu omnoho viac. Posilníte jeho sebavedomie, pretože každá nová schopnosť sa rozvíja na základe jeho vôle a v jeho réžii. Každé zdravé dieťa vedú jeho inštinkty k rozvoju svalov, sily, flexibility a rovnováhy k tomu, aby sa dostalo na ďalší stupeň vývoja. Deti napredujú s ohľadom na svoje fyzické schopnosti. Preto čím skôr, neznamená lepšie. Namiesto toho, aby ste uponáhľali jeho prirodzený vývoj, vychutnávajte si kvalitu jeho pohybu.
Vývoj je geneticky daný, netreba ho ovplyvňovať
Eva Kiedroňová, autorka knihy Nežná náruč rodičov hovorí, že je vhodné novorodenca v čase bdenia a pod dohľadom rodičov klásť na bruško. Takto sa posilňujú svaly na krku bábätka a v treťom mesiaci dokáže udržať hlavičku v osi s chrbticou v uhle približne 60 stupňov k podložke. Pritom má ťažisko v oblasti panvy a musí byť opreté o obe predlaktia symetricky k ose. Polohovanie na brušku ďalej napomáha posilňovaniu svalov od krku, cez chrbátik, až po oblasť bedier. Silné svaly chrbátika sú základom pre správne vzpriamovanie dieťatka. Podľa E. Kiedroňovej, tým, že mu túto polohu ponúkneme, podporujeme jeho celkovú zdatnosť, rozumový vývoj, orientačné schopnosti, rovnováhu a koordináciu pohybov. Poloha na brušku je však absolútne nevhodná k odpočinku a spánku. Už dlhšie odborníci tvrdia, že patrí medzi príčiny tragických úmrtí novorodencov. Okrem syndrómu náhleho úmrtia, sú deti do šiesteho mesiaca ohrozené aj tým, že ak vyvrátia mliečko pod seba na podložku, časť zvratkov sa môže dostať späť do nošteka, preruší sa tak prirodzená cesta k nádychu a druhá časť zostane v ústach, lebo takto malé bábätko ešte nedokáže posúvať potravu v ústach a hrozí mu zadusenie.
E. Kiedroňová neodporúča ani trénovanie plazivého reflexu. Bábätko leží na brušku na podložke, odráža sa od ruky rodiča, ktorá je zapretá o chodidlo pokrčenej nohy, a takto sa posúva vpred. Radí vôbec na chodidlo nesiahať a nedráždiť ho žiadnymi dotykmi. Nevhodné je tiež trénovať tzv. vzpor nôžkami a reflex chôdze, keď dospelý drží bábätko pod pazuškami a „učí“ ho chodiť.
Vzpriamovanie z ľahu do stoja sa odvíja naprogramovaným spôsobom v postupných časových etapách od hlavy k pätám, od krčnej chrbtice k dolným končatinám. Prvou fázou je obdobie tretieho mesiaca, kedy dieťa do vzpriamovania zapája šiju a opieraním sa o predlaktia zvládne správnu pozíciu tzv. prvého vzpriamenia. Toto prvé vzpriamenie však nestačí na to, aby sa dieťa dostávalo do zvislej polohy. Preto nie je vhodné ho ani v takejto polohe nosiť. Približne v piatom mesiaci nasleduje zdvíhanie nožičiek a hlavičky nad podložku, keď leží na chrbátiku a začína sa otáčať na bok. V šiestom mesiaci sa dokáže už otočiť na bruško a o mesiac neskôr aj z bruška na chrbátik. Okolo šiesteho mesiaca zvládne batoľa tzv. druhé vzpriamenie, kedy sa naučí zapájať svaly pozdĺž chrbtice v hrudnej oblasti a časti bedier a pivotáciu, teda pohyb do strán okolo osi pupku. Druhé vzpriamenie je kľúčový moment pre budúce plazenie a lozenie. Vo vývoji ďalej nasleduje kľak, okolo ôsmeho mesiaca húpanie v kľaku a nakoniec do deviateho mesiaca lozenie. Dieťa si takto rozvinie rovnováhu, koordináciu pohybov a sily svalov pozdĺž chrbtice tak, že sa z lezenia dokáže samé posadiť a správne sedieť a neskôr sa správnym spôsobom postaviť a stáť. Odborníčka preto neodporúča, aby rodičia dávali svoje bábätko predčasne sedieť, či už v ich lone alebo opieraním o vankúše, stimulovali reflex státia na nohách, nosili ho vo zvislej polohe, učili chodiť s oporou za ruky, používali hopsadlá či chodítka. Okrem neprimeranej záťaže na chrbticu totiž hrozí, že vplyvom predčasnej pasívnej vertikalizácie a psychického uspokojovania pre neho zaujímavými polohami, dieťa stratí motiváciu zapojiť sa aktívne do pohybového rozvoja. Ak totiž dieťa staviame bez jeho úsilia a pričinenia sa do zvislej polohy, do ktorej by sa malo dopracovať samo nácvikom a snahou, zablokujeme jeho snahu o rozvoj týchto dôležitých schopností, ktoré majú byť základom pre jeho ďalší život. Tiež hrozí predčasné a neprimerané zaťažovanie nôh, čím dochádza k zvýšenému svalovému napätiu na dolných končatinách, čo sa prejavuje prepínaním nôh, vrátane špičiek a chodidiel, v najhoršom prípade ich krížením.
Pomáhaním dieťaťu nepomôžete
Ďalším praktickým dôvodom na to, aby ste dovolili svojmu drobcovi rozvíjať jeho schopnosti prirodzene, je fyzická bezpečnosť. Bezpečnosť detí vždy pritiahne pozornosť rodičov a dieťa, ktorého motorické schopnosti sa vyvíjajú nezávisle od zásahu dospelých je v oveľa väčšom bezpečí ako to, ktorému rodič pomáha sedieť, stáť, chodiť, drží ho za ruku pri chôdzi po schodoch alebo ho dáva na šmykľavku či vyliezať na preliezačky. Deti prirodzene hľadajú rovnováhu, ale ak im niekto pomáha, dáva im falošnú ilúziu, že dokážu niečo, čo nedokážu a tým ich vystavuje riziku.
Nežiaducu pomoc ilustruje aj zážitok osemnásť mesačného Adamka. Na návšteve u rodinných priateľov sa drobec odobral od dospelých zabraných do rozhovoru a sám sa pokúsil zísť po strmých troch schodoch vedúcich z verandy. Domáci vychovali tri deti a ani jedno z nich sa nikdy nepokúsilo zísť tie schody v tomto veku inak, ako šúchaním sa dolu po brušku, či po zadočku. Adamko v priebehu sekundy spravil krok do neznáma, skotúľal sa dolu a s obrovskou modrinou na čele sa usedavo rozplakal. Ani len nenaznačil, že potrebuje pomoc, nevystrel ruku k nikomu z prítomných. Chybou bolo, že jeho rodičia mu vždy pribehli na pomoc, keď sa vydával na cesty po poznávaní okolia. Táto pomoc ho vystavila nebezpečenstvu. Namiesto toho, aby sám našiel vlastnú rovnováhu, svoje bezpečné metódy objavovania sveta navôkol založené na vlastných schopnostiach, naučil sa spoliehať na mylný pocit z fyzických schopností, ktoré nemal.
Tento falošný pocit bezpečnosti si deti osvoja, keď ich dospelí dávajú na múriky, šmykľavky, loziť po preliezačkách tak, že ich pridŕžajú, alebo kedykoľvek, ak im pomáhajú hore či dolu. Dieťa môže veriť tomu, že samo zvládne vyjsť hore, či dolu, alebo, že sa môže načiahnuť ručičkou, očakáva, že ho niekto chytí a napokon skončí s rozrazenou perou na zemi. Vo všeobecnosti platí, že ak je dieťa schopné vyliezť hore, malo by byť relatívne v pohode pri zliezaní nadol a malo by si vyskúšať obe možnosti. Dospelý, samozrejme, môže stáť pri ňom, ale nedotýkať sa ho a nepomáhať mu.
Ak sa drobec dostane niekam a nedokáže sa dostať odtiaľ, najlepšie je pokojným tónom mu hovoriť, čo má spraviť, prípadne mu pomôcť len úplne minimálne. Napríklad mu pomôcť vytiahnuť nožičku, ak sa mu zasekla, aby mohol zliezať. Ak mu dovolíte samému dostať sa z problému, naučí sa z tohto zážitku najviac. Takáto skúsenosť, založená na vlastnom učení sa, dá vývoju dieťaťa viac, než rodičovská snaha ho niečo naučiť. Dieťa, ktorému rodičia dôverujú, sa naučí veci po svojom, skúša a experimentuje. Naučí sa prekonávať prekážky. Potom si užije vlastnú radosť a uspokojenie z toho, že sa mu niečo podarilo samému, niečo, čo je výsledkom jeho trpezlivosti a odhodlania.
Zdroj: Eva Kiedroňová, Něžná náruč rodičů, Grada publishing, 2005
